Sociálna deviácia

V procese socializácie sa spoločnosť usiluje svojim členom vštepovať hodnoty, normy a vzory, ktoré majú usmerňovať ich správanie v súkromí i na verejnosti podľa očakávaní spoločnosti. Ak má proces socializácie dobré výsledky, jednotlivci sa tak naozaj správajú. V každej spoločnosti sa však nájde dosť ľudí, ktorí sa nesprávajú v súlade so spoločenskými či skupinovými očakávaniami.

Definícia sociálnej deviácie
Všeobecne je to úchylka, odchýlka, odklon, vybočenie. Spôsob konania, ktorý nie je v súlade so všeobecne prijatými normami a hodnotami konkrétnej spoločnosti. Významovo sa spája aj so sexuálnou abnormalitou a pohlavnou úchylnosťou (sadizmus, homosexualita). Pohlavná úchylka sama o sebe nezbavuje trestnej zodpovednosti. Sociálna deviácia je odchýlka od očakávaného štandardizovaného a inštitucionalizovaného správania, ktoré určuje sociálna norma v určitom sociálnom útvare. Správanie môže byť tak konformné, záleží na tom, podľa akej sociálnej normy správanie hodnotíme, ktoré normy naň uplatňujeme. Všeobecne prijaté normy (majoritná populácia) sú v rozpore s minoritnými normami. Umenie sociálneho pracovníka spočíva v nájdení kompromisu pri hodnotení správania klienta a prijateľného usmerňovania. (Štefan Strieženec, Slovník sociálneho pracovníka, s. 43)

Jedným z príkladov je napríklad konzumácia alkoholu mladými. Ak rodičia, učitelia, prípadne iní dospelí pristihnú mladých ľudí piť alkohol, ich zvyčajnou reakciou je nesúhlas a odsúdenie tohto správania, po ktorom nasleduje buď potrestanie pristihnutých, aby si druhý raz niečo podobné nedovolili, alebo prednáška o nevhodnosti alkoholu pre mládež s cieľom dosiahnuť, aby sa pristihnutí vyhýbali alkoholu až do dovŕšenia 18 rokov.
Nie všetci dospelí by však reagovali takto. Niektorí by tomu nevenovali väčšiu pozornosť, ba nájdu sa aj takí, ktorí zákaz pitia alkoholu mládeži do 18 rokov pokladajú za nesprávny. Určite by sa čudovali, že v niektorých štátoch je táto veková hranica ešte vyššia, pričom štát sa usiluje nákup alkoholu obmedzovať, ba existovali a dodnes existujú štáty, ktoré výrobu, predaj a konzumáciu alkoholu trestajú ako zločin. (Ján Sopóci, Bohumil Búzik, 1995, s. 45)
Deviácia je teda také správanie jednotlivcov, ktoré spoločnosť či sociálna skupina pokladá za porušenie spoločenských či skupinových noriem, a preto vyvoláva reakcie jednotlivcov, sociálnych skupín alebo spoločnosti v podobe izolácie, liečenia, prevýchovy, nápravy alebo potrestania.

Táto definícia rozlišuje tri zložky deviácie:
-osobu (osoby), ktorá sa správa určitým spôsobom,
-normy čiže pravidlá a vzory správania, ktoré spoločnosť či sociálna skupina uplatňuje pri posudzovaní určitého správania,
-iné osoby, sociálne skupiny či organizácie reprezentujúce spoločnosť, ktoré istým spôsobom reagujú na toto správanie.
(Sopóci, Búzik, 1995, s. 46)

Tieto tri zložky sa objavujú v prvom spomenutom príklade sociálnej deviácie. Iným príkladom deviantného správania je krádež, kde deviantnou osobou je zlodej, nastalo porušenie zákona – nedovolené privlastnenie si cudzej veci a na správanie zlodeja reagujú okradnutí, prípadne svedkovia krádeže, polícia, súd atď.
Pojem deviácia neoznačuje len správanie porušujúce platné zákony štátu, ale každé správanie, ktoré porušuje spoločenské, skupinové normy (či už ide o normy vyjadrené v podobe zákonov, alebo nepísané normy správania).
Opačným javom k deviácii je konformita. Je takisto ako aj deviácia prirodzeným javom v spoločnosti. Znamená zhodnosť, súhlas, poslušnosť či prispôsobenie sa sociálnym normám. Teda konformným je ten, kto sa správa v súlade s normami spoločnosti, resp. sociálnej skupiny, ktorej je členom. A takisto existuje v spoločnosti aj medzistupeň medzi konformitou a deviáciou, ktorým je nonkonformita.

