Lobovanie

Ak sa dnes povie slovo lobing, mnohí za jeho synonymum považujú korupciu, respektíve klientelizmus. Spomína sa teda s určitou dávkou negativizmu a odporu voči všetkému, čo je s ním spojené.

Lobby v pôvodnom zmysle slova znamená kuloár, predsieň britského parlamentu, kde sa môžu návštevníci stretávať s poslancami. Lobby v prenesenom význame značí nátlakovú skupinu, ktorá sa usiluje ovplyvniť dianie v parlamente (prípadne na iných fórach, napr. vo vláde, v úradoch, ale aj pri rozličných rozhodovaniach mimo štátnych orgánov) v duchu presadzovaných záujmov. Lobbying / lobbyism - lobizmus, lobing je anglický výraz pre súbor činností na ovplyvnenie legislatívnych a ďalších rozhodnutí.

Pritom je zaujímavé, že slovo lobby pôvodne označovalo predsieň či vestibul v britskej Dolnej snemovni, kde poslanci prijímali návštevy. Napriek tomu, že takúto miestnosť dnes má aj budova Národnej rady SR na Námestí Alexandra Dubčeka, hostia poslancov sa lobistami nenazývajú.

Lobovanie na Slovensku
U nás teda de facto lobisti nepôsobia. Aspoň nie oficiálne. Za mnohými krokmi a hlasovaniami členov parlamentu však často cítiť tlak rozličných záujmových skupín. Jeden príklad za všetky. Ktovie, aké záujmy zastupoval poslanec Jirko Malchárek, dnes člen Aliancie nového občana (ANO), pri presadzovaní novely zákona o lotériách, ktorou mal štátny Tipos stratiť monopolné postavenie na trhu? Veď rovnakú vec chcela dosiahnuť aj Asociácia nezávislých rozhlasových a televíznych staníc. A komu najviac vyhovovala strata monopolu Tiposu na všetky druhy hier? Nie náhodou nemenovanému vysielateľovi? Ak by teda dnes niekto tvrdil, že lobizmus a všetko s ním súvisiace na Slovensku neexistuje, určite by klamal.

V transformujúcej sa trhovej ekonomike nemožno podľa ekonomických odborníkov existovať bez kontaktov, za ktoré sa platí. Ekonóm Emil Burák rozoznáva úplatky načierno (korupciu) a oficiálne platby za lobing, hoci ani jedna novela zákona o dani z príjmov výdavky na lobing neuvádza medzi daňovými výdavkami. Pritom podľa Buráka sa s lobovaním stretneme aj na vládnej a makroekonomickej úrovni. Ako príklad uvádza ovplyvňovanie procesu privatizácie či lobovanie u vplyvných štátov za naše prijatie do Európskej únie a NATO. Ibaže, slovenská legislatíva pojem lobizmus nepozná.

Tri druhy lobistov
Na uzákonenie tohto stavu predložilo KDH ešte v roku 2000 návrh zákona o lobingu, ktorý predpokladá tri skupiny lobistov. Do prvej patria tí, čo majú lobovanie ako predmet podnikania a za úplatu a na objednávku vykonávajú činnosť s cieľom ovplyvniť legislatívny proces. Museli by sa zaregistrovať v Kancelárii NR SR a mali by podávať aj výkazy o svojej činnosti, aby bežný občan vedel, čo všetko a najmä koľko je za hlasovaním poslanca X.Y. za konkrétny návrh. No už dnes sa deje, že poslanci často stláčajú hlasovacie tlačidlá podľa výšky príspevku od konkrétnej záujmovej organizácie. Hoci raz istý podnikateľ argumentoval faktom, že sotva dokáže podplatiť až 150 zákonodarcov, v tom to zrejme nie je.

