Úspešný lobista musí mať v prvom rade komplexnú znalosť o veci, ktorú presadzuje, a odborne pripravenú dokumentáciu, na základe ktorej môže úspešne argumentovať vo „svojej záležitosti“ pred zákonodarcami či štátnymi úradníkmi pripravujúcimi zákony. Lobisti existujú vo všetkých demokratických systémoch a ich úloha je vo vyspelých demokraciách chápaná viac-menej pozitívne. Zastupujú rôzne profesné, záujmové či nátlakové organizácie a skupiny, usilujú sa ovplyvniť prípravu zákonov a sú nápomocní pri ich realizácii v praktickom živote. Odborové centrály, združenia výrobcov či zamestnávateľov, obchodné komory, organizácie poľnohospodárov, asociácie lekárov majú v mnohých krajinách s touto činnosťou dlhoročné skúsenosti. V posledných desaťročia sa objavujú typovo nové organizácie lobujúce za záujmy občanov, ako sú napríklad ochrancovia prírody. Najúspešnejšími lobistami sú tí, ktorí vystupujú otvorene a poctivo. Lobista, ktorý nedá pravdivé informácie zákonodarcovi alebo ho podvedie, nemôže očakávať, že v budúcnosti bude mať ešte príležitosť ovplyvniť voleného zástupcu ľudu v osobnom kontakte.
Lobovanie v Európe
Typickým príkladom na lobizmus je Brusel. Odhaduje sa, že v okolí vyše desaťtisícovej skupiny funkcionárov a úradníkov centrály Európskej únie pôsobí ďalších desaťtisíc "tieňových" osôb. Tie monitorujú, čo sa kde deje, informujú o tom tých, pre ktorých pracujú, a usilovne nadväzujú kontakty so všetkými, ktorí môžu byť užitoční pre zastávané záujmy.
Okolie európskych inštitúcií je doslova pretkané sieťou tých najrozmanitejších záujmových združení a spolkov, ktoré vznikli s cieľom podporiť a presadiť istý, presne definovaný záujem. V Bruseli majú svoje kancelárie najväčšie svetové agentúry public relations, zamerané na lobovanie na prospech svojich klientov. Okolo týchto činností sa postupne vyvinul celý špecializovaný biznis. Niektoré firmy napr. ponúkajú podrobné adresáre, ba encyklopédie Európskej únie. Nájdete v nich periodicky aktualizované zoznamy všetkých dôležitých pracovníkov úradov Únie - dokonca s fotografiou, krátkym životopisom, jazykmi, ktoré ovládajú i koníčkami, ktorým holdujú...
Lobovanie v Amerike
Podobne to je v americkom Washingtone. Tamojší Kapitol - kopček, ktorý je sídlom amerického parlamentu - je najobletovanejším miestom v USA. Nájdete tam lobistov trvalých, ktorí sústavne sledujú dianie v zasadačkách i kuloároch, i "sťahovavých", ktorí sa sústreďujú len na čiastkové krátkodobé kampane.
Kde je hranica medzi "serióznym" lobizmom a korupciou alebo iným nedovoleným ovplyvňovaním, manipuláciou v mene sebeckých cieľov? Konečnou hranicou je vždy verejný záujem, ktorý by nemal byť v žiadnom prípade poškodený. Vari najdôslednejšie sa usilujú tieto otázky riešiť v USA. Kongres reguluje lobovanie napr. tak, že niektorým skupinám takéto aktivity vôbec nedovoľuje (napr. tým neziskovým organizáciám, čo nepodliehajú zdaňovaniu), prípadne ich obmedzuje (napr. tým organizáciám tretieho sektora, ktoré sú vyňaté spod daňových povinností). Rozsah a druh lobovania sa reguluje aj v tých prípadoch, ak ide o federálne pôžičky, granty, výber dodávateľov pre armádu a pod. Zakázané je použiť na ovplyvňovanie kongresmanov financie schválené samotným Kongresom.
Zákon o regulácii lobizmu z r. 1946 (Federal Regulation of Lobbying Act) vyžaduje, aby si osoby, ktoré požadujú alebo dostávajú prostriedky na lobovanie, viedli podrobnú účtovnú dokumentáciu a doklady a potvrdenia predkladali štvrťročne príslušným funkcionárom Kongresu.
Ani kongresman napr. nesmie prijať pohostenie drahšie než 30 dolárov. To viedlo k tomu, že v okolí Kapitolu sa ako huby po daždi rozrástli reštaurácie, kde dostanete základné menu za 29,99 dolára...
