Diplomatická aktivita

Jar 2001 bola obdobím, kedy predseda českej vlády Miloš Zeman zintenzívnil svoju aktivitu na diplomatickom poli. Navštívil niekoľko európskych krajín, Švédsko, Belgicko a Španielsko, kde jednal predovšetkým o prípravách na vstup ČR do EU, ale taktiež o možnostiach širšej obchodnej a hospodárskej spolupráce s týmito štátmi, a krátko na to i s Indiou a Kórejskou republikou, kde hlavnú pozornosť venoval práve ekonomickej diplomacii. Česká diplomacia nezabúdala, že jednou z jej úloh je aj informovanie verejnosti o všetkom čo sa deje v Európskej únii, vysvetľovať jednotlivé zmeny a pripravovať ju na to, že raz bude povolaná, aby rozhodla o vstupe Česka do EU. Do diplomatickej činnosti sa aktívne zapojil aj prezident Havel svojou účasťou na porade desiatich európskych krajín usiľujúcich o vstup do NATO - 11. a 12. mája 2001 v Bratislave. V rozsiahlom prejave sa zamyslel nad jedinečnou úlohou NATO a v mene krajiny, ktorá má na jeseň 2002 hostiť summit NATO, prisľúbil, že urobí všetko, čo je v jeho silách, aby NATO bolo rozšírené, a to predovšetkým o Slovensko a Slovinsko a taktiež o pobaltské štáty.

Aktivitu českej diplomacie potvrdzovalo jej rozhodnutie otvoriť v júni 2001 štyri nové konzuláty, a to v Barcelone, v Benátkach, v Marseille a v Splite. Veľký význam osobných kontaktov pre rozvoj vzájomných vzťahov a širšej spolupráce potvrdzovali cesty predsedu vlády do Slovinska a na Slovensko koncom mája, naproti tomu v júni jednal v Prahe s radou ďalších osobností, ako bol predseda maďarskej vlády Viktor Orbán, miestopredsedkyňa a ministerka zahraničných vecí luxemburskej vlády Lýdia Polferová a írsky minister zahraničných vecí Brian Cowen.


Česká republika a Európska únia

Ako každoročne sa s mimoriadnym záujmom očakávala hodnotiaca správa európskej komisie o stave príprav na vstup Českej republiky do EU. Politici a médiá si veľmi často o tejto otázke vymieňali názory. Väčšina komentátorov sa snažila tvrdiť, že vláda príliš ustupuje a mnohí sa dokonca uchýlili k tomu, že verbálne napadli ministra zahraničných vecí Kavana. Nebolo preto náhodou, že svoj článok na obhajobu vládnej politiky pre denník „Právo“ 4. októbra 2001 nazval Jan Kavan „Európska únia, predvolebný boj a rany pod pás“. Hlavnú pozornosť venoval meritu veci, jednaniu o vstupe do EU. „Som presvedčený, že vyjednávame vecne, uvážlivo, úplne v duchu európskych zvyklostí, a súčasne nestrácame ani na chvíľu zo zreteľa národné záujmy.“ Veľký záujem, ktorý vláda prisudzovala zoznamovaniu českej verejnosti so všetkým, čo súviselo s jednaním o vstup Česka do EU, dokladá ďalší článok mzv Jana Kavana v denníku „Právo“ 13. októbra 2001, kde vysvetľuje niektoré otázky, ktorým bola v médiách venovaná zvláštna pozornosť.

V úvode zdôraznil, že v roku 2001 je hodnotiaca správa výrazne lepšia, než bola hodnotiaca správa v minulom roku ktorá bola opäť lepšia ako hodnotiaca správa v roku 1999. Z tohoto vyvodil, že sa Česi stanú občanmi Európskej únie najpozdejšie 1. 1. 2004. Zamyslel sa aj nad otázkou jedno- alebo dvojkomorového európskeho parlamentu a nad problémom zachovania národnej identity po vstupe do EU. Na príklade niekoľkých menších členských štátov ukázal, že národnú identitu nestratili, ale práve naopak, došlo k jej posilneniu. V náveznosti na to zdôraznil svoje presvedčenie, že „Česká republika sa v Európskej únii nestratí“.


Záver

Nakoniec môžem s potešením konštatovať, že vláde i keď bola menšinová, sa podarilo uskutočniť veľmi veľa z toho, čo si vo svojej, dosť náročnej zahraničnej politickej koncepcii vytýčila. Dokázala výrazne zrýchliť a skvalitniť jednanie o vstupe ČR do EU tak, že Česko bolo jednoznačne považované za jedného z tých uchádzačov o členstvo, ktorí boli na vstup najlepšie pripravení. Česká vláda pritom nezabudla udržovať a rozvíjať dvojstranné vzťahy s jednotlivými členskými štátmi EU. So cťou sa dokázala vyrovnávať s neľahkou úlohou pripravovať prvé zasadanie NATO na najvyššej úrovni v jednej z mnohých členských krajín, v Českej republike, v novembri 2002 v Prahe. Treba oceniť, že dokázala zaujať vyvážené stanovisko ku kríze na Balkáne v súvislosti s bombardovaním Juhoslávie a spoločne s Gréckom odvážne vyvinúť nemalú iniciatívu pri hľadaní východiska zo zložitej situácie ako v Kosove, tak i v Juhoslávii a Macedónii. Aktívne sa taktiež česká diplomacia zapojila do prípravy Paktu stability pre juhovýchodnú Európu. Úspešne rozvíjala vzťahy so susedmi.

Podarilo sa jej s konečnou platnosťou vyriešiť pozostatky delenia Československa a so Slovenskom nastoliť nadštandartné formy spolupráce. Taktiež vzťahy s Poľskom sa dostávali na nadštandartnú úroveň. Česká diplomacia dokázala nájsť cestu k normalizácii vzťahov s Ruskom dohodou o splácaní jeho dlhu a naviazala na dobré tradície vzájomných vzťahov v minulosti. Ďaleko aktívnejšie sa Česká republika podieľala na činnosti Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) a všestranne sa zapojila do práce Rady Európy. Aj keď si prezident aj naďalej zachoval svoj vlastný názor na mnohé otázky zahraničnej politiky, stretov názorov medzi ním a vládou bolo predsa len menej ako v minulosti. Niet pochýb o tom, že v posledných rokoch si Česká republika vydobila svojou diplomatickou aktivitou a schopnosťou jednať a nachádzať dohodu aj cenu rozumných kompromisov na medzinárodnom fóre nemalé uznanie. A to viedlo k tomu, že dňa 16. 4. 2003 podpísali na summite v Aténach český prezident Václav Klaus a predseda vlády Vladimír Špidla „Zmluvu o pristúpení k Európskej únii“. Česká republika sa dňa 1. 5. 2004 stala členom Európskej únie.