Aj televízor ako taký môže byť bohapustým zabíjaním času u kreatívneho dieťaťa, ale božím darom u postihnutého človiečika.
Možno Pokémoni predstavujú pre určitú vekovú skupinu detí niečo ako domáce zvieratko - o pokémona sa treba starať, treba ho cvičiť - niečo ako plyšový tamagoči - a okolo toho bola tiež pekná mánia (keby bol k tamagoči nejaký seriál, možno by sme na neho nadávali viac ako na pokémonov).
A na koniec - je zbierka Barbie v najrôznejších oblečeniach lepšia (lacnejšia určite nie) ako zbierka pokemonových nálepiek?
Alebo, pamätáme sa naozaj ešte na boomy Mickey Mouse, Donald Duck, Barbie, Šmolkovia, Ninja Turtles, Pogy, Power Rangers a veľa ďalších??? Je to hrozivé, ale deti to časom prejde, treba hlavne trpezlivosť. Pokémoni ako zberateľstvo o chvíľu zrejme zakapú. Sú len marketingovou bublinou, ktorej veľkosť určujú kupujúci. Známky, mince a pod. prežijú z jednoduchého dôvodu: zberateľstvo nevzniklo na komerčnej báze, ale na základe číreho nadšenectva zberateľov, v snahe mapovať vývoj spoločnosti. A keď sa dívam na túto mániu, ako aj na tie minulé (aj budúce), neviem sa zbaviť prastarej a osvedčenej otázky: "Cui prodest?" (Komu je to dobré?). Za cieleným vyvolávaním masových šialenstiev, vyplachovaním mozgov deťom (a peňaženiek rodičov) podľa mňa nestoja žiadni filantropi, ktorí chcú urobiť tento svet krajším či zaujímavejším, ale tvrdí biznismeni, ktorí investujú astronomické sumy do "vyplachovacej" reklamy a inkasujú ešte astronomickejšie sumy z vrecák rodičov úspešne zmagorených detí. Tak ako existuje prahová dávka lieku, jedu, či radiácie, po ktorej sa dostaví príslušný účinok, tak existuje aj "prahová reklamná dávka", po ktorej už exponovaná osoba chce byť za každú cenu "in". Podliehame tomu všetci, no každý má tu prahovú dávku kdesi inde a je len prirodzené, že neskúsené osoby, a teda hlavne deti ju majú veľmi nízko.
O pár rokov budú všetky pokemonovske "rarity" podobným bezcenným kusom ako sú svojho času "najraritnejšie" céčka.
Vo veľkej miere závisí od výchovy a prístupu rodičov. Ak dieťa vedú k tomu, "že my na to máme" a principiálne mu všetko dovolia, tak sa to prejavuje v škôlkach a školách, že sa deti delia do viacerých "táborov" alebo "hierarchií. Reklama a biznis s detskou dušou je iba o tom, koľko si toho pustime k telu.
Z celej debaty vyplýva jedno: je to o našom vzťahu k našim deťom. Onen businessman, ktorý vymyslel Pokémonov, presne vedel, že vypĺňa priestor, ktorý niekto iný vyplniť nevie alebo (sa mu) nechce. V tejto chvíli je podľa mňa na mieste využívať rodičovské právo veta a nájsť deťom aj inú zábavu. Rodič je na to, aby dokázal usmerniť dieťa, ak je to treba. Usmerniť vlastným vysvetlením a objasnením, nie zákazom (avšak. niekedy treba aj rozhodné NIE). Deti nepoznajú skutočnú hodnotu peňazí a ani hodnotu duchovno-morálnu. To ale neznamená, že im rodič kúpi (alebo dá peniaze) všetko, čo si vymyslia. A presne takí sú dnešní rodičia. Pre vlastné dieťa spravia všetko, len aby mu nemuseli povedať nie. Dieťa sa musí naučiť aj to, že niektoré veci jednoducho nejdú. Z každej slabiny sa dá spraviť silná stránka.