Lobing a udalosti z 11. septembra
Jeden z najväčších lobistických bojov sa po tragických udalostiach 11. septembra 2001 odohrával v súvislosti so znovuotvorením letiska Reagan National Aiport, ktoré sa nachádza na severe štátu Virgínia sotva desať minút jazdy autom od centra Washingtonu a necelé dva kilometre od Pentagonu. Po leteckých útokoch teroristov letisko na neurčitý čas uzavreli z dôvodu obrovskej hrozby, ktorú jeho poloha predstavovala pre bezpečnosť strategicky významných objektov v hlavnom meste USA. Proti jeho uzatvoreniu sa ihneď vytvorila široká koalícia pozostávajúca z predstaviteľov miestnej podnikateľskej komunity, odborníkov, primátora Washingtonu, guvernéra Virgínie, senátorov a kongresmenov zastupujúcich tento štát na federálnej pôde. Ich rétorika znela: strata pracovných miest a katastrofický dopad na miestne hospodárstvo. Najali si odborníka na Issue management (riadenie sporných otázok), ktorý vypracoval novú stratégiu:
- zastavenie argumentácie o negatívnom ekonomickom dosahu na región,
- prenesenie ťažiska argumentácie na dôveru ľudí vo zvýšenú bezpečnosť leteckej dopravy a prezentovanie Raegan National Airport ako symbolu národnej hrdosti,
- povýšenie spornej otázky z roviny úzkeho regionálneho záujmu do celoštátnej roviny,
- formulácia kľúčového posolstva: „Ak zostane Reagan National Airport uzavreté, teroristi nás dostali na kolená a verejnosť nikdy neuverí, že lietať je bezpečné.“,
- zakomponovanie posolstva do mediálnej stratégie koalície,
- celoplošná medializácia cez všetky dostupné kanály.
Nasledujúca lobistická misia členov koalície u prezidentovho tímu bola potom už len formalitou a letisko bez ďalších dlhých diskusií 4. októbra znovu otvorili.
Základné koliesko demokracie
Na samom počiatku prijímania nových zákonov a noriem v Európskej únii stoja lobisti, ktorí pre euroúradníkov zhromažďujú informácie k daným témam, pretože úradníci nemôžu byť vševedi. Na základe týchto informácií a argumentov môžu dospieť pri predkladaní svojich návrhov k relatívne vyváženému záveru. Aj preto sa o bruselských lobistoch hovorí ako o základnom koliesku európskej demokracie.
Na jedného euroúradníka pripadá najmenej jeden lobista, no celkovo v Bruseli pôsobí okolo troch tisícok nátlakových skupín, ktoré zamestnávajú asi 10 000 ľudí. Lobujú tu strešné organizácie priemyselných odvetví, zástupcovia krajín, regiónov, miest i jednotlivých podnikov. Výbor regiónov EÚ napríklad tvorí 222 predstaviteľov oblastí a miest únie. Hoci táto organizácia nemôže rozhodovať, vzhľadom na jej vplyv všetky orgány únie s výborom konzultujú otázky regionálnej politiky a jeho pripomienky zohľadňujú.
Kľúčovými lobistami sú Európska odborová konfederácia ako zástupca zamestnancov a organizácia západoeurópskych podnikateľov - zamestnávateľov. Okrúhly stôl európskych priemyselníkov (ERT) sídli v nenápadnej budove v centre mesta, v ktorej sa však tvoria rozhodnutia s kľúčovým významom pre európsku ekonomiku. ERT založili roku 1983 a dnes združuje 46 členov - šéfov najväčších európskych či v Európe pôsobiacich nadnárodných spoločností. Táto tieňová nátlaková skupina drží podľa britského denníka The Guardian „v železnom zovretí tvorcov politiky v Bruseli“. Členmi tejto najsilnejšej loby sa môžu stať len jednotlivci (nie firmy). Ak sa niektorý z členov dvakrát nezúčastní na zasadaní, musí túto loby opustiť, ako sa to už stalo predstaviteľom firiem Danone a Daimler-Chrysler.
Hoci Slovensko ešte nie je v EÚ, naši lobisti už dnes môžu v sídle únie presadzovať záujmy nášho štátu, jednotlivých regiónov, odvetví a firiem a môžu prinášať z centra európskeho diania dôležité informácie.
Mediálne výroky o návrhu zákona
Daniel Lipšic (podpredseda KDH):
Zatiaľ sme sa stretli s tým, že rozličné lobistické skupiny presadzovali svoje záujmy spôsobom, ktorý nemal žiadnu zákonnú reguláciu. Lobing v demokratickej spoločnosti je celkom prirodzený. Lobistické skupiny legitímne reprezentujú isté spoločenské skupiny. Treba veľmi jasne vymedziť ich pôsobenie, najmä na predstaviteľov štátu, pretože majú záujem ovplyvňovať ich rozhodovanie.
Ján Drgonec (bývalý sudca Ústavného súdu SR):
Nie je to vec, ktorá by inde vo svete nebola. V podmienkach naozaj právneho štátu, si myslím, že by bol tento zákon pozitívom.
Viliam Oberhauser (podpredseda SNS):
Lobing je normálna súčasť demokratického sveta. Každý sa usiluje získať pre určité veci podporu a hľadá cesty, ako by to dosiahol. Spoločnosti ako Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení alebo spoločnosti slovenských výrobcov, podnikateľov, živnostníkov, na druhej strane aj odborári sú záujmové skupiny, ktoré sa dali dohromady preto, aby získavali podporu v parlamente, v politických stranách, v spoločenskom živote. Lobing, ktorý je transparentný a viditeľný, je v poriadku.
Ľubomír Fogaš (vicepremiér, SDĽ):
Táto otázka je veľmi citlivá, pretože všetko závisí od toho, aké hranice tomu stanovíme. Lobizmus má veľmi blízko ku klientelizmu.
Ivan Šimko (minister vnútra, SDKÚ):
Lobizmus sa používa ako synonymum klientelizmu alebo niečoho negatívneho. Nemusí to tak byť. Lobing je vždy presadzovaním nejakých organizovaných záujmov. Vo vyspelých demokratických krajinách existujú už isté pravidlá, ktoré odlišujú lobing legitímny a nelegitímny.
Rastislav Šepták (poslanec NR SR za PSNS):
Lobing existuje vo viacerých formách a je úplne normálny všade vo svete. Len v Slovenskej republike sa berie ako nejaká nekalá činnosť.
Juraj Švec (poslanec za LDÚ):
Lobovanie je súčasťou nástrojov demokracie a nevidím dôvod, prečo by sa nemohlo lobovať len v zmysle mravných zásad, ktoré každý uznáva.
Nato, aby lobing na Slovensku fungoval naozaj efektívne, by sme sa museli ocitnúť v štádiu, keď sa do parlamentu dostanú naozaj už finančne zabezpečení ľudia. Kto však zaručí, že ten, kto má veľa, by nechcel ešte viac? V prvom rade by malo ísť politikom o priazeň voličov. A u nich slovo lobista naďalej vyznieva dosť negatívne.
