Zahraničná politika Českej republiky

Úvod

Česká republika dovŕšila v roku 2006 štrnásť rokov svojej existencie a je preto logické, že sa je treba zamyslieť nad jej vývojom v tomto nie príliš dlhom, ale pokiaľ ide o obyvateľov veľmi dôležitom období. Koniec 19.storočia a začiatok 20. priniesli so sebou do dejín Európy veľké zmeny. Samozrejme všetko, čo sa udialo sa dotýkalo aj Čechov, kvôli ich polohe, situovanej v srdci Európy. Pri spoznávaní zahraničnej politiky štátu je dôležité aj poznanie jeho vnútorného vývoja. Preto som sa aj ja snažil v mojej práci zamerať na dôsledky a hlavne príčiny mnohých diplomatických krokov českej vlády.

Česká republika ako čerstvo vzniknutý štátny územný celok mala veľa práce so zapájaním sa do svetového diania. Všetky staré zmluvy a pakty, ktoré uzavrela ešte ako ČSFR, sa museli obnovovať, nahrádzať a opravovať. Preto sa v tejto ťažkej diplomatickej situácii mohli vyznať len ľudia, verný svojmu povolaniu diplomata a uprene hľadiaci na myšlienku vytvorenia plnohodnotného člena európskej rodiny a jeho následnému a logickému integrovaniu sa do európskych štruktúr. Samozrejme, nebolo to jednoduché, ako sa zdalo. Česká diplomatická vrchnosť urobila mnoho chýb, ktoré potom musela nasledujúca vláda hasiť. No napriek malým problémom, zachovala si hrdo svoju identitu, na ktorú bola a aj je, pyšná. Vláda sa snažila obnovovať dobré vzťahy s okolitými krajinami, najmä so Slovenskom, Poľskom a Nemeckom. So Slovenskom sa vzťahy mali dostať na nadštandartnú úroveň, keď už pre nič, tak aspoň pre dlhú vzájomnú minulosť, ktorá bola citeľná najmä medzi obyvateľstvom a v rôznych oblastiach ekonomiky a voľného obchodu.

Prioritou českej diplomatickej činnosti bol vstup do NATO a do Európskej Únie. Viedla desiatky rokovaní s rôznymi predsedami a ministrami vlád ostatných štátov. S pomernou ľahkosťou plnila požiadavky Európskej komisie, až nakoniec sa v roku 2004 stala právoplatným členom Európskej únie. Túto tému som si vybral preto, lebo je podľa mňa dôležité poznať ľudí a pomery v našom, nám tak blízsko ležiacom kraji. Ich zahraničné aktivity stavali krajinu na nohy, čo sa ozkradľuje aj v momentálnom politickom vývoji česka a „bratov“.


Prvé roky zahraničnej politiky samostatnej Českej republiky za vlády pravicovej koalície 1993-1997

Zánik Československa a vznik samostatnej Českej republiky

V dňoch 5.-6.júna 1992 sa konali druhé parlamentné voľby. Z nich vyšli ako najsilnejšie subjekty na Českej strane Občianska demokratická strana vedená Václavom Klausom a ma slovenskej strane Hnutie za demokratické Slovensko vedené Vladimírom Mečiarom . V ďalšom vývoji tieto dve strany predstavovali rozhodujúci „spiritus movens“ a to tým, že namiesto dohadovania v českom či slovenskom politickom tábore, ťažisko jednania preniesli do jednania medzi sebou. Pôvodne prezident V. Havel ihneď po voľbách poveril zostavením novej federálnej vlády V. Klausa. Po niekoľkých následných jednaniach ODS s HZDS, z nich nakoniec vyplynula orientácia na rozdelenie štátu, bol 2.júla do čela novej federálnej vlády menovaný Ján Strásky, predstavujúci v ODS výkonnú o určujúcu garnitúru. Klaus sa toho dňa stal českým premiérom. V.Mečiar sa stal slovenským premiérom.

Dôvodom pre orientáciu smerujúcu k rozdeleniu štátu bola aj skutočnosť, že viazli, až zcela zastali práce na federatívnej ústave. 3.júla nebol hlasmi slovenských poslancov zvolený na ďalšie prezidentské obdobie Václav Havel. 17.júla SNR prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska. V reakcii na to prezident Havel obdikoval na svoju funkciu. 23.7.1992 sa Klaus a Mečiar v Bratislave dohodli na ústavnom zákone o zániku federácie. Tak 25.novembra 1992 prijatím zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republike dochádza k rozpadu tohto mladého zväzku. 1.1.1993 tak zánikom ČSFR vznili na mape Európy dva nástupnícke štáty − Česká republika a Slovenská republika. Je nutné zdôrazniť, že ešte pred rozpadom Českej a Slovenskej republiky, bola v Bratislave podpísaná „Zmluva medzi Českou republikou a Slovenkou republikou o dobrom susedstve, priateľských vzťahoch a spolupráci“. Za českú stranu ju podpísal miestopredseda vlády a minister financií Ivan Kočárik a za slovenskú stranu premiér Vladimír Mečiar. Zmluva je koncipovaná ako zmluva medzi dvoma suverénnymi štátmi, odvolávajúca sa na Chartu OSN a ďalšie medzinárodné dokumenty.


Koncepcia českej zahraničnej politiky (1993)

Samotné hlavné ciele českej zahraničnej politiky sú poňaté veľmi obecne, no nijak sa nelíšia od zahraničnopolitických cieľov ostatných štátov demokratických či postkomunistických, usilujúcich sa o smerovanie k demokracii. Z hľadiska dlhodobých úloh strategickej povahy je na prvom mieste akcent na vyvážené bezkonfliktné vzťahy so susednými štátmi, t.j. s Nemeckom, Poľskom, Rakúskom, Maďarskom a Slovenskom. Na prvom mieste je podrobnejšie rozobraná problematika zahranično politických vzťahov voči Slovensku. Ako základný cieľ je zdôraznené dosiahnutie kooperatívneho a priateľského vzťahu dvoch štátov, ktorých národy spája dlhá historická tradícia a donedávna spoločná štátnosť. Problémom v československých vzťahoch však bolo doposiaľ nedokončené majetkové a finančné vyrovnanie, ktoré minister Zieleniec vyčítal slovenskej strane. Kalkulovalo sa so zmenou vládnej garnitúry na Slovensku, kde by maximalistický prístup Mečiarovho(napr.odškodné za know how federálnych inštitúcií, za vlajku či za dediny na Spiši) kabinetu vystriedali ústretovejšie prístupy opozície.
Hneď po Slovensku je obsiahla pozornosť venovaná Nemecku. Pripomína sa historická tradícia vzájomných vzťahov a v tejto súvislosti je zdôraznené, že je potrebné vzťahy oboch krajín aj napriek traumatickej minulosti orientovať do budúcnosti. Vedľa stále problematicky vnímanej historickej dimenzie treba zdôrazniť vzhľadom k súčasnosti a budúcnosti omnoho závažnejšie skutočnosti. Predovšetkým to bola skutočnosť, že Nemecko sa vypracovalo od konca vojny na poprednú politickú a ekonomickú mocnosť a je kvalifikované ako hlavný „motor európskej integrácie“. Ak bude Česká republika predvádzať vyváženú politiku, nemusí sa politickej ani hospodárskej sily svojho suseda báť. Naopak ju môže plne využiť vo svoj prospech tak, ako to už roky činia iné krajiny.