Niektorí predsa môžu byť za daný návrh už z princípu a potom stačí „niečo“ ponúknuť len tým, čo sú nerozhodní, ale ich hlasy sú rozhodujúce. Alebo len treba presvedčiť odborníka na danú problematiku v strane a ten by už potom vedel ako argumentmi (teda už nie peniazmi) presvedčiť ostatných. Zmení sa však niečo po prijatí spomínaného zákona? Asi ťažko. Bolo by totiž potrebné vymyslieť v prvom rade riadne legislatívne páky na poslancov. Lobista síce môže priznať, že danému politikov niečo ponúkol za hlasovanie v niečí prospech, ale ten to môže rovnako poprieť, aby pred voličmi zostal čistý. A tak sa vlastne dostaneme do začarovaného kruhu.

Do druhej skupiny lobistov budú podľa návrhu KDH patriť tí, čo mali s jedným alebo viacerými poslancami viac ako päť stretnutí za kalendárny mesiac. V tretej skupine by zase mali byť občianski lobisti a ak sa s poslancom stretnú v záujme lobingu viac ako desaťkrát za kalendárny mesiac, tak sa tiež budú musieť zaregistrovať v Kancelárii NR SR.

Negatíva a pozitíva
Paradoxne napriek tomu, že lobizmus na Slovensku ešte nie je uzákonený, existuje u nás už prvá profesionálna lobingová agentúra - CEC Government Relations. „Pracujeme v maloobchodnom sektore a naším klientom je Tesco. Radšej by som však hovoril o českých klientoch. Tam sa nám napríklad podarilo zrušiť monopol Českej poisťovne na povinné ručenie motorových vozidiel,“ povedal nedávno v slovenskej tlači riaditeľ tejto agentúry de Candole. Logicky si potom možno položiť otázku: Nestáli lobisti aj za zrušením monopolu Slovenskej poisťovne? A akí, keď vlastne svoju činnosť nemajú právne podloženú? Okrem toho aj Michaela Benedigová z agentúry Interel PR (public relations - vzťahy s verejnosťou) priznala, že „lobing patrí do portfólia činnosti PR agentúr“. A nielen tá sa touto činnosťou aj zaoberá. Pracuje teda v tejto oblasti protiprávne? Pritom i kniha Účinné public relations od Cutlipa, Centera a Brooma charakterizuje lobing takto: „Lobing je špecializovaná časť public relations, ktorá vytvára a udržiava vzťahy s vládou s cieľom ovplyvniť legislatívu a reguláciu.“

Napriek nádychu negativizmu v spojení s pojmom lobing má táto činnosť aj pozitíva. Napríklad vo Veľkej Británii sú ministerskí úradníci povinní komunikovať s tými, ktorých sa pripravovaná legislatíva bude týkať. Tieto firmy totiž najlepšie chápu, akým spôsobom nové zákony ovplyvnia ich fungovanie, aké im prinesú pozitíva či negatíva. Užitočný je lobing aj pre zákonodarcov, pretože nik z nich nie je odborníkom na všetko. Stretnutím s lobistami, ktorí sa v danej oblasti vyznajú, sa poslanec zoznámi s odbornými informáciami a tie mu pomôžu rozšíriť jeho obzor. Podľa odborníkov teda lobing prináša viacero rozmerov do rozhodovacieho procesu napríklad aj parlamentu. Otázne však potom je, či zákonodarca uverí informáciám zo zdroja, ktorý mu za jeho hlasovanie zaplatí, alebo sa podrobnejšie zoznámi aj s faktmi z druhej strany. Pritom si treba uvedomiť, že sila peňazí je naozaj veľká.

