Rozdiely slovenčiny a češtiny

Slovenčina

- spisovná slovenčina ako národný a štátny jazyk v priaznivejšej situácii až v r. 1918 ( vznik
Československej republiky)
- významné spoločensko-politické medzníky, vplývajúce na zlepšenie postavenia slovenčiny
a rozvoja česko-slovenských jazykových vzťahov:
? 1948 – nástup socializmu
? 1968 – federatívne štátoprávne usporiadanie ČSSR
- integračné tendencie medzi slovenčinou a češtinou neustále silnejú (nehodovosť - nehodovost,
spochybňovať – zpochybňovat...)
- nesystémovo utvorené neologizmy – často prenikajú z češtiny, čo je nežiaduce

Základné rozdiely medzi slovenčinou a češtinou

Hláskoslovie a výslovnosť:
1. Čeština má tieto osobité hlásky a písmená: ř, ou, ě, ů
2. V češtine nie sú tieto hlásky, ktoré má slovenčina: ä, ia, ie, iu, ô, ľ, ĺ, ŕ, dz, dž
3. Skupina aj je v češtine ej (vejce)
4. Striedanie spoluhlások je v češtine častejšie v tvorení (odvodzovaní) slov i tvorení tvarov. k – c
(ruka – ruce), h – z (mnoho – mnozí), ch – š (ropucha – ropušin), dtn – ď, ť, ň: mladí, zlatí, pěkní
5. V češtine neplatí rytmické krátenie, často nasledujú dve aj tri dlhé slabiky za sebou. (zpívání)
6. Spodobovanie spoluhlások nieje v češtine také dôsledné ako v slovenčine (píše a vyslovuje sa:
seznámit, se strany, složití...) Niekedy sa pripúšťa aj dvojaká výslovnosť (nashledanou –
naschledanou i nazhledanou)

Tvaroslovie a skladba:
1. V češtine sa bežne používa vokatív - piaty pád. (soudružko, Evo...)
2. Častejšie sú dvojtvary (mužovi aj muži, bratrovi aj bratru) najmä v spojeniach gramaticky rovnakých
slov (panu učiteli, soudruhu Novákovi)
3. V akuzatíve a inštrumentáli mn. čísla mužských substantív sú tvary: hrdiny, hochy, hrady.. Toto
platí aj v inštrumentáli dvoch vzorov stredného rodu: s moři, se srdci. 4. Prídavné mená majú aj menný tvar v prísudku. (jsem zdráv, je nemocen)
5. Slovesá majú veľa dvojtvarov. (lít – leje/lije) Tvary s tématickou morfémou -i- sa hodnotia ako vyšší
štýl. V 1. os. sg. sú prípony -m, -u, -i. (vidím, vedu, kryji) V 3. os. pl. –ou, -í (zní, vedou...)
6. Čeština má niektoré odlišné väzby tam, kde slovenčina používa priamu väzbu s akuzatívom. (dosiahnuť niečo - dosáhnout něčejho)
7. Čeština viac používa príčastie trpné nedokonavých slovies. (Tato kniha je čtena.)
8. V súvetiach má čeština niektoré odlišné spájacie výrazy. (jenž, neboť, aniž, zda ať – nebo, jelikož,
jestli, nýbrž...)
9. Osobitným útvarom češtiny ako spisovného jazyka je tzv.

obecná čeština, ktorá sa čiastočne
odlišuje od spisovnej češtiny vo výslovnosti, v niektorých tvaroch i v slovníku (být – bejt, mléko –
mlíko...)

Slovná zásoba (lexika)
1. Niektoré české slová sú veľmi odlišné od slovenčiny (vesnice, polštář, čáp...)
2. Niektoré české slová však poznáme zo slovenských nárečí, resp. zo staršej literatúry, niekedy majú
v slovenskom nárečí iný význam. (žízeň, polibek, sklep, kmín...)
3. Niektoré cudzie slová v češtine majú iný rod alebo iný prepis – pravopis. (téza – teze).