Významné miesto v koncepcii českej zahraničnej politiky je prisudzované Poľsku a Maďarsku. O ich spoluprácu Česká republika stojí. Ak budú aj naďalej podporovať aktivity, ktoré prispejú k udržaniu politickej a ekonomickej stability v strednej Európe a k ďalšej liberalizácii vzájomného obchodu. Stručne bol potom rozobraný vzťah k ďalším štátom. Zdôraznený bol význam spolupráce s Veľkou Britániou a Francúzskom, a potom i s ďalšími západoeurópskymi štátmi. Verbálne bol pripomenutý aj význam vzťahov s krajinami východnej a juhovýchodnej Európy aj napriek tomu, že táto oblasť bola klasifikovaná ako nestabilná a zmietaná hlbookými politickými, etnickými a ekonomickými krízami. Vo vzťahu k Rusku sa upozorňovalo na jeho význam z hľadiska strategických surovín, u Ukrajiny jej význam z hľadiska tranzitu týchto surovín. Hlavné ťažisko pre utváranie celkovej bezpečnostnej a zahraničnej politickej koncepcie ČR spočívalo v oblasti hospodársko strategického záujmu, predovšetkým v maximálnom zapojení sa do svetovej ekonomiky a jej inštitúcií. Hlavnou záležitosťou bolo členstvo v ES. Ako bezprostredné úlohy v tejto oblasti boli stanovené harmonizácie legislatívy a noriem ČR a ES, postupný vznik oblasti voľného obchodu a pravidelný politický kontakt na úseku zahraničnej a bezpečnostnej politiky a pri riešení konkrétnych európskych problémov. V oblasti bezpečnosti štátu koncepcia českej zahr. politiky nehovorila o možnosti hrozby priamej intervencie nejakého cudzieho štátu, ale poukazovala na možnú hrozbu plynúcu z militantného nacionalizmu a etnických konfliktov vo východnej Európe a na Balkáne, či z problémov globálnej povahy ako sú nekontrolovateľné šírenie jadrových materiálov a nebezpečie ich zneužitia, medzinárodný terorizmus, náboženský fundamentalizmus a problémy tzv. trerieho sveta.


Celkove sa dá koncepcia českej zahraničnej politiky predložená Poslaneckej snemovni PČR hodnotiť ako rutinný materiál, ktorý ma bežnú štruktúru. A to je u takéhoto materiálu závažná slabina. Úlohy sú poňaté, takpovediac, v strednom časovom horizonte, ale chýba im dlhší strategický výhľad. Sú formulované takmer v rovnakej miere obecnosti ako ciele, chýba náznak vlastného českého pohľadu na problémy svetovej politiky i formulácia špecifických záujmov zahraničnej politiky malého štátu, ktorý ČR v globálnom merítku predstavuje. Budia dojem pasívneho pristúpenia Českej republiky k už hotovým západoeurópskym či euroatlantickým štruktúram.


Realizácia hlavných úloh českej zahraničnej politiky

Česká republika a medzinárodné organizácie

Českej republike a jej diplomacii sa dostalo veľkej pocty, pretože v roku 1994-1995 bola zvolená za jedného z nestálych členov Rady bezpečnosti OSN . O kandidatúru sa uchádzalo aj Bielorusko. Pretože v prvom kole hlasovania ani jeden z kandidátov nezískal potrebnú väčšinu, nasledovalo druhé kolo, v ktorom bola ČR úspešnejšia. Českým predstaviteľom v RB sa stal veľvyslanec Karel Kovanda, ktorý pôsobil ako vedúci Stálej misie ČR v OSN. České členstvo v RB bolo veľmi aktívne, čo sa prejavilo i v predsedníctve niektorých zasadaní a rade iniciatívnych vystúpení. V rokoch 1996-1997 sa Česká republika stala členom Hospodárskej a sociálnej rady OSN.

Aktívne si ČR počínala i v činnosti rôznych medzinárodných svetových organizácií. V roku 1994 to bol podiel na záverečných jednaniach tzv. Uruguayského kola GATT a pri vypracovaní programových dokumentov ich nástupníckej organizácie, tj. Svetovej obchodnej organizácie (WTO). V decembri 1995 bola Česká republika prijatá za člena Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Prvou európskou štruktúrou, do ktorej sa Česká republika začlenila ešte v rámci československej federácie, bola v roku 1991 rada Európy. Podobne ako u iných medzinárodných organizácií (OSN ai.) prebehla v roku 1993 bezproblémová sukcesia.
Česká republika a NATO

Omnoho závažnejší rozdiel názorov však prišiel, keď sa začala prejednávať otázka vstupu do NATO. Prvým krokom bola deklarácia londýnskeho summitu NATO o transformácii aliancie zo 6.júla 1990 a následné závery summitu z novembra toho roku v Ríme. 20.decembra 1991 zahájila za účasti členských štátov NATO a bývalých komunistických krajín, medzi nimi i Československa, svoju činnosť Severoatlantická rada pre spoluprácu (NACC). Proces zbližovania bývalých postkomunistických krajín s NATO vyvrcholil v podobe programu Partnerstvo za mier iniciovaného USA a prijatého na summite NATO v Bruseli 10.-11.januára 1994. Z hľadiska štátnej a politickej reprezentácie to však bolo len prechodné štádium, ktoré malo byť ukončené získaním plného členstva v aliancii. Diskusie o členstve ČR v NATO sa v polemike politikov, publicistov a odborníkov vyznačovala dvoma smermi. Na jednej strane to bolo stanovisko bezvýhradnej podpory vstupu do NATO, na strane druhej odmietavé stanovisko, sústredené v ľavici, najviac predstavovala KSČM a jej stúpenci. Sociálna demokracia vyjadrovala zdržanlivý postoj, podmienený požiadavkou referenda k tejto otázke. Podporný agitačný postoj vyjadroval zborník, ktorý pod názvom „Proč NATO“ vydala Česká atlantická komisia.

