Rétorika

V súčasnej dobe pojem rétorika často spájajú s už zaniknutou vedou a teóriou. Je však pravdou, že sa ojedinele môžeme stretnúť aj s jazykovedcami, ktorí sú presvedčení o určitej transformácii rétoriky, najmä vo verejnom prejave (politika, školstvo, kultúra). V súvislosti s rétorikou je potrebné rozvíjať predovšetkým jazykovú stránku, pretože rečnícky prejav je symbiózou niekoľkých semiotických sústav.

Verbálna a akustická zložka rečníckeho prejavu je prvoradou. Medzi nonverbálne môžeme zaradiť mimiku, gestikuláciu, kinetiku, kineziku, proxemiku, posturiku, haptiku a reč očí. Inou významnou oblasťou dokresľujúcou rečnícky prejav je prostredie, oblečenie rečníka, vône, ako aj vystupovanie a osobnosť rečníka. Rečnícky prejav nemôžeme chápať iba ako výsledok racionality a emocionality, ale predovšetkým ako intuície expedienta. Rečník musí zapôsobiť, presvedčiť, upútať a celkovo nadchnúť poslucháča. Podľa Mistríka (1987, str. 67) to dosahuje jazykovými prostriedkami, sugestívnymi, emfatickými, názornými, dramatickými, ako aj ozdobnými.

Je overené, že rečník nevystačí s využívaním základných jazykových prostriedkov, ale v prípade prejavov ako vedecká prednáška, referát a pod. by naopak, použitie ostatných jazykových prostriedkov mohlo pôsobiť rušivo. Využívanie jazykových prostriedkov ako
- opakovanie a hromadenie jazykových prvkov,
- prirovnávanie a porovnávanie,
- gradácia,
- pauza,
- zjemňovanie a ozdobnosť
je veľmi vhodné najmä pri politickom vystúpení či inej rétorike.
Mistrík vo svojej prácach (Rétorika 1987, Štylistika 1989) rozoberá tieto prostriedky takto:

1. Opakovanie a hromadenie jazykových prvkov.
Autor uvádza ku každému rečníckemu jazykovému prostriedku náležitý príklad, ako ho použiť v praxi:
- anafora, čo je opakovanie jedného výrazu na začiatku niekoľkých viet idúcich po sebe:
Viem, že naše dnešné stretnutie nie je náhodné.
Viem i o tom, kto sa najviac pričinil o jeho uskutočnenie.
- epifora, opakovanie toho istého výrazu na konci viet, podobne ako v anafore:
Sme svedkami veľkého demokratizačného procesu.
Zároveň sme i účastníkmi demokratizačného procesu.

- tautológia, zvýraznenie opakovaním toho istého slova:
Nie a nie prísť na spôsob riešenia.

- dilógia, to je druh tautológie, kde opakované slovo má rovnaký gramatický tvar:
Osud je osud.

- pleonazmus, to je spojenie viacerých slov s rovnakým alebo podobným významom na zvýraznenie javu:
Je to také ťažké pracovať pokojne, tvorivo, čestne?

- epizeuxa, opakovanie toho istého slovo v tom istom tvare za sebou:
Čas, čas, čas, každému chýba čas.

- epanados je opakovanie vety v obrátenom poriadku:
V tomto roku, v roku tomto pamätnom si pripomíname...
2. Prirovnávanie a porovnávanie.
Sú to rečnícke prostriedky, kde sa názornosť zabezpečuje mimojazykovými prostriedkami založenými na vizuálnom vneme.
- metafora je nepriame, obrazné pomenovanie, kde sa prenáša význam z javu na jav na základe určitej podobnosti:
Na Bradle zádumčivom snív M. R. Štefánik svoj sen.

- metonýmia je podobná ako metafora, ale líši sa najmä vnútornou súvislosťou:
Nie je ľahké živiť sa perom.

- synekdocha, ide o kvantitatívnu zámenu:
Jeho noha viac na milované Slovensko nevkročila.

- antitéza je prirovnávanie protikladov:
Všetci to poznáme - mnoho rečí, málo skutkov.

- perifráza, kde namiesto jednoduchého výrazu použijeme iný, s vyššou pôsobivosťou:
Neďaleko sa nachádza bývalé mesto ruží - Hlohovec.

- oxymoron je spojenie protichodných výrazov:
Aj ticho je niekedy veľavravné.

3. Emfatické rečnícke prostriedky.
Ide o navodenie stavu vzrušenia či citového pohnutia zo strany poslucháčov i rečníka, čo si vyžaduje šikovnú réžiu situácie rečníkom. Prostriedky:
- exklamácia, je to rečnícke zvolanie ako prejav emócií:
Preč s planými rečami, viac vzájomnej úcty!
- deprekácia je etická forma prosby či apelu:
Všimnime si, koľko ľudí je na hranici biedy!

- rečnícka otázka, je to úmyselná otázka s odpoveďou:
Nie sme v tom vari všetci zajedno?

V dnešnej dobe je dôležité, aby sa verejné rečnícke prejavy dostali z úrovne "barbarstva" na kvalitatívne vyššiu, ako vo verejnom živote, tak i v kultúre, a to najmä v masovokomunikačných prostriedkoch. Teória rétoriky je v tomto procese nezastupiteľná. Mohli by sme hovoriť o jej obrode.

Zdroje:

Holič, Š.: Sugestívnosť a emfatickosť v rečníckom prejave. In: Slovenský jazyk a literatúra v škole 44, 1997/1998, 1 - 2, s. 8 - 13. -