Sociálna štruktúra a jej riešenie predstaviteľmi sociologického myslenia

Sociálna štruktúra

1. v širšom zmysle sieť relatívne stálych, podstatných vzťahov socialného systému ako celku a jeho elementov, ako aj elementov navzájom, charakteristická pre daný sociálny systém v danej etape vývoja
2. v užšom zmysle sieť relatívne stálych, podstatných vzťahov spoločnosti ako celku, zoskupení a indivíduí, z ktorých sa skladá ako charakteristická pre daný sociálny systém v danej etape vývoja

Karol Marx, nadväzujúc jednak na klasické ekonomické učenia, jednak na klasickú nemeckú filozofiu, prvý vypracoval sústavnú teóriu sociálnej štruktúry, ponímanú predovšetkým ako dialektikum triednej štruktúry a jej zániku. V tejto súvislosti vypracoval cennú teóriu sociálno – ekonomickej formácie. V nemarxistickej sociologickej teórii zdôraznil objektívny charakter spoločenskej štruktúry a funkčný charakter sociálnych vzťahov, ako aj myšlienku rozličných typov sociálnej štruktúry založených na deľbe práce Émile Durkheim. Staticky koncipovanú štrukturálno – funkčnú teóriu na kultúrno – antropologickej báze vypracovali najmä Bronislaw Malinowski a A. R. Radcliffe – Brown. Talcott Parsons, ovplyvnený sociológiou konania Maxa Webera, rozvinul ju v dôkladne rozpracovaný sociologický systém, ktorý čiastočne revidoval Robert K. Merton. Pokus o originálnu dialektickú koncepciiu sociálnej štruktúry obsahuje dielo Georgesa Gurvitcha. K štrukturalistom v sociológii u nás patrí A. Bláha a J. L. Fischer. Z rôznych foriem štrukturalizmu napriek mnohým kritikám a polemikám, nedostakom dynamizmu a konzervatívnymi črtami štrukturálneho funkcionalizmu (Ch. Wright Mills) vychádza veľká väčšina modernej sociológie, pravda, okrem pozitivisticky orientovaných sociológov. Zo štrukturalizmom otvorene polemizuje konfliktná škola (napr. Ralf Dahrendorf).
K prvkom každého spoločenského systému patria rozličné spoločenské javy: ľudia ako spoločenské jednotky, ich činnosti, ktoré vyvíjajú vzhľadom na ostatné spoločenské dianie a prírodné prostredie, spoločensky ovplyvnené zložky životného prostredia, najmä kultúrne výtvory, spoločenské zoskupenia a inštitúcie. Relatívne stabilné vzájomné pôsobenie spločenských javov nazývame spoločenským vzťahom. Z tohto hľadiska je spoločenský systém komplexom spoločenských javov, ktoré sú v určitých vzájomných vzťahoch. Už definovaná sociálna štruktúra vyjadruje charkater vnútorných relácií systému, je jeho kvalitatívnym určením.

Vzťahy vnútri systému skúmame ako funkčné vzťahy, teda z hľadiska toho, ako ten či onen prvok pôsobí na systém ako celok a podlieha jeho spätnému vplyvu. Podsatnosť určitých vnútorných vzťahov voči danému systému je daná nielen významnosťou pre relatívne stabilné kvalitatívne určenie tohto systému, ale najmä významnosťou pre pohyb, t.j. pre fungovanie daného systému v medziach jeho kvality.
Základné životné procesy sa realizujú v zložitom vzájomnom pôsobení križujúcich sa entít výroby, kultúry, vlastného spoločenského systému a ľudskej osobnosti.
Vlastnú spoločenskú štruktúru možno skúmať jednak z hľadiska mnohých parciálnych štrukturálnych prierezov, jednak sociologicky. Sem patria napríklad hľadiská:
a.) vzťahu vonkajšej začlenenosti a vnútornej štruktúry systému;
b.) vzťahu a vnútornej štruktúry základných sfér životra spoločnosti;
c.) spôsobu zoskupovania;
d.) štruktúry sociálnej činnosti;
e.) štruktúry spoločenského pohybu;
f.) spoločenských mechanizmov;
„Spôsob zoskupovania“ vystihuje sociálnu štruktúru v definovanom užšom zmysle.
Spoločnosť ako celok môže v tejto definícii označovať jednak ľudskú spoločnosť vcelku, jednak, a vo väčšine prípadov, konkrétnu, spravidla teritoriálne politicky a často národnostne ohraničenú pospolitosť ľudí, napr. obyvateľstvo určitého štátu.
Spoločenské zoskupenie sa tu chápe ako relatívne stabilný spoločenský útvar, ktorý nevzniká podľa náhodných javových spoločenských znakov, ale podľa určitého miesta danej spoločnosti a podľa určitých podstatných spoločenských funkcií, na ktorých sa podielajú všetci príslušníci zoskupenia. Zoskupenia teda v podstate vznikajú na základe deľby činnosti vnútri spoločnosti, ktorá zodpovedá objektívnym podmienkam exitencie zoskupenia. Miesto a funkcia zoskupenia v spoločnosti sa vyjadrujú pomocou špecifických, z jeho hľadiska podstatných znakov.
Do sociálnej štruktúry sa tak zahrňuje makroštruktúra, mezoštruktúra i mikroštruktúra spoločnosti s ich zložitým vzájomnými vzťahmi. Sociálna štruktúra ďalej zahrnuje vzťahy horizontálne a vertikálne diferencovaných skupín. Zahrnuje teda aj moment objektívne ponímanej vertikálnej diferenciácie, prípadne stratifikácie spoločnosti.
Nevyhnutnou stránkou sociálnej štruktúry je aj začlenenosť indivídua ako spoločenskej jednotky.