V úvodnom oddieli K. Pezl uvádza vzhľadom k potrebe zaistiť bezpečnosť štátu práve týmto spôsobom nasledujúce dôvody:

1) Štát takej veľkosti ako ČR nie je schopný si vlastnými silami zaisťovať strategické postavenie.
2) Takýto štát nemá sám financie k budovaniu spoľahlivej raketovej protivzdušnej obrany.
3) ČR vzhľadom ku svojmu ekonomickému a technickému potenciálu nie je schopná účninného vedenia operácií bez ekonomicky silných spojencov.
4) Zapojenie sa do NATO zvyšuje mieru a účinnosť odstrašenia potencionálneho nepriateľa.
5) Schopnosť spoločnej obrany vyžaduje vzájomnú koordináciu obrannej aktivity, zahrňujúcu nie len koordináciu vojenskú, ale aj ekonomickú.

Ďalší oddiel podobne dospieva k predchádzajúcej myšlienke na základe nasledujúcich argumentov:

1) Prioritným záujmom ČR je nebyť už nikdy predmetom manipulácií veľmocí.
2) Členstvo v NATO je aktuálnejšie než členstvo v EU, pretože vstup do NATO nevyžaduje splnenie toľkých kritérií, ako vstup do EU.
3) Začlenením nových štátov sa pásmo stability rozšíri aj do strednej a východnej Európy.
4) Aj keď ČR nehrozí priama agresia, nachádza sa v regióne, kde sa nedajú riziká vojenských konfliktov jednoznačne vylúčiť a NATO vzhľadom k tomuto možnému nebezpečenstvu predstavuje jediné fungujúce zoskupenie kolektívnej obrany.
5) Členstvo v NATO je poistkou pre prípadné nepredvídané udalosti v Rusku.
6) Pre náležitú efektivitu obrany je nutná prítomnosť USA v Európe, čo má pre ČR ten význam, že sa nedostane do závislosti na jednotlivých európskych mocnostiach.

Proti týmto a podobným názorom zástancov polemizoval z radov odporcov NATO napr. politológ Oskar Krejčí argumentami, že vstup ČR do NATO vyvolá odpor Ruska, ďalej, že vstup Česka do NATO je zbytočný, pretože nie je nikým ohrozované. A aj keby Rusko Českú republiku vojensky ohrozovalo, NATO by jej nepomohlo, pretože by nechcelo riskovať konflikt s Ruskom. A naviac, vstup do NATO O. Krejčí považuje aj za najdrahšiu formu vojenského zaistenia bezpečnosti.

Na madridskom summite NATO 9.júla 1997 vyzvalo Česko, Poľsko Maďarsko k zahájeniu rozhovorov o vstupe. K dosiahnutiu tejto priority, tj. priatia do NATO, došlo 12.marca 1999 za vlády sociálnych demokratov.


Česká republika a OBSE

V zahraničnej politike Klausovej pravicovej koaličnej vlády nebol taký veľký záujem o členstvo vo vlastne jedinej celoeurópskej štruktúre akú predstavuje OBSE. Výstižné motívy tohto postoja charakterizoval V. Kotyk: „Svoju úlohu na nedocenení OBSE zrejme zohrali obavy, aby snáď Česká republika svojou aktívnou participáciou na jej činnosti nevyvolala dojem, že by jej táto organizácia nakoniec mohla stačiť ako garancia jej bezpečnosti, a súčasne vedomie, že spôsob schvaľovania rozhodnutí tak veľkého počtu štátov na základe konsenzu fakticky znemožnuje OBSE plniť pôvodne predpokladanú úlohu efektívnej bezpečnostnej organizácie. Skutočnosť, že najodhodlanejším propagátorom rozhodujúcej úlohy OBSE v perspektívnom modele európskej bezpečnosti bolo a je Rusko...nemohla českú politiku motivovať k výraznejšej aktivite v rámci OBSE.“


Česká republika a Višegrád

Ešte väčšou mierou bola po vzniku samostatnej Českej republiky oslabená orientácia na užšiu stredoeurópsku politickú spoluprácu v rámci tzv. Višegrádskej skupiny. V. Klaus to podal zcela otvorene vo svojom známom vyjadrení pre francúzske periodikum La Figaro v januári 1993: „Visegrádska skupina je výtvorom Západu a Prahy sa netýka“ a pokračoval, že táto iniciatíva „nevznikla zdola ako výraz vnútorného záujmu českých, slovenských, maďarských a poľských občanov, ale zhora akopolitické rozhodnutie a naviac vo väzbe na istý záujem Západu vytvoriť v strednej Európe jednu z ďalších škatuliek.“ Na základe toho potom česká zahraničná politika ponímala cestu do európskych štruktúr ako viac menej cestu „po vlastnej osi“, bez užšej spolupráce so susednými štátmi, v snahe dosiahnuť ciele rýchlejšie a neobzerať sa za inými krajinami. To potom malo za následok oslabenie bilaterálnej spolupráce hlavne s Poľskom.


Česká republika a CEFTA

V oblasti multilaterálnej spolupráce v stredoeurópskom regióne Klausova vláda prejavila väčšiu aktivitu v ekonomicko obchodnej oblasti, konkrétne v činnosti Stredoeurópskej zóny voľného obchodu (CEFTA). Na summite v Brne v septembri 1995 bolo rozhodnuté posilniť liberalizáciu obchodných väzieb a vypracovať zoznam tzv. civilných komodít, ktoré majú podliehať až do konca r. 2001 ochrane.


Česká republika a Stredoeurópska iniciatíva

Väčšiu iniciatívu po línii rozvoja hospodárskych vzťahov Česká republika vyvinula v rámci Stredoeurópskej iniciatívy. Konkrétne v júli 1994 v Ternste navrhla rozšírenie tejto organizácii o postkomunistické Bielorusko, Bulharsko, Rumunsko a Ukrajinu.


