krajín navzájom dorozumejú ľahšie, než s počujúcimi ľuďmi vo vlastnej krajine – dozviete sa na stránkach tejto knihy. Vedeli ste, že existuje aj pojem – posunkovaný jazyk? Nie je to to isté ako posunkový jazyk. Ide iba o prevádzanie hovoreného jazyka (napr. slovenčiny) do posunkového kódu (posunkovaná slovenčina). Rovnako zaujímavé sú informácie o používaní prstovej abecedy, tzv. “písania do vzduchu” a o význame odzerania z úst – obe spôsoby vám počujúcim pomôžu v správnej komunikácii s nepočujúcim človekom, ak neovládate znakový jazyk a napriek tomu sa s ním chcete dorozumieť. Pre vás, ktorým sa posunkový jazyk páči a učíte sa ho, alebo plánujete naučiť sa ho v budúcnosti, resp. byť tlmočníkom posunkového jazyka, sú určené kapitoly: Báječní lidé a Tvrdé a měkké ruce. Dozviete sa v nich, ako na to.

V 2. časti knihy - VYSKÚŠANÉ NA VLASTNEJ KOŽI autorka opisuje ako stratila sluch a ako po strate sluchu prežívala hluchotu v rôznych životných obdobiach (napr. v škole, na internáte, v rodine, v kolektíve počujúcich vrstovníkov, ako matka počujúceho syna atď.). Sú to jej autentické príbehy a skúsenosti, ktoré významne pomáhajú nám počujúcim lepšie pochopiť život bez zvukov, a teda vhodnejšie sa správať v situáciách: počujúci učiteľ – nepočujúci žiak, počujúci rodič – nepočujúce dieťa, počujúci vrstovník - nepočujúci kamarát, počujúci pracujúci – nepočujúci kolega v práci, počujúce dieťa - nepočujúci rodič.

3. časť knihy pod názvom ČLOVEK SI ZVYKNE NA VŠETKO má skôr pobaviť, ale aj tu nájdete niektoré dôležité informácie zo života nepočujúcich (napr. o telefonovaní, o problematike sledovania televízie, o vzájomnej komunikácii, ako sa zabávajú nepočujúci, o komunikácii s počujúcimi, o problémoch pri cestovaní či nakupovaní atď.) Mimoriadne som sa pobavila na poslednej kapitole: Pro hluchotu na žebrotu. Autorka v nej píše, ako omylom prišla o zbierku svojich milovaných kníh, ktoré mala prechodne odložené v spoločnej sušiarni so susednou rodinou. Počujúci sused, ktorý ju prosil o celú zbierku kníh nezrozumiteľne rozprával a nebolo možné odzerať z jeho úst. Mala za to, že si chce iba požičať knihu, ktorú práve držal v ruke a tak súhlasne prikývla. Nadšený sused to pochopil po svojom a na druhý deň boli všetky knihy preč :-)

A na záver jedna otázka: viete ako nepočujúci ľudia charakterizujú samých seba? “Sú hrdí na to, že sa dokázali vnútorne vyrovnať so svojou hluchotou, vytvorili si vlastný jazyk (posunkový) a dokonca i vlastnú kultúru. Takýto prístup je najvyššia forma vyrovnania sa so stratou zvukového sveta. Vytvorili si svoj vlastný svet a považujú sa za jazykovú a kultúrnu menšinu v každej väčšinovej (počujúcej) spoločnosti. Svoju vlastnú spoločnosť označujú veľkým začiatočným písmenom: Deaf people. V tejto spoločnosti sa môžu bez problémov dorozumievať, usporadúvaju svoje športové a kultúrne akcie i na medzinárodnej úrovni. Za svoju hluchotu sa nehanbia. Nevyhýbajú sa kontaktu s počujúcimi, ale tento kontakt je pre nich vyčerpávajúci z dorozumievacích dôvodov. Chcú mať tiež možnosť niekde sa bez problémov dorozumievať. Medzi sebou. Nechcú, aby im do ich spôsobu života a komunikácie počujúci ľudia zasahovali. Vy, ako počujúci, môžete mať iný názor, ale názor nepočujúcich by ste mali rešpektovať.”