Aischylos chápe krásu v najbežnejšou zmylse, aj keď už podniká prvé výpady do ríše tragickosti. Ešte výraznejšie sa tieto tendencie prejavujú u Sofokla; v dielach Euripidovch je dramatické a tragické chápanie krásy už celkom evidentné. Sofokles je celkom zaujatý mravným zmyslom krásy. Vo filozofii ranej klasiky môžeme zistiť, že aj tu sú termíny ako “krásne” a “krása” používané veľmi nejednotne, hoci tu sa už pomerne jasne zračí snaha o všeobecné poňatie krásy, o ktoré s ohľadom na základnú metódu filozofického myslenia sa usiluje každý filozof. Chápanie krásy dospieva niekedy k protikladu krásy vnútornej a vonkajšej – krása cvičenia sa stiavia proti zovňajšku človeka. Bonaventura venoval veľkú pozornosť spojeniu krásy s úmernosťou a uvažuje o číselnej podstate krásy. Tomáš Akvinský pojem krásy spája s Dionýsovou myšlienkou o jasnosti farby. Krásnym nazýva to, čo má žiarivú farbu.
Renesančná estetika veľmi úspešne prekonávala dualizmus telesnej a duchovnej krásy. Renesanční myslitelia sa snažili antické učenie o kráse, súmernosti a proporcionálnosti oživiť na základe noveho filozofického princípu – panteizmu, ktorý sa zameriaval predovšetkým na krásu prírody. V racionalistickej estetike sa stretávame so širokým poňatím krásy. Baumgarten stotožňuje krásu s pojmom “dokonalosť”. Kant spájal koncepciu krásy s pocitom pôžitku, niečoho, čo je príjemné alebo dobré. Schiller zavádza do definície krásy nový pojem hry, ako slobodného prejavu všetkých tvorivých schopností človeka. Scheling hovorí o kráse ako vyrazem nekončného v konečnom, ktorý sa zakldá na identite ideálneho a reálneho, a ktorý je reálnym, konečným vyrazem nekonečnej sféry ideálneho. Hegel ideovu krásy rozumie jednotu pojmu a jeho reality. Podľa neho je krása prejavom realizovaného rozvinutého pojmu, jednotou zvláštneho a všeobecného, subjektívneho a objektívneho, podstaty a javu. V buržoáznej estetike druhej polovice 19.storočia vznikol celý rad formalistických a pozitivistických koncepcií, ktoré mali na učenie o kráse veľký vplyv. V najvlastnejšej podobe sa tieto koncepcie prejavili vo formálnej estetike, ktorá vystúpila proti hegelovskému učeniu ako “estetike ideí” a krásu definovala pomocou pojmu formy v domienke, že práve forma je podstatou a obsahom každej krásy. Podľa tejto teórie nie je krása objektívnou vlastnosťou javou a predmetov skutočnosti, ale len výsledok vcítenia, “prenesenia” prežitkov a citov vnímajúceho subjektu na reálne objekty. Cohen za hlavný predmet estetiky považuje “čistý cit”.