Česká republika a Európska únia

Po línii ekonomických, ale i politických vzťahov bolo spolu s priamou vojensko-politickou väzbou na NATO hlavnou prioritou prijatie do Európskej únie. Prvým krokom bolo ešte vo federálnej ére 16.decembra 1991 podpísanie asociačnej dohody medzi ES a Československom spolu s Poľskom a Maďarskom. Po rozpade ČSFR však táto zmluva musela byť podpísaná nová dohoda. Stalo sa tak 4.októbra 1993 už medzi ČR a ES. ČR sa v dohode zaväzovala k postupnému zbližovaniu svojho právneho radu s acquis communautaire. Obsahovala taktiež tzv. suspenzívne klauzule, umožňujúce príslušnej strane ustúpiť bez konzultácií od plnej dohody, ak poruší druhá strana nejakým závažným spôsobom svojej zmluvné záväzky. Na základe asociačnej dohody sa ustanovili spoločné orgány ČR a ES, resp. už EU. Na ministerskej úrovni to je Rada pridruženia a jej podriadený administratívny Výbor pridruženia. Výbor pridruženia vznikol tiež na parlamentnej úrovni. V novembri 1994 bol k prejednávaniu základných koncepčných otázok a koordinácii úloh zriadený Výbor vlády pre európsku integráciu na čele s premiérom. Vo februári 1995 bol zriadený Pracovný výbor pre uskutočňovanie Európskej dohody vedený tajomníkom ministra zahraničných vecí, ktorý mal riešiť praktické administratívne úlohy. Vstup do EU sa tak vskutku stal prioritnou otázkou českej zahr. politiky, ale aj otázkou prestíže Klausovej vlády. Ale i napriek tomu česká vláda s podaním žiadosti o vstup váhala. Podala ju konečne až v januári 1996 potom, ako tak už urobilo Poľsko a Maďarsko. 23.1. 1996 ju s doprovodným memorandom premiér Klaus odovzdal talianskemu premiérovi L. Dinimu. Tým sa úsilie o vstup do EU dostalo z deklarovaného cieľového smerovania do oficiálnej administratívnej polohy.

V júli 1996 česká vláda odovzdala Európskej komisii vyplnený Dotazník a v októbri toho roku ešte odpovede na doplňujúce otázky komisie, ktorá pripravovala na Českú republiku posudok o jej spôsobilosti k vstupu. 16.júla 1997 EK predložila EP dokument, ktorý niesol názov „Agenda 2000“ s podtitulkom „Za silnejšiu a širšiu Európu“ a ktorý obsahoval program rozšírenia EU o ďalšie štáty, konkrétne Bulharsko, Česko, Estónsko, Litvu, Lotyšsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko. Na základe posudkov, ktoré boli vypracované pre týchto uchádzačov o členstvo, bolo Európskej komisii doporučené uvažovať síce o všetkých desiatich záujemcoch, ale konkrétne jednania začať s Českom, Estónskom, Maďarskom, Poľskom a Slovinskom. Z jednaní bolo zatiaľ vylúčené Slovensko, kde kvalita demokracie vykazovala vážne problémy.


Česko − Ruské vzťahy

Pokles vplyvu Ruska bol vedľa likvidácii jeho priamej vojenskej prítomnosti v strednej Európe najzretelnejšie dokumentovaný výrazným poklesom ekonomickej spolupráce, avšak zo začiatku s určitou výnimkou ropy a zemného plynu . ČR mala určitý strach z destabilizácie celkovej situácie v Rusku a z obmedzených ekonomických možností spolupráce. Česká zahraničná politika tak Česko-Ruské vzťahy podriadila z hľadiska svojích predstáv o zaistení bezpečnosti štátu viac menej disjunktívnemu nazeraniu − buď NATO alebo Rusko a vzťah k Rusku odvíjala od vývoja vzťahov NATO − Rusko. Vo vzájomných ekonomických vzťahoch naďalej pretrvávala i problematika splácania ruských dlhov voči ČR z predošlého obdobia, ktoré predstavovali sumu 3,4 miliardy US dolárov. V júni 1994 bola uzavretá dohoda, v ktorej sa Rusko zaviazalo uhradiť v roku 1996 380 miliónov dolárov, uhradilo však len 10 miliónov. Po tomto akte bolo splácanie ruských dlhov odložené až do roku 2002. Do tej doby malo Rusko platiť iba úroky z dlhovanej čiastky. Obecný rámec pre rozvoj vzájomných vzťahov vytvorila Zmluva medzi Českou republikou a Ruskou federáciou o priateľských vzťahoch a spolupráci, ktorá bola podpísaná 26.augusta 1993 v Prahe prezidentami V. Havlom a B. Jeľcinom.
Česko − Nemecké vzťahy

Vo vzťahoch medzi ČR a SRN rozlišujeme dve základné roviny. Prvú rovinu predstavuje hľadanie modelového vzťahu medzi malým a veľkým štátom vzhľadom k rozdielnej geografickej veľkosti a ekonomického potenciálu. Od optimálneho naladenia tohto vzťahu pri uvedomení si pozície, ktorú týmto Nemecko zastáva ako významný člen EU, si česká strana sľubuje zaistenie podpory pre vstup do EU. Druhú rovinu predstavujú špecifické témy česko-nemeckých vzťahov, spojené s košom problémov tzv. sudetského fenoménu, kedy jeho riešenie odsunom Nemcov z Československa česká strana ponímala ako súčasť zaistenia bezpečnostného status quo povojnovej Európy. Pre českú zahr. politiku sa tak javilo a doposiaľ javí ako dôležité zaistiť si plnú podporu Nemecka pri českom vstupe do európskych integračných štruktúr a pritom obhájiť pred českou verejnosťou svoju pozíciu ako zástanca českých národných a štátnych záujmov.

Výsledkom úsilia o nové zmluvné zakotvenie vzájomných vzťahov bola spoločná Česko-nemecká deklarácia o vzájomných vzťahoch a ich budúcom rozvoji podpísaná 21.januára 1997 v Prahe za českú stranu premiérom V. Klausom a ministrom J. Zielencem a za nemeckú stranu kancelárom Helmuthom Kohlom a ministrom Klausom Kinkelom. Kritici na českej strane považujú deklaráciu za ústupok v tom, že nedostatočne rozlišuje príčinnosť a následnosť dejov, tj. nemeckú okupáciu a nacistický teror voči Čechom a odsun Nemcov, a že nebol zásadne vyriešený problém odškodnenia českých obetí nacizmu. Česká zahraničná politika a vôbec celá štátna reprezentácia Českej republiky sú obviňované z ústupnosti v porovnaní napr. s Poľskom. V tieni mediálne priorizovanej deklarácie zostal dynamický rozvoj vzájomných vzťahov oblasti ekonomickej, životného prostredia, boja proti kriminalite, v oblasti azylovej legislatívy, dopravnej problematiky ai. V roku 1996 sa SRN podieľala na celkovej výmene tovarov Českej republiky celou jednou tretinou.


