V súčasnej dobe pojem rétorika často spájajú s už zaniknutou vedou a teóriou. Je však pravdou, že sa ojedinele môžeme stretnúť aj s jazykovedcami, ktorí sú presvedčení o určitej transformácii rétoriky, najmä vo verejnom prejave (politika, školstvo, kultúra). V súvislosti s rétorikou je potrebné rozvíjať predovšetkým jazykovú stránku, pretože rečnícky prejav je symbiózou niekoľkých semiotických sústav.

Verbálna a akustická zložka rečníckeho prejavu je prvoradou. Medzi nonverbálne môžeme zaradiť mimiku, gestikuláciu, kinetiku, kineziku, proxemiku, posturiku, haptiku a reč očí. Inou významnou oblasťou dokresľujúcou rečnícky prejav je prostredie, oblečenie rečníka, vône, ako aj vystupovanie a osobnosť rečníka. Rečnícky prejav nemôžeme chápať iba ako výsledok racionality a emocionality, ale predovšetkým ako intuície expedienta. Rečník musí zapôsobiť, presvedčiť, upútať a celkovo nadchnúť poslucháča. Podľa Mistríka (1987, str. 67) to dosahuje jazykovými prostriedkami, sugestívnymi, emfatickými, názornými, dramatickými, ako aj ozdobnými.

Je overené, že rečník nevystačí s využívaním základných jazykových prostriedkov, ale v prípade prejavov ako vedecká prednáška, referát a pod. by naopak, použitie ostatných jazykových prostriedkov mohlo pôsobiť rušivo. Využívanie jazykových prostriedkov ako
- opakovanie a hromadenie jazykových prvkov,
- prirovnávanie a porovnávanie,
- gradácia,
- pauza,
- zjemňovanie a ozdobnosť
je veľmi vhodné najmä pri politickom vystúpení či inej rétorike.
Mistrík vo svojej prácach (Rétorika 1987, Štylistika 1989) rozoberá tieto prostriedky takto:

1. Opakovanie a hromadenie jazykových prvkov.
Autor uvádza ku každému rečníckemu jazykovému prostriedku náležitý príklad, ako ho použiť v praxi:
- anafora, čo je opakovanie jedného výrazu na začiatku niekoľkých viet idúcich po sebe:
Viem, že naše dnešné stretnutie nie je náhodné.
Viem i o tom, kto sa najviac pričinil o jeho uskutočnenie.