Hoci jednotlivca nemožno redukovať na priesečník spoločenských vzťahov, rôzne sociálne štruktúry sa medzi sebou líšia okrem iného tým, do akých vzťahov voči spoločnosti indivíduum vstupuje, akú mieru slobodného rozvoja tá – ktorá štruktúra jednotlivcovi poskytuje.
Protirečivé vzťahy základných entít – prírody, kultúry, spločenskej štruktúry a ľudskej osobnosti, protirečivé vzťahy vnútri jednotlivých sfér života spoločnosti a medzi nimi navzájom vyvolávajú odvodené, ale relatívne nezávislé protirečenia vnútri sociálnej štruktúry v užsom zmysle: medzi jej objektívnou a subjektívnou stránkou, medzi prvkami štruktúry a ich funkciami, medzi štruktúrou ako celkom a jej funkciami, medzi spoločenských systémom ako celkom a jeho prvkami, medzi jeho prvkami vnútri funkcíí a záujmov atď. Aj tieto protirečenia sú hybnou silou vývoja sociálnej štruktúry. Sociálna štruktúra sa pohybuje, kvantitatívne i kvalitatívne sa mení, a tento pohyb je jedine možnou formou, v ktorej sa môže riešiť protirečivý vzťah sfér života spoločnosti, v ktorej sa môže odohrávať progresívny rozvoj výroby, organizácie a riadenia i duchovného života.
V marxistickom chápaní je sociálna štruktúra sieťou iba relatívne stabilných vzťahov. Už samo jej fungovanie je nielen udržovaním daného vzťahu, ale súčasne vývojom, genézou, či už v zmysle dotvárania jednej štruktúry alebo v zmysle vytvárania podmienok pre zrod novej, kvalitatívne odlišnej štruktúry. Protirečivý charakter má aj vzťah spoločenskej štruktúry, príp. subštruktúry a jej funckíí. Ide tu o vzťah medzi relatívne stabilnými a hybnými momentmi systému, teda o vzťah dvoch stránok toho istého systému. Funkciu treba vždy skúmať ako neoddeliteľný moment celého systému. Avšak funkcia nemusí mať a nemá pre daný systém iba pozitívny, potvrdzujúci význam. Každá funkcia je nevyhnutne vnútorne protirečivá, je teda vždy súčasne „disfunkčná“ i „eufunkčná“. Pritom disfunkčné momenty môžu byť systému imanentné, teda môžu vyvolávať nevyhnutné protirečivé a rušivé účinky v medziach danej štruktúry. Pravda, v tomto prípade potvrdzujúce, eufunkčné pôsobenie prevláda. Avšak na určitom stupni vývoja dané disfunkcie presahujú medze tej-ktorej štruktúry a vyvolávajú vnútorné napätie, ktoré smeruje ku kvalitatívnemu zvratu štruktúry, k jej nahradeniu inou štruktúrou. Najmä tento posledný druh disfunkcií môžeme, prirodzene, chápať ako úplne pozitívnu funkciu z hľadiska potrieb progresívneho vývoja širšieho spoločenského systému ako celku – z historického hľadiska. Jednou zo základných foriem, pomocou ktorej sa uskutočňuje pohyb vnútri daného spoločenského systému, jeho fungovanie a premena jeho štruktúry, je sociálna mobilita – či už horizontálna alebo vertikálna, vnútrogeneračná alebo medzigeneračná. Podstatnou stránkou sociálnej štruktúry je diferencovanosť spoločnosti na rozličné sociálne zoskupenia, prípadne skupiny.