Lobisti na Kapitole - a podobne v niektorých štátoch USA - sa teda musia v podstate registrovať. Raz za štvrťrok vychádzajú údaje o aktívnych lobistov i lobovaných v Kongresových záznamoch. To umožňuje mať prehľad a verejne kontrolovať tento proces. Súčasne sa toto uverejňovanie stalo ďalšou žiadanou formou publicity. Pre mnohých sponzorov je - popri reálnej potrebe a účinnosti - aj vecou prestíže dostať sa do Congressional Record. Je to podobné ako pri reklame - patrí k bontónu "veľkých" a "dobrých" mať nielen nákladné spoty, billboardy, ale aj svoje predĺžené ruky na najdôležitejšom kopci Spojených štátov.
V r. 1995 americký Kongres schválil a prezident Clinton podpísal zákon o odkrývaní lobizmu (Lobbying Disclosure Act) s novými definíciami, novými podmienkami oznamovania lobizmu a jeho obmedzeniami. Nový zákon definuje:
- lobistu ako niekoho, "koho zamestnal alebo najal klient, kto uskutočnil viac ako jeden kontakt na prospech tohto klienta, a strávil najmenej 20 % svojho času počas 6 mesiacov, vykonávajúc túto službu pre klienta"
- lobistickú firmu ako "entitu, ktorá má najmenej jednu osobu, najatú na reprezentáciu niekoho iného než jeho alebo jej zamestnávateľa. Termín sa vzťahuje aj na seba zamestnávajúcich jednotlivcov, ktorí reprezentujú iných ľudí alebo entity."
- lobistický kontakt ako "komunikáciu, ústnu alebo písomnú, na prospech klienta smerom k výkonnej alebo legislatívnej vetvy štátnej moci vo vzťahu k legislatíve, pravidlám, regulácii, grantom pôžičkám, povoleniam, programom alebo nominácii kohokoľvek, ktorá podlieha súhlasu Senátu."
Lobing zahrnuje priamy tlak na členov Kongresu pomocou organizovanej kampane písania listov. Nezahrnuje všeobecné kampane public relations na prehĺbenie myslenia a uvedomovania si určitých problémov v komunite, ani svedeckú výpoveď pred výborom Kongresu, či bežné materiály v masmédiách, požadujúce urýchlenie alebo zastavenie či zmenu určitej legislatívnej úpravy.
Lobisti a lobistické firmy sa musia registrovať u tajomníka Senátu a predsedu Snemovne do 45 dní od okamihu najatia alebo uskutočnenia kontaktu, podľa toho, ktorá skutočnosť nastane skôr. Musia tiež oznamovať, ak dostanú alebo očakávajú, že dostanú vyše 5 000 USD počas 6 mesiacov. Podobne musia oznamovať firemní lobisti očakávané sumy na lobing v prípade, že presiahnu 20 000 USD za polrok. Aj lobisti aj lobistické firmy musia oznamovať mená, adresy, miesta podnikania a telefónne čísla svojich vlastných podnikov, svojich klientov a každého, kto prispieva vyše 10 000 USD počas 6 mesiacov na lobistické aktivity registrovaného. Navyše musia všetci registrovaní dvakrát ročne predložiť správu s dôveryhodným odhadom súm, ktoré klienti platia za lobing.
Poradcovia zahraničných vlád - či sú to lobisti alebo nie - sa musia v USA registrovať podľa zákona o registrácii cudzích agentov (Foreign Agents Registration Act z r. 1938). Táto povinnosť vznikla na základe služieb niektorých amerických poradenských komunikačných firiem nemeckým subjektom, aby sa tak zabránilo šíreniu nacistickej propagandy.
Podľa upraveného zákona sa musia do 10 dní registrovať u generálneho prokurátora USA všetci, ktorí pracujú ako agenti pre zahraničné vlády, spoločnosti alebo politické strany. Každého polroka musia tiež pod prísahou oznamovať mená zahraničných záujmových subjektov, pre ktoré pracujú, aké činnosti vykonávajú, odkiaľ dostávajú peniaze a ako s nimi nakladajú. Termín "agent" zákon definuje ako kohokoľvek, kto v USA pracuje ako poradca public relations, publicitný agent, zamestnanec informačnej služby alebo politický konzultant zahraničného príkazcu. Do tejto kategórie nepatria diplomati, úradníci cudzích vlád, novinári amerických médií alebo ľudia, pracujúci pre charitatívne alebo náboženské ciele.
