Zhrnutie:

Čína je krajina s najstaršou čajovou tradíciou, ktorá siaha pravdepodobne tisícročia do minulosti (aj keď sú teórie, podľa ktorých je skutočná pravlasť čaju Barma). Číňania pripisujú objav čaju cisárovi Šen-nungovi (2737 - 2697 p. n. l.), ktorý vraj pri meditáciách v lese náhodou objavil spôsob prípravy čaju. Vo svojej Lekárskej knihe, zachovanej vďaka neskoršiemu prepisu, hovorí o bylinkách horký t'u a čcha, ktoré by mohli byť čaj, i keď sa hovorí skôr o medicínskom použití.

Ďalšou postavou, vďaka ktorej sa dochovala zmienka o čaji, bol legendárny historik Lao-c' (600 - 500 p. n. l.). Šálku čaju mu vraj podal jeho žiak. Najkrajšia, aj keď trochu morbídna legenda o čaji má indický pôvod. Svätý Dharum, alias Bodhidharma, prišiel do Číny v roku 519 p. n. l. učiť duchovným cestám. Priblížiť k bohu sa chcel pôstmi a bdením. Raz, vyčerpaný modlitbami, zaspal. Keď sa zobudil, bol nešťastný a nahnevaný. Zo spánku obvinil svoje viečka, ktoré si šmahom ruky odrezal a zahodil. Na druhý deň na mieste, kam dopadli viečka, vyrástol krík. Keď si z jeho lístkov pripravil nápoj, zrazu nepotreboval spať.

Ďalšia zmienka o čaji je z medicínskeho slovníka z roku 350, ktorá už korektne opisuje zber lístkov a prípravu čaju. Prvý presný popis prípravy čaju však pochádza z neskoršieho obdobia. Chang I. z dynastie Wei (386 - 535) píše: "Listy sa trhajú a lisujú do placiek v oblastiach medzi provinciami Chu-pei a S'čchuan, placky sa sušia až sčervenajú, tlčú sa na tenké kúsky, pridá sa cibuľa, zázvor a pomaranč." Takýto čaj sa podobal skôr na polievku.

V piatom storočí už funguje obchod s čajom, ale medzi ľud začal čaj prenikať až v 7. a 8. storočí. Po celej krajine čajovne a obľuba čaju nadobudla priam kultové rozmery. V roku 780 vychádza čajová biblia - kniha Ch'a Ching, ktorú napísal Lu Yu, ktorá je komplexným pohľadom na pestovanie, spracovanie a prípravu čaju. Mení sa i príprava - placka sa rozmrví, praží nad dreveným uhlím a rozotrie na prášok. Prestali sa používať aromatické ingrediencie, aby vynikla jemná chuť.

Čaj sa postupne stával najvýznamnejším exportným artiklom. Začiatkom 8. storočia sa dostáva do Japonska a Mongolska. V 10. storočí sa po päťdesiatročnom období úpadku pozviechala aj čajová kultúra. Z tohto obdobia pochádza aj dokonalý čajový porcelán, ktorý má dnes obrovskú hodnotu. Najhodnotnejší porcelán však pochádza z obdobia dynastie Ming (1368-1644).
V roku 1676 začala Východoindická spoločnosť obchodovať s Čínou. Najžiadanejší tovar, ktorý sa vyvážal do Európy, bol hodváb a čaj. Obchod s čajom na čínskej strane kontroloval obchodný cech ko-hong. V roku 1834 skončil dovozný monopol Východoindickej spoločnosti a Čína začala obchodovať s celým svetom. Až do polovice 19. storočia Čína de facto ovládala obchod s čajom. Potom objem poklesol (India a Cejlón mali modernejšie technológie a lepší marketing), ale kvalita zostala. Čaj má chuť sviežosti. Ako hovorievajú majstri, čaj má chuť zenu. Pretože je to rastlina, ktorej sa - na rozdiel od povedzme tabaku alebo indického konope - u nás nedarí. Dnes sa pozrieme na čajovú kapitolu, ktorá nie je taká rituálno-gurmánska ako iné. Nie je prízemná, ale začína v zemi. Pôjde totiž o pestovanie čajovníka a výrobu čaju.


Čaj je ker a strom

Čaj je ker a strom; čínsky čajovník je ker, aj keď výška divo rastúcich exemplárov môže dosiahnuť i niekoľko metrov (9-10, ale výnimočne i oveľa viac). Assámsky čajovník je zaraďovaný medzi stromy, pretože nad zemou má iba jeden kmeň. Tiež môže v prírode dosiahnuť úctyhodnú výšku. Čajovníky, ktoré sa pestujú na poliach, bývajú zastrihávané a nižšie ako jeden meter.
Pravlasťou čaju je Čína, Tibet a severná India. Dnes sa čaj pestuje vo viacerých krajinách, hlavne v Japonsku, Rusku, Gruzínsku, Indonézii, Sumatre, Jáve, Vietname a v niektorých afrických štátoch. Vďaka šikovnej marketingovej stratégii sa na popredné miesta v svetovom obchode dostali čaje cejlónske. Čajovník je stále zelená rastlina a najbližšia príbuzná mu je kamélia, aj keď jeho malé biele kvietky sa podobajú skôr na jabloňové. Švédsky botanik Karl Linné čajovník v roku 1737 pomenoval Camellia sinensis, aj keď neskôr (v r. 1762) podľahol omylu, že čierny a zelený čaj sa robí z dvoch odlišných druhov, ktoré pomenoval Thea bohea a Thea viridis (zelený čaj). Omyl pretrvával takmer sto rokov. Od roku 1855 je jasné, že ide len o dva rôzne spôsoby prípravy lístkov. Čajovník patrí do rodu Camellia, čeľaď Theaceae.

Listy čajovníka sú tmavozelené a tuhé. Na spodnej strane sú dýchacie otvory a viditeľné chĺpky. Púčiky sú celé pokryté chĺpkami a vyzerajú ako plyšové. V kvalitných zelených čajoch sú viditeľné práve tieto "chlpaté" lístky, "srsť" dala názov aj bielym čajom.
Čajovník nie je žiadna rozmaznaná rastlinka. Rastie v rovníkových polohách, ale najlepšie mu vyhovujú vyššie položené miesta (najlepšie do výšky 1800 m, ale sú odrody, ktoré rastú a dávajú kvalitný čaj aj vo výškach okolo 2200 m). Teplo, sucho a intenzívne slnko v nižších polohách znižuje kvalitu čaju. Svoje korienky čajovník zapustí aj do kamenitej pôdy, ale v takom prípade treba zabezpečiť poriadne hnojenie.

Keby sa krík nezostrihával, vyrástol by do výšky 6 až 9 metrov. S tvarovaním sa začína v zime druhého roku alebo na jar tretieho roku života kríka a zostriháva sa raz za rok. Čaj je pre tých, ktorí ho majú radi, významným obohatením kvality života. Pre niektorých z nás sa však stal vášňou takou intenzívnou, že si čajomilstvo zvolili za svoje povolanie. Byť majiteľom čajovne je určite vzrušujúci pocit.