Teórie deviácie
Príčiny vzniku a existencie deviácie v spoločnosti možno vysvetliť mnohými spôsobmi. Všetky tieto vysvetlenia sa rozdeľujú do troch hlavných kategórií, a tie tvoria biologické, psychologické a sociologické deviácie.
Biologické a psychologické teórie deviácie sa sústreďujú na deviantné osoby. Skúmajú individuálne charakteristiky a osobné skúsenosti, ktoré odlišujú deviantov od ostatných ľudí. Biologické teórie skúmajú fyziologické črty deviantných osôb a pokúšajú sa nájsť súvislosti medzi týmito črtami a deviantným správaním. Takéto vysvetlenia sa ukázali ako nedostatočné. Biologické faktory totiž môžu prispieť k vzniku deviantného správania len nepriamo – v kombinácii s psychologickými a sociálnymi faktormi. Takisto aj psychologické činitele majú dôležitú úlohu pri vzniku deviantného správania, hoci tiež len v kombinácii so sociálnymi faktormi.
Sociálne teórie deviácie sa sústreďujú na sociálne a kultúrne faktory, podmienky a okolnosti, ktoré spôsobujú deviáciu, prípadne, že spoločnosť niektorých svojich členov pokladá za deviantov, a tak aj s nimi zaobchádza. Teda okrem deviantných osôb sociologické vysvetlenia deviácie zohľadňujú aj normy, ktoré tieto osoby porušujú, ako aj sociálne skupiny, prípadne celú spoločnosť, ktorá na deviáciu istým spôsobom reaguje.
(Sopóci, Búzik, 1995, s. 48)

Klasickým sociologickým vysvetlením sociálnej deviácie je Durkheimova teória anómie – stav spoločnosti, v ktorej viac alebo menej prestávajú platiť sociálne normy a zákony, doslova znamená bezzákonnosť. Pojem pochádza z gréckeho slova nomos (nomos = zákon, a = ne). Pôvodne sa tento termín používal v stredovekej teologickej literatúre a označoval nielen nezákonnosť, ale aj morálnu bezuzdnosť. V sociológii začal používať tento termín E. Durkheim, ktorému sa pripisuje i jeho autorstvo vo význame nedostatočnej sociálnej regulácie a sociálnej kontroly. (Tokárová a kol., 2003, s. 345)
Teória sociálneho napätia, ktorej autorom je Robert K. Merton, tvrdí, že deviácia vzniká ako následok rozdielnosti, protikladnosti či nezlučiteľnosti spoločensky uznávaných cieľov a platných noriem. Podľa Mertona si každá spoločnosť stanoví určité ciele, ktorých dosahovanie od svojich členov očakáva, a zároveň stanoví spoločensky žiaduce cesty, spôsoby a prostriedky, ktorými možno tieto ciele dosahovať. Pre určitú časť spoločnosti sú však žiaduce spôsoby nedostupné, nezvládnuteľné či nepoužiteľné, a preto sa usiluje stanovené ciele dosiahnuť spôsobmi, ktoré spoločnosť považuje za deviantné (podvod, krádež,…).
Kultúrne teórie deviácie zdôrazňujú skutočnosť, že hodnoty istých sociálnych skupín s osobitou kultúrou a spôsobom socializácie ich členov prispievajú k výskytu deviantného správania v spoločnosti, ktorej hodnoty a normy sa odlišujú od noriem a hodnôt týchto skupín. Napríklad jednou z noriem správania časti Rómov žijúcich na Slovensku je, že okradnúť alebo oklamať Neróma nie je zakázané, naopak, je to dovolené, dokonca tým dotyčný získa úctu medzi ostatnými Rómami. Túto a aj iné normy a vzory správania naša spoločnosť považuje za deviantné.

Teóriu nálepkovania (z angl. Labeling theory – etiketizačná teória) nezaujímajú ani tak dôvody, prečo ľudia porušujú normy, ale skôr proces, ako niektoré sociálne skupiny vytvárajú pravidlá, podľa ktorých sú istí ľudia, povedzme príslušníci iných sociálnych skupín alebo kategórií, označení nálepkou deviant – napríklad fajčiari nefajčiarmi. Táto teória teda zdôrazňuje relativitu deviácie.
Existujú aj ďalšie teórie deviácie, ktoré si všímajú iné stránky tohoto spoločenského javu. Teoretici sociálneho konsenzu zdôrazňujú, že definovanie deviácie umožňuje spresniť a vyjasniť skupinové a spoločenské normy a tak upevňuje sociálny poriadok. Teoretici sociálneho konfliktu zdôrazňujú, že definovanie deviácie odráža mocenské usporiadanie, rozdelenie moci v spoločnosti a slúži záujmom vládnucich skupín.
(Sopóci, Búzik, 1995, s. 48 - 49)
Každá z týchto teórií obohacuje a prehlbuje sociologické poznanie problematiky deviácie.