Česko − Slovenské vzťahy

Aj keď boli vzťahy Českej republiky voči Slovensku v koncepcii českej zahr. politiky stavané na prvé miesto a sľubovaný ich nadštandartný rozvoj, skutočnosť bola iná. Ich vzťah bol komplikovaný niektorými skutočnosťami plynúcimi z rozdelenia Československa. Bolo cítiť určité ochladenie. Výrazný podiel na tom mala snaha o populistické zviditeľnenie politiky Vladimíra Mečiara. Zo slovenskej strany sa oficiálne začali ozývať nároky na ďalšie vysporiadanie, plynúce z toho, že nebolo vykonané definitívne vysporiadanie majetku bývalej československej federácie. Konkrétne a nakoniec aj úspešne si slovenská strana učinila nároky na časť menového zlata či kultúrne pamiatky. Začala si dokonca nárokovať finančnú kompenzáciu za oblasť Horného Spiša a Oravy, ktorá bola po vojne ponechaná pražskou vládou Poľsku ževraj za to, aby Československu zostala predvojnová časť Tešínska. V hraničnej oblasti sa u časti obyvateľov českej národnosti budil roztrpčenie stanovený priebeh určovania štátnej hranice.

Najprv bol oboma štátmi stanovený „Zmluvou o generálnom vymedzení spoločných štátnych hraníc“ uzavrenú v rámci príprav na rozdelenie Československa 29.októbra 1992. Potom ešte „Zmluvou o spoločných štátnych hraniciach“ zo 4.januára 1996 (tzv. Židlochovická zmluva), kedy podľa čl. 4 v rámci úpravy priebehu hraníc došlo k vzájomnej reciprokej výmene územia na každej strane v rozsahu 452 hektárov. V dôsledku toho však pripadla časť územia s českými obyvateľmi Slovensku. Nesúhlas českých obyvateľov a nevyjasnená finančná pomoc českého štátu k ich presťahovaniu na české územie viedol k tomu, že ratifikácia zmluvy na českej strane prebehla až o rok, 4.februára 1997. Taktiež sa podľa spoločnej dohody mali stretávať premiéri a ministri zahraničných vecí obidvoch republík aspoň raz ročne na spoločných konzultáciách. V podstate to bolo nahradzované maximálne stretnutiami pri medzinárodných akciách, usporiadaných inde a k inej problematike. Obtiažna bola aj komunikácia na úrovni ministrov zahr. vecí. Ak bol z českej strany aspoň malý záujem, na slovensku ho tlmila častá fluktuácia šéfov diplomacie.


Zahraničná politika menšinovej vlády sociálnej demokracie 1998 − 2002

Ďalšia etapa zahraničnej politiky Českej republiky je rozhodujúcim spôsobom ovplyvnená prístupom Českej sociálno demokratickej strany k medzinárodným problémom, alebo skôr zložitý vývoj po parlamentných voľbách viedol k vytvoreniu menšinovej vlády, zloženej až na jednu výnimku iba z členov tejto strany.


Predčasné parlamentné voľby v júni 1998

Vypísanie predčasných parlamentných volieb v júni 1998 bolo odrazom vážnej politickej krízy. Najprv sa prejavili vážne hospodárske obtiaže, ktoré sa vláda Václava Klausa pokúsila na jar 1997 riešiť úspornými opatreniami, tzv. balíčky, ale na jeseň sa pridala aj kríza politická. Hlboké rozpory vo vládnej koalícii donútili predsedu vlády podať demisiu. Predvolebné prognózy dávali najväčšiu nádej na víťazstvo Českej sociálne demokratickej strane. Podľa očakávania sa ČSSD stala s 32,31% odovzdaných hlasov najsilnejšou stranou, ale aj výsledok Občianskej demokratickej strany, ktorá dosiahla 27,74% hlasov a stala sa druhou najsilnejšou stranou, bol považovaný za úspech razantnej volebnej kampane, ktorej sa podarilo zmobilizovať voličov ODS. Do vlády sa ešte dostala Komunistická strana Čiech a Moravy – 11,03%; Kresťanská demokratická únia − Československá strana ľudová − 9% a Únia slobody − 8,6% hlasujúcich. Výsledok volieb nedal žiadnej zo strán dostatočné zastúpenie v parlamente, aby mohla zostaviť vládu. Občianska demokratická strana mala v Poslaneckej snemovne 63 kresiel a Únia slobodybola zastúpená 19 poslancami. Napriek značnej ideovej spriaznenosti oboch strán nedalo sa s ich spoluprácou moc počítať, lebo roztržka vo vnútry ODS na jeseň 1997 zďaleka ešte nebola zabudnutá. Ak počítame KDU-ČSL k politickému stredu, matematicky existovala v parlamente istá pravostredová väčšina 63 + 20 + 19 = 102. Nebola tu ale vôľa týchto troch politických strán spolupracovať. Došlo k podobnej dohode, ako keď Miloš Zeman uzavrel istú dohohu s ODS. ČSSD sa zaviazala podporovať kandidátov ODS na funcie predsedu Poslaneckej snemovne a Senátu a ďalej konzultovať niektoré závažné aktuálne otázky i dlhodobé problémy napred a aj inak hľadať najrôznejšie formy spolupráce k riešeniu zložitých problémov súčasnej situácie. Dohoda bola písomne potvrdená v tzv. „opozičnej zmluve“.


Menšinová vláda a ich program

Ako prvý bod svojej zahraničnej činnosti ČR proklamovala vstup a plnohodnotné členstvo v NATO: „Za prvoradé pri zaisťovaní vnútornej bezpečnosti štátu považuje vláda vstup Českej republiky do štruktúr Severoatlantickej aliancie v roku 1999 a jej následné plnohodnotné členstvo.“ Niet pochýb, že ide o úlohu, kde vojenská zložka musela čo najtesnejšie spolupracovať s diplomatickou. Ďalej sa mala zvláštna pozornosť venovať rozvoju vzťahov s Poľskou republikou a Maďarskom. Spolu s týmito štátmi bude riešiť konkrétne otázky vo vojenskej oblasti, ktoré majú bezprostredný vzťah ku vstupu týchto troch krajín do euroatlantických štruktúr. Zvláštnu pozornosť si nepochybne zaslúžia tieto slová programového prehlásenia: „Obranu Českej republiky vláda nepovažuje za čisto armádnu záležitosť, ale za úlohu celej spoločnosti, všetkých občanov.“ Vláda sa taktiež zaväzuje postupne zvyšovať vojenské výdaje, ako to súvisí s členstvom v NATO, a sľubuje že „bude vytvárať podmienky pre rozvoj domáceho obranného priemyslu.“ Nie je náhoda, že zvláštnu pozornosť v dokumente venuje vláda Európe. Hlási sa k vízii zjednotenej, demokratickej, prosperujúcej a mierovej Európy bez napätia a konfliktov, Európy slobodných občanov a spolupracujúcich regiónov.

