politické rozhodnutie a naviac vo väzbe na istý záujem Západu vytvoriť v strednej Európe jednu z ďalších škatuliek.“ Na základe toho potom česká zahraničná politika ponímala cestu do európskych štruktúr ako viac menej cestu „po vlastnej osi“, bez užšej spolupráce so susednými štátmi, v snahe dosiahnuť ciele rýchlejšie a neobzerať sa za inými krajinami. To potom malo za následok oslabenie bilaterálnej spolupráce hlavne s Poľskom.


Česká republika a CEFTA

V oblasti multilaterálnej spolupráce v stredoeurópskom regióne Klausova vláda prejavila väčšiu aktivitu v ekonomicko obchodnej oblasti, konkrétne v činnosti Stredoeurópskej zóny voľného obchodu (CEFTA). Na summite v Brne v septembri 1995 bolo rozhodnuté posilniť liberalizáciu obchodných väzieb a vypracovať zoznam tzv. civilných komodít, ktoré majú podliehať až do konca r. 2001 ochrane.


Česká republika a Stredoeurópska iniciatíva

Väčšiu iniciatívu po línii rozvoja hospodárskych vzťahov Česká republika vyvinula v rámci Stredoeurópskej iniciatívy. Konkrétne v júli 1994 v Ternste navrhla rozšírenie tejto organizácii o postkomunistické Bielorusko, Bulharsko, Rumunsko a Ukrajinu.


Česká republika a Európska únia

Po línii ekonomických, ale i politických vzťahov bolo spolu s priamou vojensko-politickou väzbou na NATO hlavnou prioritou prijatie do Európskej únie. Prvým krokom bolo ešte vo federálnej ére 16.decembra 1991 podpísanie asociačnej dohody medzi ES a Československom spolu s Poľskom a Maďarskom. Po rozpade ČSFR však táto zmluva musela byť podpísaná nová dohoda. Stalo sa tak 4.októbra 1993 už medzi ČR a ES. ČR sa v dohode zaväzovala k postupnému zbližovaniu svojho právneho radu s acquis communautaire. Obsahovala taktiež tzv. suspenzívne klauzule, umožňujúce príslušnej strane ustúpiť bez konzultácií od plnej dohody, ak poruší druhá strana nejakým závažným spôsobom svojej zmluvné záväzky. Na základe asociačnej dohody sa ustanovili spoločné orgány ČR a ES, resp. už EU. Na ministerskej úrovni to je Rada pridruženia a jej podriadený administratívny Výbor pridruženia. Výbor pridruženia vznikol tiež na parlamentnej úrovni. V novembri 1994 bol k prejednávaniu základných koncepčných otázok a koordinácii úloh zriadený Výbor vlády pre európsku integráciu na čele s premiérom. Vo februári 1995 bol zriadený Pracovný výbor pre uskutočňovanie Európskej dohody vedený tajomníkom ministra zahraničných vecí, ktorý mal riešiť praktické administratívne úlohy. Vstup do EU sa tak vskutku stal prioritnou otázkou českej zahr. politiky, ale aj otázkou prestíže Klausovej vlády. Ale i napriek tomu česká vláda s podaním žiadosti o vstup váhala. Podala ju konečne až v januári 1996 potom, ako tak už urobilo Poľsko a Maďarsko. 23.1. 1996 ju s doprovodným memorandom premiér Klaus odovzdal talianskemu premiérovi L. Dinimu. Tým sa úsilie o vstup do EU dostalo z deklarovaného cieľového smerovania do oficiálnej administratívnej polohy.

V júli 1996 česká vláda odovzdala Európskej komisii vyplnený Dotazník a v októbri toho roku ešte odpovede na doplňujúce otázky komisie, ktorá pripravovala na Českú republiku posudok o jej spôsobilosti k vstupu. 16.júla 1997 EK predložila EP dokument, ktorý niesol názov „Agenda 2000“ s podtitulkom „Za silnejšiu a širšiu Európu“ a ktorý obsahoval program rozšírenia EU o ďalšie štáty, konkrétne Bulharsko, Česko, Estónsko, Litvu, Lotyšsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko. Na základe posudkov, ktoré boli vypracované pre týchto uchádzačov o členstvo, bolo Európskej komisii doporučené uvažovať síce o všetkých desiatich záujemcoch, ale konkrétne jednania začať s Českom, Estónskom, Maďarskom, Poľskom a Slovinskom. Z jednaní bolo zatiaľ vylúčené Slovensko, kde kvalita demokracie vykazovala vážne problémy.


Česko − Ruské vzťahy

Pokles vplyvu Ruska bol vedľa likvidácii jeho priamej vojenskej prítomnosti v strednej Európe najzretelnejšie dokumentovaný výrazným poklesom ekonomickej spolupráce, avšak zo začiatku s určitou výnimkou ropy a zemného plynu . ČR mala určitý strach z destabilizácie celkovej situácie v Rusku a z obmedzených ekonomických možností spolupráce. Česká zahraničná politika tak Česko-Ruské vzťahy podriadila z hľadiska svojích predstáv o zaistení bezpečnosti štátu viac menej disjunktívnemu nazeraniu − buď NATO alebo Rusko a vzťah k Rusku odvíjala od vývoja vzťahov NATO − Rusko. Vo vzájomných ekonomických vzťahoch naďalej pretrvávala i problematika splácania ruských dlhov voči ČR z predošlého obdobia, ktoré predstavovali sumu 3,4 miliardy US dolárov. V júni 1994 bola uzavretá dohoda, v ktorej sa Rusko zaviazalo uhradiť v roku 1996 380 miliónov dolárov, uhradilo však len 10 miliónov. Po tomto akte bolo splácanie ruských dlhov odložené až do roku 2002. Do tej doby malo Rusko platiť iba úroky z dlhovanej čiastky. Obecný rámec pre rozvoj vzájomných vzťahov vytvorila Zmluva medzi Českou republikou a Ruskou federáciou o priateľských vzťahoch a spolupráci, ktorá bola podpísaná 26.augusta 1993 v Prahe prezidentami V. Havlom a B. Jeľcinom.