Česko − Nemecké vzťahy

Vo vzťahoch medzi ČR a SRN rozlišujeme dve základné roviny. Prvú rovinu predstavuje hľadanie modelového vzťahu medzi malým a veľkým štátom vzhľadom k rozdielnej geografickej veľkosti a ekonomického potenciálu. Od optimálneho naladenia tohto vzťahu pri uvedomení si pozície, ktorú týmto Nemecko zastáva ako významný člen EU, si česká strana sľubuje zaistenie podpory pre vstup do EU. Druhú rovinu predstavujú špecifické témy česko-nemeckých vzťahov, spojené s košom problémov tzv. sudetského fenoménu, kedy jeho riešenie odsunom Nemcov z Československa česká strana ponímala ako súčasť zaistenia bezpečnostného status quo povojnovej Európy. Pre českú zahr. politiku sa tak javilo a doposiaľ javí ako dôležité zaistiť si plnú podporu Nemecka pri českom vstupe do európskych integračných štruktúr a pritom obhájiť pred českou verejnosťou svoju pozíciu ako zástanca českých národných a štátnych záujmov.

Výsledkom úsilia o nové zmluvné zakotvenie vzájomných vzťahov bola spoločná Česko-nemecká deklarácia o vzájomných vzťahoch a ich budúcom rozvoji podpísaná 21.januára 1997 v Prahe za českú stranu premiérom V. Klausom a ministrom J. Zielencem a za nemeckú stranu kancelárom Helmuthom Kohlom a ministrom Klausom Kinkelom. Kritici na českej strane považujú deklaráciu za ústupok v tom, že nedostatočne rozlišuje príčinnosť a následnosť dejov, tj. nemeckú okupáciu a nacistický teror voči Čechom a odsun Nemcov, a že nebol zásadne vyriešený problém odškodnenia českých obetí nacizmu. Česká zahraničná politika a vôbec celá štátna reprezentácia Českej republiky sú obviňované z ústupnosti v porovnaní napr. s Poľskom. V tieni mediálne priorizovanej deklarácie zostal dynamický rozvoj vzájomných vzťahov oblasti ekonomickej, životného prostredia, boja proti kriminalite, v oblasti azylovej legislatívy, dopravnej problematiky ai. V roku 1996 sa SRN podieľala na celkovej výmene tovarov Českej republiky celou jednou tretinou.


Česko − Slovenské vzťahy

Aj keď boli vzťahy Českej republiky voči Slovensku v koncepcii českej zahr. politiky stavané na prvé miesto a sľubovaný ich nadštandartný rozvoj, skutočnosť bola iná. Ich vzťah bol komplikovaný niektorými skutočnosťami plynúcimi z rozdelenia Československa. Bolo cítiť určité ochladenie. Výrazný podiel na tom mala snaha o populistické zviditeľnenie politiky Vladimíra Mečiara. Zo slovenskej strany sa oficiálne začali ozývať nároky na ďalšie vysporiadanie, plynúce z toho, že nebolo vykonané definitívne vysporiadanie majetku bývalej československej federácie. Konkrétne a nakoniec aj úspešne si slovenská strana učinila nároky na časť menového zlata či kultúrne pamiatky. Začala si dokonca nárokovať finančnú kompenzáciu za oblasť Horného Spiša a Oravy, ktorá bola po vojne ponechaná pražskou vládou Poľsku ževraj za to, aby Československu zostala predvojnová časť Tešínska. V hraničnej oblasti sa u časti obyvateľov českej národnosti budil roztrpčenie stanovený priebeh určovania štátnej hranice.

Najprv bol oboma štátmi stanovený „Zmluvou o generálnom vymedzení spoločných štátnych hraníc“ uzavrenú v rámci príprav na rozdelenie Československa 29.októbra 1992. Potom ešte „Zmluvou o spoločných štátnych hraniciach“ zo 4.januára 1996 (tzv. Židlochovická zmluva), kedy podľa čl. 4 v rámci úpravy priebehu hraníc došlo k vzájomnej reciprokej výmene územia na každej strane v rozsahu 452 hektárov. V dôsledku toho však pripadla časť územia s českými obyvateľmi Slovensku. Nesúhlas českých obyvateľov a nevyjasnená finančná pomoc českého štátu k ich presťahovaniu na české územie viedol k tomu, že ratifikácia zmluvy na českej strane prebehla až o rok, 4.februára 1997. Taktiež sa podľa spoločnej dohody mali stretávať premiéri a ministri zahraničných vecí obidvoch republík aspoň raz ročne na spoločných konzultáciách. V podstate to bolo nahradzované maximálne stretnutiami pri medzinárodných akciách, usporiadaných inde a k inej problematike. Obtiažna bola aj komunikácia na úrovni ministrov zahr. vecí. Ak bol z českej strany aspoň malý záujem, na slovensku ho tlmila častá fluktuácia šéfov diplomacie.


Zahraničná politika menšinovej vlády sociálnej demokracie 1998 − 2002

Ďalšia etapa zahraničnej politiky Českej republiky je rozhodujúcim spôsobom ovplyvnená prístupom Českej sociálno demokratickej strany k medzinárodným problémom, alebo skôr zložitý vývoj po parlamentných voľbách viedol k vytvoreniu menšinovej vlády, zloženej až na jednu výnimku iba z členov tejto strany.


Predčasné parlamentné voľby v júni 1998

Vypísanie predčasných parlamentných volieb v júni 1998 bolo odrazom vážnej politickej krízy. Najprv sa prejavili vážne hospodárske obtiaže, ktoré sa vláda Václava Klausa pokúsila na jar 1997 riešiť úspornými opatreniami, tzv. balíčky, ale na jeseň sa pridala aj kríza politická. Hlboké rozpory vo vládnej koalícii donútili predsedu vlády podať demisiu. Predvolebné prognózy dávali najväčšiu nádej na víťazstvo Českej sociálne demokratickej strane. Podľa očakávania sa ČSSD stala s 32,31% odovzdaných hlasov najsilnejšou stranou, ale aj výsledok Občianskej demokratickej strany, ktorá dosiahla 27,74% hlasov a stala sa druhou najsilnejšou stranou, bol považovaný za úspech razantnej volebnej kampane, ktorej sa podarilo zmobilizovať voličov ODS. Do vlády sa ešte dostala Komunistická strana Čiech a Moravy – 11,03%; Kresťanská demokratická únia − Československá strana ľudová − 9% a Únia slobody − 8,6% hlasujúcich. Výsledok volieb nedal žiadnej zo strán dostatočné zastúpenie v parlamente, aby mohla zostaviť vládu. Občianska demokratická strana mala v Poslaneckej snemovne 63 kresiel a Únia slobody