Hoci jednotlivca nemožno redukovať na priesečník spoločenských vzťahov, rôzne sociálne štruktúry sa medzi sebou líšia okrem iného tým, do akých vzťahov voči spoločnosti indivíduum vstupuje, akú mieru slobodného rozvoja tá – ktorá štruktúra jednotlivcovi poskytuje.
Protirečivé vzťahy základných entít – prírody, kultúry, spločenskej štruktúry a ľudskej osobnosti, protirečivé vzťahy vnútri jednotlivých sfér života spoločnosti a medzi nimi navzájom vyvolávajú odvodené, ale relatívne nezávislé protirečenia vnútri sociálnej štruktúry v užsom zmysle: medzi jej objektívnou a subjektívnou stránkou, medzi prvkami štruktúry a ich funkciami, medzi štruktúrou ako celkom a jej funkciami, medzi spoločenských systémom ako celkom a jeho prvkami, medzi jeho prvkami vnútri funkcíí a záujmov atď. Aj tieto protirečenia sú hybnou silou vývoja sociálnej štruktúry. Sociálna štruktúra sa pohybuje, kvantitatívne i kvalitatívne sa mení, a tento pohyb je jedine možnou formou, v ktorej sa môže riešiť protirečivý vzťah sfér života spoločnosti, v ktorej sa môže odohrávať progresívny rozvoj výroby, organizácie a riadenia i duchovného života.
V marxistickom chápaní je sociálna štruktúra sieťou iba relatívne stabilných vzťahov. Už samo jej fungovanie je nielen udržovaním daného vzťahu, ale súčasne vývojom, genézou, či už v zmysle dotvárania jednej štruktúry alebo v zmysle vytvárania podmienok pre zrod novej, kvalitatívne odlišnej štruktúry. Protirečivý charakter má aj vzťah spoločenskej štruktúry, príp. subštruktúry a jej funckíí. Ide tu o vzťah medzi relatívne stabilnými a hybnými momentmi systému, teda o vzťah dvoch stránok toho istého systému. Funkciu treba vždy skúmať ako neoddeliteľný moment celého systému. Avšak funkcia nemusí mať a nemá pre daný systém iba pozitívny, potvrdzujúci význam. Každá funkcia je nevyhnutne vnútorne protirečivá, je teda vždy súčasne „disfunkčná“ i „eufunkčná“. Pritom disfunkčné momenty môžu byť systému imanentné, teda môžu vyvolávať nevyhnutné protirečivé a rušivé účinky v medziach danej štruktúry. Pravda, v tomto prípade potvrdzujúce, eufunkčné pôsobenie prevláda. Avšak na určitom stupni vývoja dané disfunkcie presahujú medze tej-ktorej štruktúry a vyvolávajú vnútorné napätie, ktoré smeruje ku kvalitatívnemu zvratu štruktúry, k jej nahradeniu inou štruktúrou. Najmä tento posledný druh disfunkcií môžeme, prirodzene, chápať ako úplne pozitívnu funkciu z hľadiska potrieb progresívneho vývoja širšieho spoločenského systému ako celku – z historického hľadiska. Jednou zo základných foriem, pomocou ktorej sa uskutočňuje pohyb vnútri daného spoločenského systému, jeho fungovanie a premena jeho štruktúry, je sociálna mobilita – či už horizontálna alebo vertikálna, vnútrogeneračná alebo medzigeneračná. Podstatnou stránkou sociálnej štruktúry je diferencovanosť spoločnosti na rozličné sociálne zoskupenia, prípadne skupiny.