Nonkonformita je také správanie jednotlivcov, ktoré sociálna skupina alebo spoločnosť síce pokladá za odchýlku (porušenie)od svojich noriem, ale nepresahuje hranice tolerancie skupiny či spoločnosti, a preto nevyvoláva reakcie zamerané na nápravu a prispôsobenie. Príkladom nonkonformity je výstredné obliekanie, nezvyčajný štýl života a podobne. (Sopóci, Búzik, 1995, 46)
Sociológia zdôrazňuje, že deviácia závisí od sociálneho definovania deviantného správania. Znamená to, že deviácia nie je absolútna, ale relatívna. Inými slovami, to, či sa určité správanie pokladá za deviantné, závisí od času, miesta a sociálnych okolností. Keďže v rôznych kultúrach, spoločnostiach a sociálnych skupinách i v rôznych obdobiach ich vývoja a za rôznych okolností platia (platili) rozdielne normy a vzory správania, odlišujú sa aj ich definície deviantného správania. (Sopóci, Búzik, 1995, s. 47)

Deviácia nemusí byť pre spoločnosť vždy len dysfunkčná, v niektorých prípadoch býva aj funkčná. Napríklad ľudí prichádzajúcich s novými myšlienkami spoločnosť často pokladá za deviantov, zosmiešňuje ich , ba aj trestá, a akceptuje ich až po čase, keď sa (najmä zásluhou týchto ľudí) zmenia spoločenské normy a vzory správania. Niektoré druhy deviácie môžu prispieť k zmene sociálnych noriem a vzorov správania aj nepriamo. Napríklad zvyšovanie počtu narkomanov spoločnosť núti, aby hľadala príčiny tohoto javu a prijala opatrenia na jeho minimalizáciu, ako aj upresnila, či zmenila normy, ktoré sa vzťahujú na narkomániu. (Sopóci, Búzik, 1995, s. 47)
Je nevyhnutné objasniť si aj pojem sociálnej normy, keďže normy tak významne ovplyvňujú naše správanie. Normy vo všeobecnosti môžeme chápať ako konkretizáciu a inštitucionalizáciu hodnôt. Sociálne normy môžeme definovať i ako pravidlá pre vedomé konanie, predpisy pre správanie, očakávané správanie alebo dokonca vyžadované správanie. (Anna Tokárová a kol. 2003, s. 343)

A keď existuje požiadavka na správanie sa podľa normy, musí existovať aj mechanizmus, ktorý dokáže presadiť orientovanie sa na príslušnú normu v správaní. Tento mechanizmus, ktorý má slúžiť najmä presadzovaniu normy, je nazývaný sociálna kontrola. Termínom sociálna kontrola vo všeobecnosti označujeme všetky mechanizmy, ktorých úlohou je zabezpečiť poriadok a stabilitu spoločnosti. Vyjadruje teda úsilie spoločnosti o sebareguláciu. Sociálnu kontrolu môžeme presnejšie a konkrétnejšie definovať ako proces, ktorým si sociálne skupiny alebo spoločnosť vynucujú konformitu – prispôsobovanie sa svojich členov skupinovým či spoločenským očakávaniam a požiadavkám, resp. uznávanie a dodržiavanie spoločenských noriem. (Sopóci, Búzik, 1995, s. 49)
Ako synonymum k sociálnej kontrole býva v sociológii používaný termín sankcia. Môžu byť pozitívne – odmena; negatívne - trest. (A. Tokárová a kol., 2003, s. 343)
Teórie deviácie
Príčiny vzniku a existencie deviácie v spoločnosti možno vysvetliť mnohými spôsobmi. Všetky tieto vysvetlenia sa rozdeľujú do troch hlavných kategórií, a tie tvoria biologické, psychologické a sociologické deviácie.
Biologické a psychologické teórie deviácie sa sústreďujú na deviantné osoby. Skúmajú individuálne charakteristiky a osobné skúsenosti, ktoré odlišujú deviantov od ostatných ľudí. Biologické teórie skúmajú fyziologické črty deviantných osôb a pokúšajú sa nájsť súvislosti medzi týmito črtami a deviantným správaním. Takéto vysvetlenia sa ukázali ako nedostatočné. Biologické faktory totiž môžu prispieť k vzniku deviantného správania len nepriamo – v kombinácii s psychologickými a sociálnymi faktormi. Takisto aj psychologické činitele majú dôležitú úlohu pri vzniku deviantného správania, hoci tiež len v kombinácii so sociálnymi faktormi.
Sociálne teórie deviácie sa sústreďujú na sociálne a kultúrne faktory, podmienky a okolnosti, ktoré spôsobujú deviáciu, prípadne, že spoločnosť niektorých svojich členov pokladá za deviantov, a tak aj s nimi zaobchádza. Teda okrem deviantných osôb sociologické vysvetlenia deviácie zohľadňujú aj normy, ktoré tieto osoby porušujú, ako aj sociálne skupiny, prípadne celú spoločnosť, ktorá na deviáciu istým spôsobom reaguje.
(Sopóci, Búzik, 1995, s. 48)

