Napätie medzi originálom a prekladom sa zvyšuje nielen medzičasový rozdiel v preklade, ale aj rozdiel medzi kultúrou vysielajúceho prostredia a kultúrou prijímajúceho prostredia. Lotman vyjadruje túto semiotickú opozíciu ako „my – oni“ a rozlišuje 3 pozície tohto vzťahu:

1. aktivita vonkajšieho prostredia je silnejšia ako aktivita vnútorného prostredia
   
2. Aktivita vnútorného prostredia je silnejšia ako aktivita vonkajšieho prostredia
   
3. Vyrovnávanie napätia medzi vonkajším a vnútorným prostredím

Pod vnútorným prostredím rozumieme kultúrny kód príjemcu, pod vonkajším fakty za hranicou vnútorného prostredia, teda prvky cudzie. Intenzita napätia medzi kultúrami sa vyjadruje koeficientom historických, kultúrno spoločenských, antropologických a psychologických rozdielov medzi textami. Tento pomer sa v preklade môže realizovať v závislosti od prekladateľovho komunikačného postoja približovaním a odďaľovaním sa od predlohy.

O exotizácii hovoríme ak sa približuje predlohe,o naturalizácii hovoríme ak sa vzďaľuje od predlohy, teda prvky cudzie nahrádza domácimi.Úplná naturalizácia či exotizácia je zriedkavá. Prekladateľ sa usiluje o vyváženosť. V preklade dochádza k zmiešavaniu oboch kultúr, výsledkom čoho je kreolizácia v preklade.

Z hľadiska uplatnenia medzikultúrneho faktoru v preklade typologicky rozlišujeme 3 druhy prekladu:

1. Exotizácia - Prvky cudzie prevažujú nad domácimi. Extrémom je text obsahujúci všetky cudzie prvky, i také, ktoré sú zrozumiteľné iba odborníkovi na príslušný jazyk a literatúru. (prekladateľ neberie do úvahy čitateľa)
   
2. Naturalizácia - Prvky domáce prevažujú nad cudzími. Extrémom je úplné prenesenie diela do domáceho prostredia použitím adaptácie a parafrázy, a výsledkom je text, ktorý už nezahŕňame pod pojem prekladu. (preexponovaná orientácia na čitateľa)
   
3. Kreolizácia - Prvky domáce a cudzie sa udržujú v rovnováhe.

Prekladateľ sa usiluje rešpektovať autora i čitateľa.Prekladateľ sa pri budovaní svojej prekladateľskej koncepcie musí rozhodnúť, do akej miery bude predpokladaného čitateľa konfrontovať s príznakmi cudzieho prostredia, teda do akej miery nahrádzať prvkami domácimi. J. Vilikovský tieto príznaky delí do troch skupín:

1. materiálna špecifika – výrazy označujúce javy spoločenskej skutočnosti a materiálneho bytia krajiny vzniku: reálie, koloritové prvky, označenie inštitúcií
   
2. jazyková špecifika – javy spojené s jazykom, v ktorom bolo dielo napísané. Sem zaraďujeme vlastné mená, oslovenia a zdvorilostné frázy, frazeológiu vrátane prísloví a porekadiel, otázku využívania slangu, nárečí a subštandardných prvkov jazyka vôbec.
   
3. kultúrno – kontextová špecifika – vlastnosti textu, spôsob vnútrotextového nadväzovanie, vetná a nadvetná štylistika. Môžeme sem zaradiť aj otázku básnickej formy a jej sémantickej a asociatívnej hodnoty, ktorá je tiež podmienená literárnym kontextom. Patria sem aj narážky a ozveny (alúzie) najmä literárne a odrazy predstáv o svete spojených s danou kultúrou, otázky ideologického charakteru.

Z hľadiska časopriestorového podľa B.Hochela možno hovoriť o metódach ponechávajúcich (exotizácia, historizácia) a nahradzujúcich (modernizácia, naturalizácia). Tieto metódy ďalej určujú prekladateľské postupy, ktoré potom rozhodujú o prekladateľských riešeniach. Pri exotizácii sa využívajú transferenčné postupy, pri naturalizácii postupy substitučné. Prekladateľ by mal dbať na to, aby nahrádzajúci prvok z domácej kultúry mal približne rovnakú funkciu a bol štylisticky bezpríznakový. Napr. pri preklade textu z neslovanského prostredia by sme nemali siahnuť po takých slovách ako krpce, valaška,...Dôležitú úlohu hrajú aj literárne tradície a normy, nemôžeme teda hovoriť o presných návodoch, kedy čo použiť.

• Pr. Naturalizácie – The bellboy that showed me to the room was this very old guy... – Hotelový sluha čo ma zaviedol do izby, bol taký vetchý dedo
  
• Pr. Exotizácie – Mine came from Mark Cross – Moje boli od Marka Crossa (nevysvetľuje, že to je obchod)Poznámky v preklade

S problematikou naturalizácie a exotizácie súvisí aj využívanie poznámok v preklade. Ich použitím prekladateľ rieši napätie medzi požiadavkou zachovania cudzieho v preklade a požiadavkou komunikatívnosti prekladu, teda bezproblémového čitateľského príjmu. Prekladateľ, najmä prekladateľ umeleckej literatúry by však mal poznámky využívať s mierou, aby informačná hodnota neprevýšila jeho hodnotu estetickú.

Najčastejšie spôsoby poznámok v preklade:

1. Eplikovanie textu vnútornou vysvetlivkou - Pr. I only had on my reversible and no gloves or anything. – Mal som len taký ľahký plášť čo sa nosí na obe strany, a inak nič, ani rukavice.
   
2. Poznámkou pod čiarou
   
3. Sústavou poznámok za textom