4.6. Čelo

Mnohé trvalé vrásky na čele sú výsledkom náhody, a preto nemajú žiadnu výpovednú hodnotu o pocitoch alebo o štruktúre charakteru. Zásadne má suchá koža skôr náklonnosť k tvorbe vrások ako mastná. Ďalej mnohí ľudia vraštia čelo bez premýšľania. Napríklad MICHAIL GORBAČOV, ktorému doteraz všetci jeho západní partneri v rozhovoroch potvrdili nadpriemernú vysokú inteligenciu a pracovnú dynamiku, by mal mať podľa bežnej mienky rozbrázdené čelo od častého myslenia - ale on ho má hladké. V protiklade k nemu sú ľudia, u ktorých pomerne jednoduché počtové úlohy vyvolávajú myšlienkové pochody s príslušným "zamračeným" čelom. Iní nemôžu zase vyjadriť žiadne negatívne pocity bez toho, aby ich energicky nevyjadrili aj v tvári a pritom ešte radi vraštia čelo.

Ak niekto rád vraští čelo, možno tiež usudzovať o krátkozrakosti, ktorá nebola napravená optickými prostriedkami. Ľudia, ktorí ostro pozorujú, ktorí sa musia dlho sústreďovať na malé detaily alebo vôbec pre nich dôležité, sťahujú obočie tak, že sa v priebehu času vytvoria priečne vrásky nad koreňom nosa- ktoré však tiež môžu charakterizovať osoby, ktoré sa rýchlo a ľahko rozhnevajú.

Niektorí ľudia šíria vedome alebo nevedome odmietavé reakcie, lebo len vyzdvihnú jedno obočie, pričom nad ním vznikajú trvalé vrásky. Táto mimika môže vyjadrovať iróniu, skepsu alebo pýchu. Ak sa také znaky vyskytujú veľmi často, bolo by rozumné spý-tať sa, či nemáme do činenia s komplikovaným človekom alebo nejakým mudrlantom - pre ktorého je všetko problémom a ktorý je často inej mienky ako rozvážny "vševed".


5. Gestá okolo tváre

Väčšinou negatívne pocity privádzajú naše ruky k tvári alebo do jej blízkosti. Takéto gestá môžeme sledovať u ľudí náchylných k preháňaniu, u koketujúcich ľudí alebo u nadpriemerne nervóznych ľudí. Ak si trieme oči bez zjavnej príčiny, znamená to asi:" To nemôže byť pravda. Musím sa mýliť. Také niečo predsa nemôže byť." Táto časť opäť súvisí s akýmsi klamstvom v tvári. Málokto by vedel uhádnuť, že ak sa smejeme naproti tomu do dlaní, robíme to doslovne, teda s úmyslom, aby sme skryli výsmech alebo škodoradosť na ústach. Podaktorí by povedali, že smiech nie je úprimný, čo je takmer to isté, ale niekto si dokonca myslí, že ten druhý si rukou zakrýva nepekný chrup, pričom táto možnosť je zastúpená v najmenšom percente. Znalci vedia zakryť rukou pred ústami nudné zívanie.

My však tiež môžeme dať ruku na ústa, ak chceme niečo presne formulovať alebo sa nachádzame na neistom teréne. Ak rukou prejdeme pred ústami znamená to, že sme niečo povedali, čo by sme boli radšej zamlčali. Tak ako malému dieťaťu slúži prst, palec alebo cumeľ ako náhrada, tak strkajú ešte dospelí prst alebo namiesto neho ceruzku alebo bočný rám okuliarov do úst, keď rozmýšľajú o niečom obtiažnom, napäto uvažujú alebo sa nevedia vysporiadať so sebou.

Niekedy priložíme obe dlane na spánky a použijeme ich ako clony alebo klapky. Tým chceme zdôrazniť, že do určitej záležitosti vidíme celkom jasne, ideme priamou cestou a odmietame akúkoľvek bočnú myšlienku. Ak položíme ukazovák pozdĺž nosa, chceme pripísať mimoriadny význam nejakému názoru a tým zdôrazníme, že máme na to celkom dobrý nos. Ak sa pohybujeme vo vizuálnom kanáli, môže sa stať, že podčiarkneme dejové slovesá gestami v oblasti očí - asi ako keď poklopkávame ukazovákom na rám okuliarov, snímame okuliare alebo si trieme oči.

Analogicky platí to isté, keď si poklopeme na zvukovod, brnkáme ukazovákom na ušný lalok, alebo ho trieme zamyslene medzi palcom a ukazovákom. Podoprieme hlavu jednou alebo oboma rukami či pod bradou, na lícach alebo spánkoch, keď sme bezradní, teda, keď potrebujeme možnosť oprieť sa, odstrániť rušivé dojmy a tak sa lepšie koncentrovať. Ak si niekto drží nos palcom a ukazovákom, je zvyčajne v rozpakoch a tuhom premýšľa. Pri tom by sme ho nemali rušiť. Avšak ak niekto uchopí celý nos a zatvorí ešte i oči, je ešte vo väčších rozpakoch alebo je presvedčený, že práve prežíva zlý sen.

Niektorí ľudia s okuliarmi, predovšetkým s polovičnými okuliarmi, pozerajú často skúmavo ponad ne a vzbudzujú dojem, že sa pozerajú na toho druhého zhora, čo tým vlastne chcú dať najavo vedome alebo nevedome. Niektorým ľuďom s okuliarmi nestačí ukazovák, aby na niečo poukázali, príležitostne ho predĺžia rámom okuliarov, hlavne politici. Okuliare možno tiež zložiť na to, aby sa získal čas, napríklad pri rokovaniach. Niekedy sú dôkladne čistené, hoci je to z optických dôvodov zbytočné. Ostatne s fajkou možno konať podobné rituály. Ale vo všeobecnosti sa na stôl hádžu z protestu len okuliare.

Ak sa chytíme za ucho a zohneme ušnicu v pravom uhle k tvári, signalizujeme tým, že buď máme sluchové ťažkosti, alebo že sme pravdepodobne nesprávne rozumeli - tak nezmyselne alebo nepravdepodobne na nás zapôsobilo počuté.