Kto sú a ako fungujú lobisti
Úspešný lobista musí mať v prvom rade komplexnú znalosť o veci, ktorú presadzuje, a odborne pripravenú dokumentáciu, na základe ktorej môže úspešne argumentovať vo „svojej záležitosti“ pred zákonodarcami či štátnymi úradníkmi pripravujúcimi zákony. Lobisti existujú vo všetkých demokratických systémoch a ich úloha je vo vyspelých demokraciách chápaná viac-menej pozitívne. Zastupujú rôzne profesné, záujmové či nátlakové organizácie a skupiny, usilujú sa ovplyvniť prípravu zákonov a sú nápomocní pri ich realizácii v praktickom živote. Odborové centrály, združenia výrobcov či zamestnávateľov, obchodné komory, organizácie poľnohospodárov, asociácie lekárov majú v mnohých krajinách s touto činnosťou dlhoročné skúsenosti. V posledných desaťročia sa objavujú typovo nové organizácie lobujúce za záujmy občanov, ako sú napríklad ochrancovia prírody. Najúspešnejšími lobistami sú tí, ktorí vystupujú otvorene a poctivo. Lobista, ktorý nedá pravdivé informácie zákonodarcovi alebo ho podvedie, nemôže očakávať, že v budúcnosti bude mať ešte príležitosť ovplyvniť voleného zástupcu ľudu v osobnom kontakte.

Lobovanie v Európe
Typickým príkladom na lobizmus je Brusel. Odhaduje sa, že v okolí vyše desaťtisícovej skupiny funkcionárov a úradníkov centrály Európskej únie pôsobí ďalších desaťtisíc "tieňových" osôb. Tie monitorujú, čo sa kde deje, informujú o tom tých, pre ktorých pracujú, a usilovne nadväzujú kontakty so všetkými, ktorí môžu byť užitoční pre zastávané záujmy.

Okolie európskych inštitúcií je doslova pretkané sieťou tých najrozmanitejších záujmových združení a spolkov, ktoré vznikli s cieľom podporiť a presadiť istý, presne definovaný záujem. V Bruseli majú svoje kancelárie najväčšie svetové agentúry public relations, zamerané na lobovanie na prospech svojich klientov. Okolo týchto činností sa postupne vyvinul celý špecializovaný biznis. Niektoré firmy napr. ponúkajú podrobné adresáre, ba encyklopédie Európskej únie. Nájdete v nich periodicky aktualizované zoznamy všetkých dôležitých pracovníkov úradov Únie - dokonca s fotografiou, krátkym životopisom, jazykmi, ktoré ovládajú i koníčkami, ktorým holdujú...

Lobovanie v Amerike
Podobne to je v americkom Washingtone. Tamojší Kapitol - kopček, ktorý je sídlom amerického parlamentu - je najobletovanejším miestom v USA. Nájdete tam lobistov trvalých, ktorí sústavne sledujú dianie v zasadačkách i kuloároch, i "sťahovavých", ktorí sa sústreďujú len na čiastkové krátkodobé kampane.

Kde je hranica medzi "serióznym" lobizmom a korupciou alebo iným nedovoleným ovplyvňovaním, manipuláciou v mene sebeckých cieľov? Konečnou hranicou je vždy verejný záujem, ktorý by nemal byť v žiadnom prípade poškodený. Vari najdôslednejšie sa usilujú tieto otázky riešiť v USA. Kongres reguluje lobovanie napr. tak, že niektorým skupinám takéto aktivity vôbec nedovoľuje (napr. tým neziskovým organizáciám, čo nepodliehajú zdaňovaniu), prípadne ich obmedzuje (napr. tým organizáciám tretieho sektora, ktoré sú vyňaté spod daňových povinností). Rozsah a druh lobovania sa reguluje aj v tých prípadoch, ak ide o federálne pôžičky, granty, výber dodávateľov pre armádu a pod. Zakázané je použiť na ovplyvňovanie kongresmanov financie schválené samotným Kongresom.

Zákon o regulácii lobizmu z r. 1946 (Federal Regulation of Lobbying Act) vyžaduje, aby si osoby, ktoré požadujú alebo dostávajú prostriedky na lobovanie, viedli podrobnú účtovnú dokumentáciu a doklady a potvrdenia predkladali štvrťročne príslušným funkcionárom Kongresu.

Ani kongresman napr. nesmie prijať pohostenie drahšie než 30 dolárov. To viedlo k tomu, že v okolí Kapitolu sa ako huby po daždi rozrástli reštaurácie, kde dostanete základné menu za 29,99 dolára...