Pokiaľ šlo o vstup do Európskej únie, vláda sľubovala, že sa bude usilovať o to, aby dojednané podmienky vstupu do únie zodpovedali národným záujmom. A pretože bolo jasné, že vstup do EU ovplyvní všetky oblasti života českej spoločnosti a každého občana, bola vláda rozhodnutá iniciovať referendum o pristúpení Českej republiky do Európskej únie. Aký prednostný význam prikladala nová vláda zapojeniu Českej republiky do európskeho integračného procesu ukazuje časť prehlásenia venovaná „príprave Českej republiky na členstvo v Európskej únii“, v rámci ktorej chce vláda zaistiť plné a efektívne využitie zvýšenej hospodárskej pomoci, ktorú Európska únia poskytne Českej republike v rámci programu Agenda 2000. Vláda bola rozhodnutá plne využiť možností, ktoré boli vytvorené v Európskej investičnej banke k financovaniu projektov v krajinách, ktoré požiadali o členstvo v Európskej únii. Pokiaľ šlo o bezprostredných susedov malo sa pokračovať v rozvíjaní a ďalšom rozširovaní doterajších dobrých vzťahov s Poľskom a Rakúskom. Čo sa týka Slovenska, vzťahy so Slovenskom mali dostať nadštandartný rozmer.

Samozrejme netreba zabúdať na najväčšieho českého suseda Nemecko. Vláda zdieľala myšlienku, že perspektíva vzájomných česko-nemeckých vzťahov spočíva v ich zameraní do budúcnosti a zakotvení na porozumení a vzájomnej zhode v rámci mierovej, demokratickej a prosperujúcej Európy. O najväčších medzinárodných organizáciách, na ktorých založení sa Československo aktívne podieľalo, sa v prehlásení uvádza: „Vláda podporí reformné snahy k posilneniu autority OSN. Je pripravená podieľať sa v rámci svojich možností na mierových operáciách schválených Radou bezpečnosti OSN a posilniť medzinárodný program humanitárnej a rozvojovej pomoci. “Při uskutočňovaní zahraničnej politiky sa vláda hlásila k otvorenému štýlu zahraničnej politiky a ku konsenzu so všetkými rozhodujúcimi politickými silami zeme. Sem patrilo aj zaistenie potrebnej koordinácie ako medzi ústavnými činiteľmi, tak medzi jednotlivými rezortami. Ministrom zahraničných vecí sa v Zemanovej vláde stal Jan Kavan, doterajší vedúci zahraničnej komisie ČSSD, ministrom obrany Vladimír Vetchý a ministrom vnútra Václav Grulich.


Zahraničná politická aktivita vlády

Prednostná pozornosť novej českej vlády bola podľa schváleného vládneho prehlásenia v oblasti zahraničnej politiky zameraná na priblíženie Českej republiky Európskej únii. Aj keď bolo treba vyriešiť radu administratívnych otázok, mimo iných aj stanovenie hlavného vyjednávača, ktorým sa stal námestník ministra zahraničných vecí Pavel Telička, rozšírili sa styky Prahy s Bruselom zcela nezvyklým tempo a intenzitou. Nezbytnosť vyjasniť kritizované aspekty českej politiky voči Európskej únii a pokiaľ možno odstrániť čo najväčší počet nedostatkov uvádzaných v hodnotení Komisie si však takúto zmenu v štýle práce naliehavo vyžadovali. Toto prednostné zameranie neznamenalo, že by sa česká diplomacia nevenovala aj iným smerom. Hneď 11.-12. septembra 1998 sa zasadanie CEFTA uskutočnilo v Prahe, lebo Česká republika bola v tomto roku poverená v tejto medzinárodnej organizácii predsedníctvom. Nové prvky v spolupráci stredoeurópskych štátov sa prejavili aj na zasadaní Stredoeurópskej iniciatívy na úrovni predsedov vlád 20.novembra v chorvátskom Záhrebe. Česká delegácia na čele s premiérom M. Zemanom prišla s iniciatívou konkrétnejších foriem spolupráce, k čomu podnety malo dať aj súčasne konané ekonomické fórum na úrovni ministrov obchodu a priemyslu.
Česká diplomacia prejavovala ďaleko väčšiu iniciatívu než predchádzajúce vlády. Pokiaľ šlo o zapojenie do NATO, na jeseň 1998 vrcholil proces ratifikácie tohoto rozhodnutia Rady NATO príslušnými inštitúciami jednotlivých členských štátov, ktorý mal skončiť tak, aby Česko, Maďarsko a Poľsko boli prijaté do NATO v rámci osláv 50.výročia jeho založenia na jar 1999. Tento ratifikačný proces bol k 1.decembru 1998 skutočne uzavrený a na jeho základe poslal 29.12. generálny tajomník NATO Javier Solana všetkým trom zainteresovaným štátom formálny pozývajúci dopis ku vstupu do NATO. Krátko na to bolo stanovené, že k prijatiu nových členov dôjde slávnostným spôsobom v marci 1999 vo Washingtone.


Koncepcia zahraničnej politiky Českej republiky

Koncepcia je mimoriadne starostlivo a kvalifikovane spracovaný dokument zodpovedajúci aj tým najnáročnejším požiadavkam odborníkov. Koncepcia vychádza z Programového vyhlásenia vlády a je rozdelená do troch oddielov :

„A. Zahraničná politika Českej republiky: východiská, princípy, záujmy a ciele“,
„B. Zahraničná politika Českej republiky: Agenda a úlohy“,
„C. Záver“.

