referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Eugénia
Piatok, 18. septembra 2020
Laboritová Emmanuelle: Tichý výkrik (recenzia)
Dátum pridania: 08.07.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: slovenkaa
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 212
Referát vhodný pre: Iné (napr. kurzy) Počet A4: 3.2
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 5m 20s
Pomalé čítanie: 8m 0s
 
“Nepočujem, ale moje srdce nie je hluché k ničomu na tomto dvojakom svete. Ponúkam vám svoju odlišnosť.” Táto kniha je autentickým príbehom dievčiny Emmanuelle, ktorá sa narodila nepočujúca. V 27 kapitolách pútavo opisuje svoje detstvo, obdobie dospievania a svoje prvé životné úspechy. Dozviete sa, ako prežívala obdobie bolestnej samoty, pochybnosti a beznádeje, ale aj šťastie, vzácnu spolupatričnosť a slávu. Dá sa vôbec vyrovnať s hluchotou? Ak áno, akým spôsobom? Jasné odpovede nájdete v tomto príbehu. Kniha je určite zaujímavým čítaním pre rodičov, ktorým sa narodilo nepočujúce dieťa alebo stratilo sluch ešte pred osvojením hovorenej reči. Rovnako je vhodná pre učiteľov nepočujúcich detí a pre všetkých, ktorých zaujíma problematika hluchoty a jej vplyv na vývoj a psychiku nepočujúceho človeka od narodenia. Odporúčam ju aj tým, ktorí sa chcú dozvedieť viac o mentalite a kultúre nepočujúcich a o ich dorozumievacom prostriedku – posunkovej reči.

Emmanuelle hovorí o dvojakom svete – o svete počujúcich a nepočujúcich. Do istého času poznala len ten prvý svet – narodila sa počujúcim rodičom. Odborníci a lekári rodičom zakázali posunkovú reč, naordinovali orálnu výchovu vďaka ktorej raz mala začať “hovoriť“, a neodporúčali stretávanie s dospelými nepočujúcimi. Keďže ako každé nepočujúce dieťa automaticky používala gestá, mama jej v tom nebránila. Vytvorili si vlastný spôsob komunikácie založený na posunkoch, gestách, mimike i odzeraní z pier. Bola to však inštinktívna, živočíšna komunikácia, ktorá sa dala použiť iba pri jednoduchých veciach – jedlo, pitie, spánok atď. Emmanuelle žila ako keby za priehľadným múrom ticha a ten múr nedokázala prekonať ani ona, ani jej rodina. Nerozlišovala minulosť a budúcnosť, nechápala svoje “Ja”, nedokázala analyzovať deje okolo seba. Dokonca verila, že zomrie ako dieťa, lebo nevidela dospelého nepočujúceho.

Trpeli aj jej rodičia – frustrovaný otec s ňou nedokázal komunikovať a mama jej nedokázala vysvetliť toľko dôležitých vecí. Emmanuelle sa nerozvíjala psychicky a pred dovŕšením 7 roku veku bola na úrovni mladších detí z materskej školy. Keď mala Emmanuelle 7 rokov, začala sa učiť posunkovú reč. Konečne sa ten múr medzi ňou a okolitým svetom začal rúcať. Odrazu ku nej prichádzalo obrovské množstvo informácií. Začala byť schopná vyjadrovať sa logicky a na úrovni. Mohla sa rozvíjať. Posunkovú reč sa naučil aj jej otec a neskôr aj mama, ktorým doslova odľahlo, pretože konečne mohli vzájomne plnohodnotne komunikovať. Emmanuellina mladšia počujúca sestra sa ju naučila tiež a neskôr sa dokonca stala jej dôvernou spoločníčkou a tlmočníčkou. Z Emmanuelle sa stala veselá a “zhovorčivá” dievčina, ktorá konečne objavila svoje “Ja”. Spoznala aj druhý svet – skutočný svet nepočujúcich a stále viac doň prenikala. Vďaka tomu spoznala aj divadlo, ktoré sa stalo jej obľúbeným koníčkom a venovala sa mu amatérsky.