Lobisti na Kapitole - a podobne v niektorých štátoch USA - sa teda musia v podstate registrovať. Raz za štvrťrok vychádzajú údaje o aktívnych lobistov i lobovaných v Kongresových záznamoch. To umožňuje mať prehľad a verejne kontrolovať tento proces. Súčasne sa toto uverejňovanie stalo ďalšou žiadanou formou publicity. Pre mnohých sponzorov je - popri reálnej potrebe a účinnosti - aj vecou prestíže dostať sa do Congressional Record. Je to podobné ako pri reklame - patrí k bontónu "veľkých" a "dobrých" mať nielen nákladné spoty, billboardy, ale aj svoje predĺžené ruky na najdôležitejšom kopci Spojených štátov.

V r. 1995 americký Kongres schválil a prezident Clinton podpísal zákon o odkrývaní lobizmu (Lobbying Disclosure Act) s novými definíciami, novými podmienkami oznamovania lobizmu a jeho obmedzeniami. Nový zákon definuje:

• lobistu ako niekoho, "koho zamestnal alebo najal klient, kto uskutočnil viac ako jeden kontakt na prospech tohto klienta, a strávil najmenej 20 % svojho času počas 6 mesiacov, vykonávajúc túto službu pre klienta"
• lobistickú firmu ako "entitu, ktorá má najmenej jednu osobu, najatú na reprezentáciu niekoho iného než jeho alebo jej zamestnávateľa. Termín sa vzťahuje aj na seba zamestnávajúcich jednotlivcov, ktorí reprezentujú iných ľudí alebo entity."
• lobistický kontakt ako "komunikáciu, ústnu alebo písomnú, na prospech klienta smerom k výkonnej alebo legislatívnej vetvy štátnej moci vo vzťahu k legislatíve, pravidlám, regulácii, grantom pôžičkám, povoleniam, programom alebo nominácii kohokoľvek, ktorá podlieha súhlasu Senátu."

Lobing zahrnuje priamy tlak na členov Kongresu pomocou organizovanej kampane písania listov. Nezahrnuje všeobecné kampane public relations na prehĺbenie myslenia a uvedomovania si určitých problémov v komunite, ani svedeckú výpoveď pred výborom Kongresu, či bežné materiály v masmédiách, požadujúce urýchlenie alebo zastavenie či zmenu určitej legislatívnej úpravy.

Lobisti a lobistické firmy sa musia registrovať u tajomníka Senátu a predsedu Snemovne do 45 dní od okamihu najatia alebo uskutočnenia kontaktu, podľa toho, ktorá skutočnosť nastane skôr. Musia tiež oznamovať, ak dostanú alebo očakávajú, že dostanú vyše 5 000 USD počas 6 mesiacov. Podobne musia oznamovať firemní lobisti očakávané sumy na lobing v prípade, že presiahnu 20 000 USD za polrok. Aj lobisti aj lobistické firmy musia oznamovať mená, adresy, miesta podnikania a telefónne čísla svojich vlastných podnikov, svojich klientov a každého, kto prispieva vyše 10 000 USD počas 6 mesiacov na lobistické aktivity registrovaného. Navyše musia všetci registrovaní dvakrát ročne predložiť správu s dôveryhodným odhadom súm, ktoré klienti platia za lobing.

Poradcovia zahraničných vlád - či sú to lobisti alebo nie - sa musia v USA registrovať podľa zákona o registrácii cudzích agentov (Foreign Agents Registration Act z r. 1938). Táto povinnosť vznikla na základe služieb niektorých amerických poradenských komunikačných firiem nemeckým subjektom, aby sa tak zabránilo šíreniu nacistickej propagandy.

Podľa upraveného zákona sa musia do 10 dní registrovať u generálneho prokurátora USA všetci, ktorí pracujú ako agenti pre zahraničné vlády, spoločnosti alebo politické strany. Každého polroka musia tiež pod prísahou oznamovať mená zahraničných záujmových subjektov, pre ktoré pracujú, aké činnosti vykonávajú, odkiaľ dostávajú peniaze a ako s nimi nakladajú. Termín "agent" zákon definuje ako kohokoľvek, kto v USA pracuje ako poradca public relations, publicitný agent, zamestnanec informačnej služby alebo politický konzultant zahraničného príkazcu. Do tejto kategórie nepatria diplomati, úradníci cudzích vlád, novinári amerických médií alebo ľudia, pracujúci pre charitatívne alebo náboženské ciele.