Klasickým sociologickým vysvetlením sociálnej deviácie je Durkheimova teória anómie – stav spoločnosti, v ktorej viac alebo menej prestávajú platiť sociálne normy a zákony, doslova znamená bezzákonnosť. Pojem pochádza z gréckeho slova nomos (nomos = zákon, a = ne). Pôvodne sa tento termín používal v stredovekej teologickej literatúre a označoval nielen nezákonnosť, ale aj morálnu bezuzdnosť. V sociológii začal používať tento termín E. Durkheim, ktorému sa pripisuje i jeho autorstvo vo význame nedostatočnej sociálnej regulácie a sociálnej kontroly. (Tokárová a kol., 2003, s. 345)
Teória sociálneho napätia, ktorej autorom je Robert K. Merton, tvrdí, že deviácia vzniká ako následok rozdielnosti, protikladnosti či nezlučiteľnosti spoločensky uznávaných cieľov a platných noriem. Podľa Mertona si každá spoločnosť stanoví určité ciele, ktorých dosahovanie od svojich členov očakáva, a zároveň stanoví spoločensky žiaduce cesty, spôsoby a prostriedky, ktorými možno tieto ciele dosahovať. Pre určitú časť spoločnosti sú však žiaduce spôsoby nedostupné, nezvládnuteľné či nepoužiteľné, a preto sa usiluje stanovené ciele dosiahnuť spôsobmi, ktoré spoločnosť považuje za deviantné (podvod, krádež,…).
Kultúrne teórie deviácie zdôrazňujú skutočnosť, že hodnoty istých sociálnych skupín s osobitou kultúrou a spôsobom socializácie ich členov prispievajú k výskytu deviantného správania v spoločnosti, ktorej hodnoty a normy sa odlišujú od noriem a hodnôt týchto skupín. Napríklad jednou z noriem správania časti Rómov žijúcich na Slovensku je, že okradnúť alebo oklamať Neróma nie je zakázané, naopak, je to dovolené, dokonca tým dotyčný získa úctu medzi ostatnými Rómami. Túto a aj iné normy a vzory správania naša spoločnosť považuje za deviantné.

Teóriu nálepkovania (z angl. Labeling theory – etiketizačná teória) nezaujímajú ani tak dôvody, prečo ľudia porušujú normy, ale skôr proces, ako niektoré sociálne skupiny vytvárajú pravidlá, podľa ktorých sú istí ľudia, povedzme príslušníci iných sociálnych skupín alebo kategórií, označení nálepkou deviant – napríklad fajčiari nefajčiarmi. Táto teória teda zdôrazňuje relativitu deviácie.
Existujú aj ďalšie teórie deviácie, ktoré si všímajú iné stránky tohoto spoločenského javu. Teoretici sociálneho konsenzu zdôrazňujú, že definovanie deviácie umožňuje spresniť a vyjasniť skupinové a spoločenské normy a tak upevňuje sociálny poriadok. Teoretici sociálneho konfliktu zdôrazňujú, že definovanie deviácie odráža mocenské usporiadanie, rozdelenie moci v spoločnosti a slúži záujmom vládnucich skupín.
(Sopóci, Búzik, 1995, s. 48 - 49)
Každá z týchto teórií obohacuje a prehlbuje sociologické poznanie problematiky deviácie.