Cestná doprava a cestné komunikácie na Slovensku Základné informácie o osobnej cestnej doprave na Slovensku
Len tak na zopakovanie začneme krátkym zostručnením cestnej dopravy na Slovensku. Na diaľniciach sa platia diaľničné známky, ktoré sa zakupujú na hraničných priechodoch, na väčších poštách a u čerpacích staníc, ktoré platia jeden kalendárny rok. Osobné automobily s obsahom valcov do 1600 cm vrátane platia 400 Sk, osobný automobil s obsahom valcov nad 1600 cm platí 800 Sk. Nákladné vozidla a autobusy platia viac. Najvyššia povolená rýchlosť je 60 km/h v obci, 90 km/h mimo obec a 130 km/h na diaľniciach a cestách diaľničného typu. Povinné je používanie bezpečnostných pásov. Pred jazdou je zakázané konzumovať alkohol. Automobil musí byť lekárnička, vlečné lano, výstražný trojuholník a rezerva. Vodiči sú povinní zastaviť pred prechodom pre chodcov a dať im prednosť (nesmú ich ani ohroziť). Behom jazdy nie je povolené používať v automobile neupevnený mobilný telefón. V centrách miest je možné parkovať len na vyhradených miestach. Vo veľkých mestách sa používajú parkovacie karty, ktoré sa musia umiestniť na viditeľné miesto v aute. Benzínové stanice sú v každom meste, na všetkých hlavných ťahoch a na mnohých ďalších diaľniciach.
História cestnej dopravy Pohľadom do minulosti zistíme pôvod automobilového šialenstva v tomto storočí. Nicolas Cugnot skonštruoval samohybný stroj poháňaný parou už v roku 1769. Jeho parný motor však bol priťažký a pomalý, a teda nepraktický. O storočie neskôr iný Francúz Etienne Lenoir vyvinul ľahký a výkonný spaľovací motor podobný tým, ktoré sa používajú v dnešných autách. Lenoir namontoval svoj motor na starý kočiar tak, že poháňal kolesá pomocou reťaze. Nápad sa ujal a čoskoro boli zostrojené prvé experimentálne vozidlá. Mnohé, podobne ako Lenoirovo, boli založené na kočiaroch, preto prvé autá dostali pomenovanie „kočiare bez koní“. V roku 1885 sa prvé autá z dielne Karla Benza v nemeckom Mannheime začali predávať verejnosti.
Rozdelenie cestnej dopravy V súčasnosti môžeme cestnú dopravu rozdeliť do niekoľkých podskupín. Sú to automobilová doprava, nákladná cestná doprava, mestská a medzimestská hromadná doprava. Mestská hromadná doprava (MHD) je druh verejnej pravidelnej hromadnej dopravy, najvýhodnejší a najekonomickejší spôsob prepravy ľudí, pomerne rýchly, pričom trolejbusy a električky ekologickejšie nahradzujú autobusy. Autobusové linky sú veľmi husté a autobusom sa teda dá dostať do všetkých veľkých i menších miest. Využívať môžete kvalitné diaľkové spoje i lokálne autobusové linky.
Medzi 3 najhlavnejšie spôsoby prepravy patria:
1)povrchová prepr. osôb(trolejbusy, autobusy, električky)
2)mimoúrovňová podpovrchová prepr. osôb, ktorá momentálne sa u nás ešte neaplikovala (metro, električka)
3)mimoúrovňová nadzemná prepr.osôb (lanovky)
Technická základňa MHD na Slovensku má 3 základné články:
1)
Dopravné prostriedky a)
Nezávislé od dopravnej cesty (autobusy)
-výhody sú kapacita prepravených osôb, možnosť nahradiť spoj, pomerne rýchly
-nevýhody sú znečistenie životného prostredia
b)
Polozávislé (trolejbusy)
-výhody sú ekologickosť, veľká kapacita prepravených osôb
-nevýhody sú závislosť na trolejách (výpadok elektriny), ich drahšia výroba
c)
Závislé (električky)
- výhody sú ekologickosť
- nevýhody hlučnosť
2)
Dopravné cesty
-miestne komunikácie, rozchod koľají (rozličný)
3)
Dopravné zariadenia
-budovy, vozovne, skladovacie plochy
Prepravu osôb autobusmi vnútroštátnymi verejnými komunikáciami zabezpečujú podniky SAD (Slovenská autobusová doprava) a dopravné podniky (BA, Žilina, Košice, Prešov). Dopravný Podnik každého z miest je akciová spoločnosť.
