Čaj sa postupne stával najvýznamnejším exportným artiklom. Začiatkom 8. storočia sa dostáva do Japonska a Mongolska. V 10. storočí sa po päťdesiatročnom období úpadku pozviechala aj čajová kultúra. Z tohto obdobia pochádza aj dokonalý čajový porcelán, ktorý má dnes obrovskú hodnotu. Najhodnotnejší porcelán však pochádza z obdobia dynastie Ming (1368-1644).
V roku 1676 začala Východoindická spoločnosť obchodovať s Čínou. Najžiadanejší tovar, ktorý sa vyvážal do Európy, bol hodváb a čaj. Obchod s čajom na čínskej strane kontroloval obchodný cech ko-hong. V roku 1834 skončil dovozný monopol Východoindickej spoločnosti a Čína začala obchodovať s celým svetom. Až do polovice 19. storočia Čína de facto ovládala obchod s čajom. Potom objem poklesol (India a Cejlón mali modernejšie technológie a lepší marketing), ale kvalita zostala.

K rozšíreniu čaju medzi všetky vrstvy obyvateľstva došlo až v 14. storočí. Bol to tzv. šľahaný čaj – japonsky – mačča, čo boli jemne namleté listy toho najlepšieho čajovníka. Táto mačča vyzerá ako zelený púder, parí sa v miske a za pomoci bambusovej metličky sa rozšlaháva, až vzniká hustý zelený penivý nápoj. Dnes sa ale tento čajový prášok produkuje a pije iba v Japonsku.
V 40. rokoch 14.storočia sa stretávali ľudia pri pití čaju, pri ktorom sa organizovali „čajové turnaje“. Pri týchto turnajoch sa súťažilo podľa čínskeho vzoru. Súťažilo sa o to, kto podľa chuti a vône rozozná, z akých plantáží pochádzajú podávané čaje. Na víťaza sa ukladali vysoké stávky. Víťaz vyhral šperky, alebo vzácny čínsky porcelán, alebo hodváb. Súťaž sa končila hostinou, na ktorej sa podávalo víno.

Čaj bol na začiatku liekom a až o niekoľko rokov sa stal nápojom. V 8. storočí sa dostal do Číny. V 15. storočí bolo Japonsko svedkom keď čaj povýšili na náboženstvo. Najstaršia správa o čaji sa vyskytuje v európskych spisoch, v správach arabského cestovateľa, v ktorej uvádza, že hlavným príjmom kantonu bolo clo za soľ a čaj. Marco Polo uviedol správu o zvrhnutí jedného čínskeho ministra financií asi v roku 1285 pre zvýšenie dane z čaju.

Koncom 16. storočia priniesli Holanďania správu o príjemnom nápoji, ktorý varili na Východe z listu akéhosi kríka. Svetoví cestovatelia sa zmieňujú o čaji v roku 1610, priviezli do Európy prvý čaj. Vo Francúzsku poznajú čaj od roku 1636. V roku 1638 sa dostal do Ruska. A do Anglicka sa dostal v roku 1650, kde sa stal známym nápojom. Ale propagovanie čaju po čase narazilo na odpor, pitie čaju nazývali „nečistým zvykom“. Jeden významný odporca vyhlasoval, že pri pití čaju stratia muži svoju mužnosť a vzdelanosť a ženy svoju krásu. Na začiatku bola cena čaju veľmi vysoká a mohla si ju dovoliť iba vyššia vrstva obyvateľstva. Vtedy si nemohli chudobní kúpiť tento čaj. Ale i cez všetky tieto nedostatky sa pitie čaju rozšírilo úžasnou rýchlosťou. V prvej polovici 18. storočia sa začali objavovať takzvané: „čajové kaviarničky“, kde sa stretávali osobnosti a krátili si chvíľu pri pití čaju. Nápoj sa rýchlo stal každodennou potrebou.

Pritom ešte v novších dejinách sa pripomína, že Americké kolónie v tej dobe nemohli dovážať čaj, (alebo dovážali veľmi málo ), pre vysoké čajové clá. V tejto dobe na odpor Američania v Bostonskom prístave vyhodili náklad čaju cez palubu do mora. V chuti čaju je skrytý pôvab, ktorý neodolateľne zvádza k idealizovaniu. Ešte dnes veľa deduškov (znalcov) spomína na svoju mladosť, keď si týmto božským čajovým nápojom spríjemňoval raňajky, obedy, večere.

V južnej Číne bol čajovník známy v botanike a v lekárstve. Poznali ho pod viacerými menami (napr: tchu, še, čchuan, kia, ming) a bol známy pre svoje vlastnosti – schopnosť zmierňovať únavu, posilňovať vôľu, zrak a vracať silu. Používal sa ako liek a to tak, že sa ho prikladali na miesto, kde mala daná osoba reumatické bolesti. Dokonca mnísi (taoisti) ho používali ako elixír nesmrteľnosti. Budhisti ho využívali ako prostriedok proti ospalosti, keď dlho meditovali. Aj básnici ho mali v obľube a už v tej dobe o čaji začali písať, ako o „zázračnom nápoji“. Dokonca aj ministri za skvele vykonanú prácu odmeňovali svojich „pomocníkov“ vzácnymi čajovými receptami.

V tej dobe bolo pitie čaju veľmi jednoduché: listy čajovníka sa spracovali parou, v špeciálnom hrnci sa listy čajovníka mliaždili a upravovali sa na podobu koláča. Podávali sa s ryžou, s jablkovými šupkami, so soľou, s korením alebo mliekom, zo zázvorom a dokonca sa aj s cibuľou varili. A až po tejto úprave sa čaj podával na pitie. Dnes využívajú takýto spôsob prípravy čaju už len Tibeťania a niektoré mongolské kmene. Niektoré míľniky z histórie čaju som spomínal v kapitole o čínskych čajoch, k niektorým sa postupne vrátime. Teraz si budeme hovoriť o súčasnosti najsúčasnejšej, pretože čaj najlepšie chutí čerstvý. Ba dokonca niekoľko hodín odstáte zelené čaje môžu byť nebezpečné, ale o tom neskôr.

Čaj je ker a strom; čínsky čajovník je ker, aj keď výška divo rastúcich exemplárov môže dosiahnuť i niekoľko metrov (9-10, ale výnimočne i oveľa viac). Assámsky čajovník je zaraďovaný medzi stromy, pretože nad zemou má iba jeden kmeň. Tiež môže v prírode dosiahnuť úctyhodnú výšku. Čajovníky, ktoré sa pestujú na poliach, bývajú zastrihávané a nižšie ako jeden meter.
Pravlasťou čaju je Čína, Tibet a severná India. Dnes sa čaj pestuje vo viacerých krajinách, hlavne v Japonsku, Rusku, Gruzínsku, Indonézii, Sumatre, Jáve, Vietname a v niektorých afrických štátoch. Vďaka šikovnej marketingovej stratégii sa na popredné miesta v svetovom obchode dostali čaje cejlónske.

Čajovník je stále zelená rastlina a najbližšia príbuzná mu je kamélia, aj keď jeho malé biele kvietky sa podobajú skôr na jabloňové. Švédsky botanik Karl Linné čajovník v roku 1737 pomenoval Camellia sinensis, aj keď neskôr (v r. 1762) podľahol omylu, že čierny a zelený čaj sa robí z dvoch odlišných druhov, ktoré pomenoval Thea bohea a Thea viridis (zelený čaj). Omyl pretrvával takmer sto rokov. Od roku 1855 je jasné, že ide len o dva rôzne spôsoby prípravy lístkov. Čajovník patrí do rodu Camellia, čeľaď Theaceae.