Lobovanie má rastúci trend. Napr. v rokoch 1975 až 1990 vzrástol počet lobistov zaregistrovaných v Senáte USA z 3 000 na 33 000. Asi tri zo štyroch spoločností s predajom vyše 100 miliónov USD majú lobistické tímy. Jedna publikácia uvádza vyše 14 000 ľudí a firiem, ktoré reprezentujú 12 500 domácich a zahraničných podnikateľských subjektov, priemyslových združení, zväzov atď.

Lobing a udalosti z 11. septembra
Jeden z najväčších lobistických bojov sa po tragických udalostiach 11. septembra 2001 odohrával v súvislosti so znovuotvorením letiska Reagan National Aiport, ktoré sa nachádza na severe štátu Virgínia sotva desať minút jazdy autom od centra Washingtonu a necelé dva kilometre od Pentagonu. Po leteckých útokoch teroristov letisko na neurčitý čas uzavreli z dôvodu obrovskej hrozby, ktorú jeho poloha predstavovala pre bezpečnosť strategicky významných objektov v hlavnom meste USA. Proti jeho uzatvoreniu sa ihneď vytvorila široká koalícia pozostávajúca z predstaviteľov miestnej podnikateľskej komunity, odborníkov, primátora Washingtonu, guvernéra Virgínie, senátorov a kongresmenov zastupujúcich tento štát na federálnej pôde. Ich rétorika znela: strata pracovných miest a katastrofický dopad na miestne hospodárstvo. Najali si odborníka na Issue management (riadenie sporných otázok), ktorý vypracoval novú stratégiu:

- zastavenie argumentácie o negatívnom ekonomickom dosahu na región,
- prenesenie ťažiska argumentácie na dôveru ľudí vo zvýšenú bezpečnosť leteckej dopravy a prezentovanie Raegan National Airport ako symbolu národnej hrdosti,
- povýšenie spornej otázky z roviny úzkeho regionálneho záujmu do celoštátnej roviny,
- formulácia kľúčového posolstva: „Ak zostane Reagan National Airport uzavreté, teroristi nás dostali na kolená a verejnosť nikdy neuverí, že lietať je bezpečné.“,
- zakomponovanie posolstva do mediálnej stratégie koalície,
- celoplošná medializácia cez všetky dostupné kanály.
Nasledujúca lobistická misia členov koalície u prezidentovho tímu bola potom už len formalitou a letisko bez ďalších dlhých diskusií 4. októbra znovu otvorili.

Základné koliesko demokracie
Na samom počiatku prijímania nových zákonov a noriem v Európskej únii stoja lobisti, ktorí pre euroúradníkov zhromažďujú informácie k daným témam, pretože úradníci nemôžu byť vševedi. Na základe týchto informácií a argumentov môžu dospieť pri predkladaní svojich návrhov k relatívne vyváženému záveru. Aj preto sa o bruselských lobistoch hovorí ako o základnom koliesku európskej demokracie.

Na jedného euroúradníka pripadá najmenej jeden lobista, no celkovo v Bruseli pôsobí okolo troch tisícok nátlakových skupín, ktoré zamestnávajú asi 10 000 ľudí. Lobujú tu strešné organizácie priemyselných odvetví, zástupcovia krajín, regiónov, miest i jednotlivých podnikov. Výbor regiónov EÚ napríklad tvorí 222 predstaviteľov oblastí a miest únie. Hoci táto organizácia nemôže rozhodovať, vzhľadom na jej vplyv všetky orgány únie s výborom konzultujú otázky regionálnej politiky a jeho pripomienky zohľadňujú.