Prvý oddiel je poňatý teoreticky a najprv sa zamýšľa nad „I. Miestom Českej republiky v medzinárodných vzťahoch“. Po základných informáciách o ČR pod názvom „Charakteristika Českej republiky“ sa definuje „Medzinárodne politická vízia Českej republiky“, kde sa Česko hlási „ku spoločnému úsiliu demokratických krajín budovať a posilovať spoločenstvo mieru, bezpečnosti, spolupráce, demokracie a prosperity“, s čím logicky súvisí stanovisko, že „vojna je nepípustným spôsobom riešenia sporov medzi štátmi.“ Ďalej je formulovaná „Európska vízia Českej republiky“, kde sa prejednáva formulácia z vládneho prehlásenia, že Česko „podporuje európsky integračný proces a hlási sa k vízii zjednotenej, demokratickej, sociálne spravodlivej, prosperujúcej a mierovej Európy bez napätia, Európy slobodných občanov a spolupracujúcich regiónov.“

Ďalšia časť je nazvaná „II. Zahraničná politika ČR: obecné východiská“, kde sa definuje „Úloha zahraničnej politiky“, zdôrazňuje sa „Historický kontext“ českej zahraničnej politiky naväzujúci na pozitívne tradície zahraničnej politiky Československa a upozorňuje na význam „Pádu totality a rozdeleniu Československa“. Dokument sa ďalej venuje „III. Charakteristike súčasného medzinárodného prostredia“, kde rozoberá „Činitele súčasných medzinárodných vzťahov“, zaoberá sa úlohou „Suverénneho štátu“, upozorňuje na vzrastajúcu úlohu „Medzinárodných organizácií“ a nový, významný faktor medzinárodnej politiky, „Nestále činitele“. Po rozbore vnútorných podmienok sa dokument zameriava na „IV. Princípy zahraničnej politiky Českej republiky“, medzi ktoré zaraďuje „Hodnotový rámec“, obsahujúci „Ľudské práva“ a „Demokraciu“, „Mierové metódy a prostriedky“ a „Kooperatívnosť“. Ďalej dokument charakterizuje „V. Záujmy Českej republiky“, ktoré delí na „Životné záujmy“, a „strategické záujmy“.

Na to naväzujú „VI. Ciele a nástroje zahraničnej politiky Českej republiky“, kde medzi ciele zaraďuje „predovšetkým zaistenie vnútornej bezpečnosti štátu, vytvorenie podmnienok pre jeho mierový vývoj a prosperitu štátu a pre slobodný a všestranný vývoj jeho občanov.“ Ďalej potom parafrázuje slová vládneho prehlásenia o snahe „zaradiť Českú republiku do spoločenstva vyspelých demokratických krajín, ktorým bude rovným, spoľahlivým a dôverihodným partnerom a prevziať primeraný diel zodpovednosti štátu demokratického spoločenstva za vývoj v Európe a vo svete.“ Sem patrí i úsilie o dobré vzťahy so susednými štátmi, ako aj aktívna účasť v medzinárodných organizáciách. Posledná časť tohto oddielu je „VII. Tvorba zahraničnej politiky Českej republiky“, kde sa zdôrazňuje jej „Konsenzuálnosť“, „Dialóg s občamni“a „Pôsobnosť a právomoci štátnych orgánov“. Druhý oddiel koncepcie zahraničnej politiky v úvode definuje „Priority zahraničnej politiky Českej republiky“ tak, že „v prvom rade ide o začlenenie Českej republiky do stabilných euroatlantických štruktúr – Severoatlantickej aliancie a Európskej únie, o rozvíjaní dobrých vzťahov so susednými štátmi, o posilnení regionálnej spolupráce v strednej Európe a o rozvíjaní medzinárodnej spolupráce v najširšom rozsahu.“

Oddiel je rozdelený na 6 častí. Na prvom mieste je „I. Európska politika Českej republiky.“ Úvodné slová sú venované historickému kontextu upozorňujúcemu, že Európa sa už zbavila konfliktného súperenia niekoľkých mocenských centier určujúceho európsku politiku v minulosti a ocenila prínos integračného procesu, ktorý rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje súčasnú situáciu v Európe a do ktorého sa chce ČR zapojiť a „svojím dielom prispieť k tomu, aby sa tento vývoj rozširoval na stále väčší počet európskych krajín.

Bolo logické, že sa koncepcia zapodievala najprv Európskou úniou. „Cieľom súčasnej vlády je dovŕšiť prípravy na pristúpenie Českej republiky k Európskej únii k roku 2003. Zahraničnopolitickou prioritou je dojednať zmluvu o pristúpení ČR k EU.“ Skutočnosť, že sa koncepcia zapodieva „II. Európskou a medzinárodnou bezpečnosťou“ svedčí o tom, že táto otázka predsa lenustupuje do pozadia, lebo všetko svedčí o tom, že nebezpečie európskej vojny v najbližšej dobe bezprostredne nehrozí. Ako naliehavú úlohu zdôrazňuje dokument „Vzájomné posilňovanie bezpečnostných organizácií“, lebo NATO, Rada Európy, Európska únia, ZEU a OBSE majú každá svoje poslanie, ale bude treba zaistiť racionálnu deľbu práce medzi nimi. ČR zastáva názor, že každý štát má právo na slobodnú voľbu svojich bezpečnostných väzieb a integračných priorít. V úseku o „Západoeurópskej únii“, ktorej pridruženým členom sa Česká republika stane po svojom vstupe do NATO, sa dokument zapodieva úlohami ZEU ako budúceho nástroja spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EU, a hlási sa k účasti na vypracovaní týchto nových koncepcií s presvedčením, že čoskoro sa stane novým členom. Preto hneď pripomína, že „podporuje vymedzovanie kompetencií a posilňovanie vzťahov medzi ZEU a NATO.“

Značnú pozornosť dokument venuje OBSE, ktorej prisudzuje dôležité miesto v systéme existujúcich európskych bezpečnostných organizácií. Dokument uvádza, že hlavnou úlohou OBSE je preventívna diplomacia. Usiluje o zmiernenie napätia ešte pred tým, než toto napätie prerastie do otvoreného konfliktu, a prispieva k obnove stability a mieru v oblastiach postihnutých medzinárodným či vnútropolitickým konfliktom. Odzbrojenie a kontrola zbrojenia sú dlhoročné a nesmierne dôležité problémy medzinárodnej politiky. Až s rastúcim ovzduším dôvery v posledných rokoch sa začali vytvárať priaznivejšie podmnienky pre niektoré kroky v smere odzbrojenia a jeho kontroly. Na jednej strane ide o zbrane hromadného ničenia, ktorých držiteľom je iba niekoľko mocností, a kde sa Česká republika podieľa tým, že už podpísala a ratifikovala základné zmluvné inštrumenty o nešírení a zákazu jadrových, chemických a biologických zbraní a podporuje najrôznejšie formy kontrol.

