Sú však, žiaľ, prípady, keď sa učiteľ díva na známkovanie ako na prostriedok, ktorým môže úspešne pozdvihnúť svoju autoritu a popularitu u žiakov, a to či už vzbudzovaním strachu alebo benevolenciou. Nebezpečný je ako liberalizmus – mierne známkovanie, kladenie ľahkých otázok –, tak aj nadmerná prísnosť. Je zrejmé, že takéto chápanie hodnotenia nemá nič spoločné s učiteľovým pedagogickým taktom. Učiteľovo pedagogicky netaktné správanie pri známkovaní je predmetom zostrenej pozornosti žiakov.

Pre „dobrého“ žiaka môže horšia známka pôsobiť povzbudzujúco (chce si ju opraviť) alebo odradzujúco (zanevrie na učenie). Podobne, na „horšieho“ žiaka môže lepšia známka pôsobiť negatívne (bola to náhoda, dal mi ju z ľútosti) a stráca chuť do učenia, a ak dostane horšiu známku, je opäť znechutený (som hlúpy, na viac nemám). Tu má zapôsobiť učiteľ svojimi pedagogickými schopnosťami motivovať žiakov k učeniu. Pri skúšaní učiteľovi vadieva okolnosť, že dobre pozná každého žiaka. Preto mu padne za ťažko dať dobrému žiakovi zlú známku za slabú odpoveď, rovnako ako dať dobrú známku známemu leňochovi a lajdákovi, ktorý si vytiahol „šťastnú“ otázku. Známkovať sa má objektívne. Pri hodnotení žiackych vedomostí pomocou známok musí učiteľ rešpektovať isté didaktické požiadavky:
1.) Objektívnosť hodnotenia. Známka má odzrkadľovať skutočnú, reálnu úroveň vedomostí z učiva, požadovaného osnovami. 2.) Diferencovaný charakter známok. Učebné výsledky žiakov treba hodnotiť z rôznych stránok rôznym spôsobom. Učiteľ má žiakov systematicky sledovať, pozorovať ich prácu, aby tým dosiahol čo najväčšiu objektivitu a diferencovanosť.
3.) Adekvátnosť známkovania v očiach žiaka. Žiak má vedieť a pochopiť, prečo dostal príslušnú známku. Iba v takom prípade je známka je známka prostriedkom, stimulátorom lepšej práce. Preto je nevyhnutné spolu s číselným vyjadrením podať aj ústny alebo písomný hodnotiaci posudok, ktorý by vysvetlil kladné i záporné stránky odpovede a naznačil ďalší spôsob žiakovej práce.

Učiteľ nemusí známkovať jednotlivý druh práce, ale môže klasifikovať niekoľko úloh, ktoré žiak vypracoval cez celú vyučovaciu hodinu. V tom prípade učiteľ oznámi výsledok – známku – na konci hodiny. Takýto spôsob previerky a hodnotenia sa nazýva celohodinové známkovanie.

Rovnakú úroveň vedomostí je nutné klasifikovať rovnakým spôsobom. Základným dokumentom pre hodnotenie vedomostí sú osnovy. Žiak dostane zodpovedajúcu známku podľa toho, ako ovláda látku stanovenú osnovami v tej či onej etape výučby. Didaktika stanovila pravidlá pre hodnotenie vedomostí, zručností a návykov žiakov.