Sama tento veľký zvrat komentuje slovami: “Ja som zjavne zaostávala, lebo som sa posunkovú reč naučila až v siedmich rokoch. Dovtedy bol zo mňa divoch, ba trochu aj “debil”. Nazdávam sa, že ak rodičia (počujúci) nedoprajú svojmu nepočujúcemu dieťaťu posunkovú reč, nikdy nepochopia, čo sa odohráva v jeho hlave. Nevedia o jeho samote, o vzdore, o túžbe po porozumení a často ani o hneve. Nevedia o vylúčení v rodine, v dome, kde si každý rozpráva a nestará sa o vás. Ustavične musíte niekoho poťahovať za rukáv a dožadovať sa, aby vám povedal aspoň čosi z toho, čo sa okolo vás robí. Inak to vyzerá ako nemý film bez titulkov.“ V knihe rodičia nepočujúcich detí nájdu podrobné informácie o ďalších zaujímavých situáciách, ktoré nastávajú v živote ich detí – čo pre ne znamená tma, ako môžu vnímať hudbu a aj tancovať, prečo je nutné vypestovať v nich lásku ku knihám, prečo v mnohých situáciách môžu reagovať citlivejšie ba dokonca až neprimerane, atď. Kniha sa významne dotýka aj otázky bilingválneho (dvojjazyčného) vzdelávania nepočujúcich.

Emmanuelle vysvetľuje na svojom príklade aj na príkladoch svojich nepočujúcich spolužiakov, v čom boli vážne nedostaky iba orálneho vzdelávania a ako vážne ovplyvňovali ich pochopenie učiva a získané vedomosti. Veľmi zaujímavé je napr. toto tvrdenie: “Ja som napríklad v siedmych rokoch hovorila, ale nie veľmi. Keď som sa naučila posunky, začala som hovoriť lepšie. Ústne vyjadrovanie už nebola pre mňa nutnosť, a preto som ho ľahšie znášala. Pochopila som dôležité informácie a aj písanie a čítanie bolo pre mňa jednoduchšie. Urobila som obrovský pokrok. Netreba si myslieť, že dieťa musí ústne hovoriť, aby vedelo čítať a písať. Keď napríklad čítam, inštinktívne si spájam znak so slovom. Potom to slovo ľahšie prečítam z pier ... Slovo je u mňa obraz, symbol.” V období dospievania sa však jej relatívne pokojný svet rozbúril. K bežným problémom dospievajúcich pribudla aj revolta proti potláčaniu identity nepočujúcich v škole aj v bežnom živote.

Emmanuelle sa opäť uzavrela a problémy riešila po svojom – záškoláctvom, odporom a výtržnosťami. Vďaka pochopeniu láskavých rodičov však znovu získala pevnú pôdu pod nohami. Emmanuelle úspešne dokončila školu a začala sa venovať divadlu profesionálne v Divadle nepočujúcich vo francúzskom Vincennes. Jej úsilie bolo odmenené, keď ako prvá nepočujúca herečka dostala Molierovu divadelnú cenu za herecký prínos. O niekoľko mesiacov po tomto úspechu vznikol Emmanuellin príbeh v podobe tejto knihy, o ktorej sama hovorí: „Táto kniha je môj životný dar. Umožní mi povedať počujúcim aj nepočujúcim, o čom som mlčala. Je to posolstvo a moje zapojenie do boja za posunkovú reč, ktorá ešte rozdeľuje mnohých ľudí. Používam v nej svoj druhý jazyk – jazyk počujúcich. Som absolútne presvedčená, že naším prvým jazykom je posunková reč – iba tá z nás robí “komunikujúce” ľudské bytosti. A chcem povedať aj to, že nepočujúcim sa nesmie nič odmietať, že ich nemožno nikam uzatvárať ani prenasledovať, že by mali používať akýkoľvek jazyk, aby porozumeli životu”.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.