Kľúčovými lobistami sú Európska odborová konfederácia ako zástupca zamestnancov a organizácia západoeurópskych podnikateľov - zamestnávateľov. Okrúhly stôl európskych priemyselníkov (ERT) sídli v nenápadnej budove v centre mesta, v ktorej sa však tvoria rozhodnutia s kľúčovým významom pre európsku ekonomiku. ERT založili roku 1983 a dnes združuje 46 členov - šéfov najväčších európskych či v Európe pôsobiacich nadnárodných spoločností. Táto tieňová nátlaková skupina drží podľa britského denníka The Guardian „v železnom zovretí tvorcov politiky v Bruseli“. Členmi tejto najsilnejšej loby sa môžu stať len jednotlivci (nie firmy). Ak sa niektorý z členov dvakrát nezúčastní na zasadaní, musí túto loby opustiť, ako sa to už stalo predstaviteľom firiem Danone a Daimler-Chrysler.

Hoci Slovensko ešte nie je v EÚ, naši lobisti už dnes môžu v sídle únie presadzovať záujmy nášho štátu, jednotlivých regiónov, odvetví a firiem a môžu prinášať z centra európskeho diania dôležité informácie.

Mediálne výroky o návrhu zákona
Daniel Lipšic (podpredseda KDH):
Zatiaľ sme sa stretli s tým, že rozličné lobistické skupiny presadzovali svoje záujmy spôsobom, ktorý nemal žiadnu zákonnú reguláciu. Lobing v demokratickej spoločnosti je celkom prirodzený. Lobistické skupiny legitímne reprezentujú isté spoločenské skupiny. Treba veľmi jasne vymedziť ich pôsobenie, najmä na predstaviteľov štátu, pretože majú záujem ovplyvňovať ich rozhodovanie.
Ján Drgonec (bývalý sudca Ústavného súdu SR):
Nie je to vec, ktorá by inde vo svete nebola. V podmienkach naozaj právneho štátu, si myslím, že by bol tento zákon pozitívom.

Viliam Oberhauser (podpredseda SNS):
Lobing je normálna súčasť demokratického sveta. Každý sa usiluje získať pre určité veci podporu a hľadá cesty, ako by to dosiahol. Spoločnosti ako Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení alebo spoločnosti slovenských výrobcov, podnikateľov, živnostníkov, na druhej strane aj odborári sú záujmové skupiny, ktoré sa dali dohromady preto, aby získavali podporu v parlamente, v politických stranách, v spoločenskom živote. Lobing, ktorý je transparentný a viditeľný, je v poriadku.

Ľubomír Fogaš (vicepremiér, SDĽ):
Táto otázka je veľmi citlivá, pretože všetko závisí od toho, aké hranice tomu stanovíme. Lobizmus má veľmi blízko ku klientelizmu.

Ivan Šimko (minister vnútra, SDKÚ):
Lobizmus sa používa ako synonymum klientelizmu alebo niečoho negatívneho. Nemusí to tak byť. Lobing je vždy presadzovaním nejakých organizovaných záujmov. Vo vyspelých demokratických krajinách existujú už isté pravidlá, ktoré odlišujú lobing legitímny a nelegitímny.

Rastislav Šepták (poslanec NR SR za PSNS):
Lobing existuje vo viacerých formách a je úplne normálny všade vo svete. Len v Slovenskej republike sa berie ako nejaká nekalá činnosť.

Juraj Švec (poslanec za LDÚ):
Lobovanie je súčasťou nástrojov demokracie a nevidím dôvod, prečo by sa nemohlo lobovať len v zmysle mravných zásad, ktoré každý uznáva.

Nato, aby lobing na Slovensku fungoval naozaj efektívne, by sme sa museli ocitnúť v štádiu, keď sa do parlamentu dostanú naozaj už finančne zabezpečení ľudia. Kto však zaručí, že ten, kto má veľa, by nechcel ešte viac? V prvom rade by malo ísť politikom o priazeň voličov. A u nich slovo lobista naďalej vyznieva dosť negatívne.