Česká republika a NATO

Omnoho závažnejší rozdiel názorov však prišiel, keď sa začala prejednávať otázka vstupu do NATO. Prvým krokom bola deklarácia londýnskeho summitu NATO o transformácii aliancie zo 6.júla 1990 a následné závery summitu z novembra toho roku v Ríme. 20.decembra 1991 zahájila za účasti členských štátov NATO a bývalých komunistických krajín, medzi nimi i Československa, svoju činnosť Severoatlantická rada pre spoluprácu (NACC). Proces zbližovania bývalých postkomunistických krajín s NATO vyvrcholil v podobe programu Partnerstvo za mier iniciovaného USA a prijatého na summite NATO v Bruseli 10.-11.januára 1994. Z hľadiska štátnej a politickej reprezentácie to však bolo len prechodné štádium, ktoré malo byť ukončené získaním plného členstva v aliancii. Diskusie o členstve ČR v NATO sa v polemike politikov, publicistov a odborníkov vyznačovala dvoma smermi. Na jednej strane to bolo stanovisko bezvýhradnej podpory vstupu do NATO, na strane druhej odmietavé stanovisko, sústredené v ľavici, najviac predstavovala KSČM a jej stúpenci. Sociálna demokracia vyjadrovala zdržanlivý postoj, podmienený požiadavkou referenda k tejto otázke. Podporný agitačný postoj vyjadroval zborník, ktorý pod názvom „Proč NATO“ vydala Česká atlantická komisia.

V úvodnom oddieli K. Pezl uvádza vzhľadom k potrebe zaistiť bezpečnosť štátu práve týmto spôsobom nasledujúce dôvody:

1) Štát takej veľkosti ako ČR nie je schopný si vlastnými silami zaisťovať strategické postavenie.
2) Takýto štát nemá sám financie k budovaniu spoľahlivej raketovej protivzdušnej obrany.
3) ČR vzhľadom ku svojmu ekonomickému a technickému potenciálu nie je schopná účninného vedenia operácií bez ekonomicky silných spojencov.
4) Zapojenie sa do NATO zvyšuje mieru a účinnosť odstrašenia potencionálneho nepriateľa.
5) Schopnosť spoločnej obrany vyžaduje vzájomnú koordináciu obrannej aktivity, zahrňujúcu nie len koordináciu vojenskú, ale aj ekonomickú.

Ďalší oddiel podobne dospieva k predchádzajúcej myšlienke na základe nasledujúcich argumentov:

1) Prioritným záujmom ČR je nebyť už nikdy predmetom manipulácií veľmocí.
2) Členstvo v NATO je aktuálnejšie než členstvo v EU, pretože vstup do NATO nevyžaduje splnenie toľkých kritérií, ako vstup do EU.
3) Začlenením nových štátov sa pásmo stability rozšíri aj do strednej a východnej Európy.
4) Aj keď ČR nehrozí priama agresia, nachádza sa v regióne, kde sa nedajú riziká vojenských konfliktov jednoznačne vylúčiť a NATO vzhľadom k tomuto možnému nebezpečenstvu predstavuje jediné fungujúce zoskupenie kolektívnej obrany.
5) Členstvo v NATO je poistkou pre prípadné nepredvídané udalosti v Rusku.
6) Pre náležitú efektivitu obrany je nutná prítomnosť USA v Európe, čo má pre ČR ten význam, že sa nedostane do závislosti na jednotlivých európskych mocnostiach.

Proti týmto a podobným názorom zástancov polemizoval z radov odporcov NATO napr. politológ Oskar Krejčí argumentami, že vstup ČR do NATO vyvolá odpor Ruska, ďalej, že vstup Česka do NATO je zbytočný, pretože nie je nikým ohrozované. A aj keby Rusko Českú republiku vojensky ohrozovalo, NATO by jej nepomohlo, pretože by nechcelo riskovať konflikt s Ruskom. A naviac, vstup do NATO O. Krejčí považuje aj za najdrahšiu formu vojenského zaistenia bezpečnosti.

Na madridskom summite NATO 9.júla 1997 vyzvalo Česko, Poľsko Maďarsko k zahájeniu rozhovorov o vstupe. K dosiahnutiu tejto priority, tj. priatia do NATO, došlo 12.marca 1999 za vlády sociálnych demokratov.


Česká republika a OBSE

V zahraničnej politike Klausovej pravicovej koaličnej vlády nebol taký veľký záujem o členstvo vo vlastne jedinej celoeurópskej štruktúre akú predstavuje OBSE. Výstižné motívy tohto postoja charakterizoval V. Kotyk: „Svoju úlohu na nedocenení OBSE zrejme zohrali obavy, aby snáď Česká republika svojou aktívnou participáciou na jej činnosti nevyvolala dojem, že by jej táto organizácia nakoniec mohla stačiť ako garancia jej bezpečnosti, a súčasne vedomie, že spôsob schvaľovania rozhodnutí tak veľkého počtu štátov na základe konsenzu fakticky znemožnuje OBSE plniť pôvodne predpokladanú úlohu efektívnej bezpečnostnej organizácie. Skutočnosť, že najodhodlanejším propagátorom rozhodujúcej úlohy OBSE v perspektívnom modele európskej bezpečnosti bolo a je Rusko...nemohla českú politiku motivovať k výraznejšej aktivite v rámci OBSE.“


Česká republika a Višegrád

Ešte väčšou mierou bola po vzniku samostatnej Českej republiky oslabená orientácia na užšiu stredoeurópsku politickú spoluprácu v rámci tzv. Višegrádskej skupiny. V. Klaus to podal zcela otvorene vo svojom známom vyjadrení pre francúzske periodikum La Figaro v januári 1993: „Visegrádska skupina je výtvorom Západu a Prahy sa netýka“ a pokračoval, že táto iniciatíva „nevznikla zdola ako výraz vnútorného záujmu českých, slovenských, maďarských a poľských občanov, ale zhora ako