Zakázaná bola aj reklama na športoviskách a štadiónoch bez ohľadu na to, či reklamné tabule alebo panely boli umiestnené spôsobom nezachytiteľným televíznymi kamerami. Finančné sponzorstvo s priamym i nepriamym účinkom taktiež podliehalo zákazu. Smernica však obsahovala aj taxatívny výpočet povolených foriem marketingovej komunikácie:
· komunikovanie výrobkov výlučne pre odborníkov v tabakovom priemysle,
· prezentácia tabakových výrobkov v predajniach tabaku a označenie ceny výrobkov,
· reklama zameraná na nákupcov v zariadeniach špecializovaných na predaj tabakových výrobkov
· predaj tlačovín obsahujúcich tabakovú reklamu, ktoré sú tlačené v tretích krajinách, pokiaľ tieto tlačoviny nie sú určené primárne pre Spoločný trh.

Základná transpozičná lehota mala uplynúť 30. júla 2001. Implementácia mohla byť odložená do 30. júla 2002 pre oblasť tlačených médií a do 30. júla 2003 pre oblasť sponzorstva. Pre sponzorstvo podujatí a aktivít organizovaných na celosvetovej úrovni mala transpozičná lehota končiť 1. októbra 2006.

V októbri 1998 však Spolková republika Nemecko vzniesla na ESD žalobu proti Európskemu parlamentu a Rade EÚ [10]. Nemecko v petite žaloby navrhlo zrušenie predmetnej smernice. Hlavná námietka nemeckej vlády spočívala v nedostatku právneho základu (legal basis) pre prijatie tejto smernice. Nemecko namietalo, že článok 95 Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev (ZES) nie je správnym a dostatočným právnym základom pre harmonizačné opatrenia, ktorých normatívny obsah neprispieva špeciálne a podstatne k zdokonaleniu fungovania Spoločného trhu. Nemecko ďalej argumentovalo, že vzhľadom na čisto vnútroštátny charakter tabakovej reklamy a na absenciu cezhraničného pohybu tabakových výrobkov neexistujú obchodné bariéry pre reklamné materiály. Preukázanie čisto vnútroštátneho charakteru absolútneho zákazu má za následok stratu opodstatnenosti právneho základu v zmysle článku 95 ZES. Smernica podľa nemeckej vlády mala efekt obmedzenia hospodárskej súťaže mimo sektora tabakových výrobkov, keďže postihuje aj reklamu na diverzifikované produkty, ktoré sú komunikované pod značkami, ktoré predtým boli používané výlučne pre tabakové výrobky.

V októbri 2000 ESD rozhodol v konaní podľa článku 230 ZES tak, že tabakovú smernicu zrušil. ESD v tomto rozsudku judikoval, že zákazové ustanovenia smernice nemôžu byť odôvodnené potrebou odstrániť prekážky voľného pohybu reklamných médií a slobodou poskytovať služby v oblasti reklamy. Tento postoj ESD je odôvodnený tým, že zákaz reklamy tabakových výrobkov na plagátoch, slnečníkoch a iných reklamných nosičoch používaných v hoteloch, reštauráciách a kaviarňach v žiadnom prípade nepodporuje obchodovanie s tabakovými výrobkami. ESD teda naznačil, že členské štáty budú musieť pristupovať s opatrnosťou k obmedzeniam, ktoré síce obsahovo súvisia s tabakovou reklamou, ale majú negatívny účinok na ostatné produkty (point-of-sale materiály, diverzifikované produkty a pod.). Takéto produkty nie sú podľa ESD neoddeliteľnou súčasťou a nástrojom tabakovej reklamy, ale tvoria samostatný segment trhu. A preto výrobcovia reklamných prostriedkov požívajú ochranu, ktorú im garantujú ustanovenia primárneho práva o voľnom pohybe tovaru. V odôvodnení rozhodnutia ESD jednoznačne vyjadril právny názor, že rozdiely vo vnútroštátnej legislatíve upravujúcej reklamu sú spôsobilé vytvoriť bariéry pre voľný pohyb tovarov, ktoré slúžia ako nositeľ informácií o tabakových produktoch. V tejto súvislosti je vhodné upozorniť na skutočnosť, že predpisy obmedzujúce alebo zakazujúce určité druhy propagácie môžu znížiť objem obchodu, a teda i objem dovozov.

Takéto predpisy je možné kvalifikovať ako opatrenia s účinkom rovnocenným kvantitatívnym obmedzeniam, ktoré sú podľa ZES neprípustné. Legislatíva v oblasti reklamy musí garantovať voľný pohyb tovarov, ktoré sú v súlade s právnymi požiadavkami. Voľný pohyb reklamných prostriedkov a sloboda poskytovania služieb v oblasti reklamy nesmú byť v žiadnom prípade narušené. O nezvratnosti právneho vývoja daného predmetným rozsudkom svedčí i skutočnosť, že rozsudok bol následne potvrdený ESD v prípade Imperial Tobacco Ltd. a iní [11]. ESD akceptoval argument, že v rámci EÚ neexistujú opatrenia jednotlivých členských štátov, ktoré by zamedzovali dovoz printových médií obsahujúcich tabakovú reklamu. V praxi to znamená, že členský štát, ktorého vnútroštátna legislatíva obmedzuje uverejňovanie tabakovej reklamy v periodickej tlači, nemôže vytvárať a udržiavať prekážky na dovoz periodík obsahujúcich reklamu na tabak. Tento princíp má pôvod v línii rozsudkov začínajúcej rozhodnutiami vo veciach Dassonville [12] a Cassis de Dijon. Z odôvodnenia rozsudku je evidentné, že Súd citlivo vníma tendenciu sprísňovania vnútroštátnych úprav, ktoré sú motivované presvedčením, že reklama na tabakové výrobky spôsobuje nárast konzumácie týchto výrobkov.

Nakoľko Smernica bola vyhlásená za neplatnú, Slovenská republika nebola naďalej povinná harmonizovať vnútroštátnu legislatívu s jej obsahom. Táto skutočnosť bola reflektovaná Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky, ktoré vypustilo z pripravovaného návrhu zákona o reklame príslušné ustanovenia, ktoré mali implementovať ustanovenia zrušenej smernice do slovenského právneho poriadku.