estetika – (gr. aisthetikos – týkajúci sa zmyslových pocitov) – veda o zákonitostiach estetického osvojenia si sveta človekom a o podstate a formách tvorby podľa zákonov krásy. Jednou z estetických kategórií je krása. krása – patrí spolu s kategóriou „vznešenosti“, „tragickosti“ a „komickosti“ k základným estetickým kategóriám. Problém definovania „krásy“ už oddávna vzrušoval ľudskú myseľ a stal sa zdrojom mnohých diskusií a vášnivých sporov. , kde sa stratávali najrôznejšie a najprotichodnejšie koncepcie. 1. krása nie je totožná s estetickosťou. Pojem estetiky je oveľa širší: patrí do neho aj „vznešenosť“, „tragickosť“, „komickosť“, „prízemnosť atď. Ako všetky tieto kategórie, je aj krása len výrazom alebo modifikáciou estetiky. 2. krásu nemožno stotožňovať s umeleckosťou. Pojem „umeleckosť“ sa spája s predstavami o umení všeobecne, alebo s jednotlivými umeleckými dielami. Umeleckosť patrí do oblasti realizovanej tvorby. Umeleckosť je realizovaná estetika, teda estetika vo forme umeleckého diela. 3. krása nie je totožná s tým, čo mienime slovami „byť pekný“, „byť pôvabný“ atď. Starecká tvár nám pripadá krásna, hoci môže byť veľmi nepekná, alebo dokonca škaredá. Aj netvor môže byť v umeleckom zobrazení krásny. Dnešná podoba pojmu krásy svojimi koreňmi siaha až do histórie Západu i Východu, vzchádza na pôde antickej kultúry, tesne spojená s estetikou antického Grécka a Ríma. V antike nám pojem krásy privedie až k mýtom – narazíme na božstvá ako Apollón so svojimi slávnymi Múzami, Pallas Athéna, Héfaistos, Charitky (Grácie), Afrodíté a na hrdinov ako Helena, Paris, Músaios, Linos, Anfíon, Thamyris, Daidalos. Neskôr, v súvislosti s rozpadom mytologického myslenia, sa začali objavovať aj iné, abstraktnejšie a diferencovanejšie predstavy o kráse, ako ideály fyzickej a mravnej dokonalosti. Klasické obdobie antiky prichádza v osobe Platóna a Aristotela taktiež s omnoho špecifickejšou koncepciou krásy. Najbežnejšími gréckymi výrazmi pre pojem krásy sú podstatné meno kallos (krása), prídavné meno kalos (krásny) a slová od nich odvodené. Ak siachneme po Homérovi, nájdeme v jeho textoch len neveľký počet substantív kallos (16), ale slovo krásny (kalos) sa objavuje vo veľkom počte prípadov (318). Termín “krásny” ako atribút neživého, predmetného sveta nachádzame najčastejšie v popisoch odevovo a oblečenia. Za krásne označuje básnik aj miesta na zemi a na nebi, živly a súhvezdia.