Sociálne skupiny vznikajú na základe objektívnej rozdielnosti životných podmienok a zodpovedajúcej im deľby činností podľa týchto kritérií:
1. teritoriálno- geografická podmienenosť
2. biologická podmienenosť
3. etnická podmienenosť
4. účasť v práci ako základnej ľudskej činnosti, ktorá diferencuje obyvateľstvo na pracujúcich a ostatných
5. základné postavenie človeka v reprodukčnom procese, ktoré diferencuje obyvateľstvo na výrobcov a spotrebiteľov
6. charakter práce, ktorého diferenciácia je spätá s deľbou práce ako základnou ľudskou činnosťou
7. charakter činností v mimopracovnom čase ako pokračovanie základných životných procesov mimo oblasti práce
8. vlastníctvo výrobných prostriedkov ako syntetický ekonomický vzťah, spájajúci oblasť deľby práce a jej organizácie a riadenia s oblasťou distribúcie a spotreby
9. rozdeľovanie spotrebných prostriedkov, ktoré diferencuje ľudí najmä podľa dôchodkov a životnej úrovne
10. účasť na organizácii a riadení spoločnosti
11. vytváranie duchovného života atď.
Diferenciácia spoločnosti na skupiny podľa týchto a pravdepodobne ešte aj ďalších kritérií môže mať dva rozmery: horizontálny a vertikálny. O horizontálnej diferenciácii hovoríme vtedy, keď rozlišujeme špecifikum konkrétnych činností, ktoré nie sú navzájom merateľné na nejakej stupnici hodnôt, kde sú niektoré sociálne podmienky situované vyššie a iné nižšie. Naproti tomu vertikálna diferenciácia takúto súmeriteľnosť predpokladá.
V krajných prípadoch môžu byť jednotlivé skupiny rozdielne buď iba horizontálne, alebo iba vertikálne. Najčastejšie však ide o také druhy skupín, najmä jednotlivé konkrétne skupiny, ktoré sa od iných líšia tak v horizontálnom, ako aj vo vertikálnom členení spoločnosti.
Špecifické kritériá vertikálnej diferenciácie spoločnosti vidíme v stupni či rozdielnostiach:
1. zložitosti, všestrannosti, tvorivosti, oduševnelosti a pod.

práce
2. pracovnej kvalifikácie a vzdelenia
3. podielu na vlastníctve výrobných prostriedkov, na disponovaní týmito prostriedkami a na privlastňovaní výrobných hodnôt
4. podielu, ktorý pripadá skupinám pri rozdeľovaní národného dôchodku, prípadne životnej úrovne, vrátane podielu na rôznych nemateriálnych hodnotách
5. účasti na riadení výroby a celej spoločnosti
6. úlohy skupiny v duchovnom živote spoločnosti
7. utváranie duchovného života spoločnosti
8. preferencií v systéme spoločenskej interakcie
Miera zhody alebo nezhody týchto kritérií rozhoduje o tom, či a do akej miery je spoločnosť stratifikovaná, aké veľké je rozpätie stratifikácie, či ide o spoločnosť, ktorá je rozdelená polárne alebo usporiadaná graduálne, či ide o stratifikáciu viac alebo menej uvedomovanú, uvedomelú, organizovanú a pod.
Rôzne spoločenské útvary, najmä však rôzne epochy vo vývoji spoločnosti, prípadne sociálno – ekonomické formácie alebo fázy ich vývoja sa navzájom líšia tým, že rôznemu stupňu vývoja základných životných procesov, najmä však úrovni materiálnej a duchovnej produkcie a z nich vyplývajúcej vnútornej štruktúre základných sfér života spoločnosti a vzťahu medzi tymito sférami zodpovedá rôzna dôležitosť a rôzne rozmery horizontálnej a vertikálnej diferenciácie, rôzna dôležitosť jednotlivých uvedených kritérií vertikálnej diferenciácie vo vytváraní a fungovaní sociálnej štruktúry, ako aj rozdielna miera súladu rôznych kritérií.
Pre epochu triedno – antagonistických formácií je typické, že úplne prevláda pomerne veľká a ostro polárne vyhrotená, diskontinuitná a antagonistická diferenciácia podľa vzťahu k výrobným prostriedkom a – v závislosti od toho – podľa podielu, ktorý pripadá rôznym skupinám pri rozdeľovaní, účastí na organizácií a riadení spoločností a roly v duchovnom živote spoločnosti. V súlade s tým základnými spoločenskými skupinami sú spoločenské triedy, vzťahy triedneho boja sa stávajú základnými vzťahmi fungovania spoločenského systému.
Marxistická teória sociálnej štruktúry vychádza z existencie spoločenských tried a triedneho boja, no predovšetkým sa sústreďuje na analýzu procesu vývojových premien triednej štruktúry na nový typ sociálnej štruktúry, zbavený triednych antagonizmov. Tento však neznamená nevyhnutne – najmä nie vo svojich prvých fázach – prekonanie akejkoľvek vertikálnej diferneciácie či stratifikácie.





























Použitá literatúra:

Sociologický slovník, Epocha, Bratislava 1970
Zborník: Sociální struktura socialistické společnosti, Praha 1967
Sociologie pro ekonomy, Ivan Nový a kol., GRADA 1997.