Všetko sa dá prevrátiť, je to len otázka prístupu.
Je množstvo skutočnej reality, ktorá dokáže dieťa oduševniť, i mnoho virtuálnej reality, ktorá ho dokáže takisto oduševniť; ide o to, aby dieťa (napríklad kvôli rodičovej pohodlnosti) nebolo jednostranne prekrmované tou druhou. Zákaz nie je riešenie, nech radšej dieťa vlastným vývojom, s usmernením rodiča, samo príde na to, čo je nezmysel a čo stojí za prípadné pozretie. Inak mám dojem, že ak sa priatelím s ľuďmi podobnej vlnovej dĺžky ako ja, je šanca, že oni svoje deti vychovávajú aspoň vzdialene podobne ako my doma, a teda tieto deti budú (snáď) fajn kamaráti pre naše potomstvo. Ale, nezabúdajme na to, že detská psychika je iná ako psychika dospelého, dieťa nie je zmenšeninou nás. Dieťa sa nevie oduševniť pri pohľade na snehom zasypané končiare alebo západ slnka. Deti neoddeľujú konzumnú a duchovnú sféru.
Čumieť na Pokémonov, či (podľa vekovej kategórie) na Dallas, Esmeraldu, Záhadnú ženu alebo iný odpad, je síce lepšie než si pichať heroín, ale horšie ako spústa iných vecí. Jeden z veľkých problémov doby je, že (skoro) každý chce byť "in". In chcú byť rodičia, teda mať peniaze, rýchle auto, pravidelnú dovolenku na Kanárskych či aspoň v Grécku (veď susedia, známi atď. tiež boli), popritom slušné bývanie. Prečo nie, ale za akú cenu? Doba je tvrdá, treba sa oháňať, takže rodičov zarábajúcich peniažky doma deti takmer nevidia. Byť in znamená aj nejaký ten spoločenský život, z neho plynúce povinnosti, takže na tie decká zostáva minimum času. Čo je jednoduchšie, než posadiť potomka pred televízor alebo obrazovku počítača, resp. playstation? Vtedy je zaujatý, vtedy neotravuje. Potomok tiež chce byť in, takže keď v škole podľahnú pokemánii či inej mánii ostatní, chce byť pri tom tiež, veď by sa nemal s rovesníkmi o čom baviť, vysmiali by ho a ignorovali. Cez deti manipulujú producenti televíznych či iných módnych brakov rodičovstvo. Morálne vydieraný otecko povolí, kúpi hocakú elektronickú somarinu, aj keby mal kvôli tomu zobrať ďalšie fušky a doma ho uvidia ešte menej.
Avšak, máme právo vnucovať deťom svoje (svojské?) videnie sveta ako jediné správne a spôsobiť im neskôr početné frustrácie, keď medzi rovesníkmi budú trpieť pocitom, že nie sú in? Vnucovať iste nie.
Deti sú skrátka iné. Je to „svorka“. Pre deti znamená byť „out“ automaticky exkomunikáciu zo svorky - akoby si nejaký príslušník prírodného národa obliekol iné oblečenie, ako predpísané rituálne.
Napokon, Pokémoni nie sú naozajstný svet. Paradoxne ale tvár toho naozajstného sveta o nejakých 20, 30 či 50 rokov môže byť ovplyvnená tým, čo dnešné deti pozerajú alebo ako trávia voľný čas.
No môžeme (a musíme) deťom poskytovať alternatívy. Zavolať ich od obrazovky do záhrady.