Na porovnanie s ostatnými členskými krajinami Európskej únie má preprava osôb narastajúci trend. V rokoch 1970-1995 preprava osôb prieme ročne narastala o 3,2%, pričom nárast bol zabezpečený najmä leteckou dopravou, ktorá za toto obdobie vzrástla až o cca 442%, individuálnym motorizmom - nárast o 120%, autobusová doprava - nárast o 40% a železničná doprava - rast o 24%. Prudký nárast individuálneho motorizmu od roku 1995 má za následok zvýšenú potrebu investícií na budovanie infraštruktúry (cesty, parkoviská, odstavné plochy a pod.). Zvýšené výdavky na tvorbu a ochranu životného prostredia (hluk, emisie škodlivín, znečisťovanie spodných vôd, zábery poľnohospodárskej pôdy a pod.) rastú rýchlejším tempom než sú prírastky hrubých domácich produktov jednotlivých krajinách. Dopravné podniky sa dostávajú do finančných problémov najmä z dôvodov nízkych dotácií a poklesu cestujúcich.
Európska únia a systém mestskej hromadnej dopravy Povenujme sa systémom organizácie a riadenia verejnej osobnej dopravy v jednotlivých štátoch EÚ, keďže sme jedna z nich. Fungujú na regionálnych špecifikách. EÚ má zámer posilniť hospodársku súťaž vo vykonávaní pravidelnej autobusovej dopravy. Podľa informácií z EÚ v jej členských krajinách sa vyskytujú tri systémy :
- deregulovaný systém (Veľká Británia),
- systémy s určitou hospodárskou súťažou formou vyhlasovania verejnej súťaže (Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Nórsko a Švédsko),
- klasický (dopodrobna upravený rôznymi predpismi) - Belgicko, SRN, Grécko, Taliansko, Írsko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Španielsko.
Na vykonávanie pravidelnej autobusovej dopravy sa vyžaduje v každej krajine (s výnimkou Veľkej Británie) osobitné povolenie (koncesia, licencia) na každú pravidelnú autobusovú linku. Skúma sa plnenie určitých podmienok (bezúhonnosť, odborná spôsobilosť a finančná spoľahlivosť). Potreba vedenia autobusovej linky správne orgány skúmajú len vtedy ak financujú úbytky tržieb (stratu) z dôvodu výkonov vo verejnom záujme. Výkony vo verejnom záujme sa financujú na základe vopred stanovených podmienok spravidla z rozpočtu z vyšších územných celkov, resp. v mestskej doprave z rozpočtu obcí. V poslednom období musia aj krajiny s tzv. klasickým dopravným systémom uplatňovať a uvádzať do praxe v súvislosti s financovaním výkonov vo verejnom záujme vypisovanie verejnej súťaže. Štát, resp. obce sa podieľajú na spolufinancovaní infraštruktúry a autobusového parku v rámci možnosti svojho rozpočtu.
Nákladná cestná doprava Slúži na prepravu vecí, ktorou dopravca vykonáva na základe zmluvy o preprave tovaru, prípadne inej zmluvy podľa prepravného poriadku a tarify. Vykonávať ju možno len vozidlami, ktoré sú určené na prepravu vecí. Prevádzka osobných vozidiel nie je nákladnou cestnou dopravou. Podmienky prepravy nákladu podľa Z.315/96 o premávke na PK:
1) Prepravovaný náklad nesmie prekročiť užitočnú hmotnosť vozidla
2) Náklad musí byť na vozidle riadne umiestený a upevnený, aby neohrozoval bezpečnosť a plynulosť premávky.
3) Aby nepoškodzoval a neznečisťoval životné prostredie
4) predmety nesmú prečnievať po hrane vozidla, musia byť viditeľné
Charakteristické vlastnosti nákladnej cestovnej dopravy sú jej výhody: a) Priama preprava od odosielateľa k príjemcovi
b) Cena prevádzky.
c) Ľahká prispôsobivosť novým prepravným požiadavkám
d) Cestné vozidlá sa môžu pohybovať aj vo voľnom teréne
e) Nákladná cestovná doprava je nenahraditeľná pri zvozoch a rozvozoch na krátke vzdialenosti.
Nevýhody: a) Závislosť intenzity Nákladná cestovná doprava od stavu siete cestných komunikácií
b) Podiel na zvýšení dopravnej nehodovosti
c) Negatívny vplyv na životné prostredie.
Na základe tohto sa využíva najmä na krátke vzdialenosti. Využíva sa na: a) presun tovaru z miest výroby do miest spotreby
b) uspokojovanie potrieb obyvateľstva pri individuálnom premiestňovaní vecí
c) na prepravu tovaru s krátkou dodacou lehotou
d) nadmerné a nadrozmerné prepravy
e) prepravu nebezpečných materiálov
f) prepravu tovaru podliehajúceho skaze
Dovoľujem si na záver pridať pár štatistických údajov o štruktúre cestných komunikácií. V nasledujúcich tabuľkách môžeme uvidieť veľmi zaujímavý údaj o rapídnom poklese počtu cestujúcich tradičnými verejnými cestovnými prostriedkami a nárastu použitia individuálnej prepravy.