Ďalšia časť má názov „III. Bilaterálna a regionálna spolupráca v euroatlantickom priestore“, čo už samo o sebe naznačuje, že pôjde o veľmi rozsiahly výpočet úloh českej diplomacie. Pre ČR majú zvláštny význam vzťahy s krajinami v euroatlantickom priestore. Ide v prvom rade o vzťahy so susednými štátmi, ďalej s krajinami, s ktorými ČR spojuje a v budúcnosti bude spojovať spoločné členstvo v NATO a Európskej únii. Zo susedov sa logicky najprv jedná o Slovensko. ČR prikladá zvláštny význam všestrannému rozvoju vzťahov so Slovenskom a usiluje o to, aby dosiahli nadštandartnej úrovne. Uľahčuje to spoločná minulosť i úzke spojenia medzi mnohými Čechmi a Slovákmi. Česko narozdiel od minulosti aktívne podporuje vstup Slovenska do európskych a euroatlantických štruktúr. Vláda prejavuje záujem na čo najrýchlejšom vysporiadaní majetkoprávnych otázok spojených s delením federálneho majetku.

Je veľmi zaujímavé, že na druhom mieste sa medzi susedmi hovorí o Poľsku. Nehovorí sa výslovne o nadšdandartných vzťahoch, ale kladie sa mimoriadny dôraz na pozitívny rozvoj vzťahov a počíta sa s ich prehlbovaním. Nemecko je v dokumente označené za krajinu prioritného významu pre Českú republiku. SRN podporuje vstup Česka do Európskej únie a do NATO. Po prvý krát v novodobých dejinách nadobúdajú česko-nemecké vzťahy charakter spojeneckých vzťahov. Vo svojej politike vychádza z toho, že česko-nemecké vzťahy sa musia orientovať na spoločnú budúcnosť v zjednotenej Európe, ako to stanovila česko-nemecká deklarácia. Štvrtým bezprostredým partnerom je Rakúsko. Rakúsko patrí medzi najvýznamnejších hospodárskych partnerov Českej republiky. Česká vláda je pripravená naďalej styky rozvíjať, presadzovať konštruktívnu spoluprácu v oblasti životného prostredia s dôrazom na budovanie ovzdušia vzájomnej dôvery, predovšetkým v otázke využívania jedrovej energie a nakladania s jadrovým odpadom. Zvláštnu pozornosť venuje koncepcia „Višegradskej spolupráci.

Česká vláda chce rozvíjať vśestrannú spoluprácu v oblastiach spoločného záujmu a napomáhať vytváraniu oblasti širokej občianskej a kultúrnej spolupráce. Štvrtú časť „IV. Česká republika a štáty Ázie, Afriky, Latinskej Ameriky a Austrálie“ uvádza odstavec „Obecných zásad“. Tam sa hovorí o tom, že sa ČR vo vzťahoch s týmito štátmi riadi zásadami: „Podporuje bezpečnosť a stabilitu všetkých svetových regiónov a presadzuje mierové riešenie regionálnych konfliktov; má záujem na obojstrannú výhodnú hospodársku spoluprácu a na tomto základe usiluje o rozvoj bilaterálnych i mnohostranných vzťahov; považuje za dôležitú súčasť politického dialógu so všetkými krajinami sveta otázku dodržovania neodcudziteľných ľudských práv.“

Piata časť druhého oddielu dokumentu sa zaoberá „V. Českou republikou v medzinárodných organizáciách.“ Úvod upozorňuje na stále naliehavejšiu potrebu vytvoriť podmienky pre trvalo udržateľný rozvoj celej planéty a pre globálne riadenie. Uvedomuje si hrozby ohrozenia životného prostredia, biedy, nekontrolovanej populačnej explózii či obchodu s drogami a organizovaného zločinu. Preto česká vláda bude venovať podstatne väčšiu pozornosť multilaterárnej dimenzii svojej zahraničnej politiky, a to ako vo svetovom, tak aj v európskom a regionálnom meradle. Dokument zdôrazňuje, že Česká republika je pripravená zúčastniť sa v rámci svojich možností na mierových operáciách a pozorovacích misiách OSN. Svojím dielom chce prispieť k plnému využitiu potencionálu OSN a posilniť jej autoritu.

Ďalšia časť je venovaná „VI. Úlohám zahraničnej politiky v oblasti vonkajších ekonomických vzťahov, propagácii ČR a vzťahom s krajanmi. Najskôr sa zaoberá významom „proexportnej politiky“, kde ministerstvu zahraničných vecí v úsilí o zvýšenie dynamiky vývozu pomáhajú ministerstvo hospodárstva a obchodu, Česká exportná banka a Exportná a garančná poisťovacia spoločnosť, a to v súlade s pravidlami Európskej únie. „Ekonomická diplomacia“ patrí k úlohám zastupiteľských úradov v zahraničí, kde je treba zlepšiť činnosť obchodno-ekonomických úsekov. Posledná časť venovaná „VII. Zahraničnej službe ČR“. Ministerstvo zahraničia už v tomto smere učinilo niektoré kroky, predovšetkým zavedením „karierného radu pre diplomatických pracovníkoch od prvého januára 1999“, ktorého súčasťou je systém zvyšovania odbornej kvalifikácie, na ktorých sa významne podieľa Diplomatická akadémia. Koncepcia zahraničnej politiky Českej republiky je veľmi seriózny dokument. Je nepochybne návodom k bezprostrednej činnosti českej diplomacie.
Bezpečnostná stratégia Českej republiky

17.februára schválila vláda „Bezpečnostnú stratégiu Českej republiky“, ktorá na koncepciu zahraničnej politiky tesne naväzuje už len preto, že vedľa významu zahraničnej politiky vzrastá taktiež váha ekonomického rozvoja štátu, jeho sociálnej stability, zaisťoavania rozvoja demokracie a ochrany ľudských práv. Schválený dokument sa najprv zaoberá bezpečnostným prostredím, kde sa upozorňuje, že bezpečnosť štátu je stále viac vymedzená schopnosťou krajiny čeliť nie len vojenskému napadnutiu, ale i nevojenským ohrozeniam. Uvádza sa, že hlavným predpokladom zaistenia bezpečnosti Českej republiky je stabilná bezpečnostná situácia v Európe, a preto je treba si naliehavo uvedomiť, že najvhodnejšou cestou k tomuto cieľu je vytvorenie nerozdelenej, mierovej Európy.

Dokument definuje záujmy ČR, ktoré sa delia na „trvalé či dočasné, obecné či špecifické“, „bezpečnostné riziká a hrozby“, ktoré sa prelínajú v oblastiach spoločenských a civilizačných, politicko-vojenských, ekonomických, ekologických a v oblasti kriminality a organizovaného zločinu. Ďalej sa uvádza zoznam hrozieb:

„1. Živelné katasrofy, priemyselné a ekologické havárie, vznik a šírenie epidémií.“
„2. Narušenie štandartných medzinárodných ekonomických vzťahov.“
„3. Jednotlivé teroristické akcie a organizované aktivity medzinárodného zločinu mimoriadneho rozsahu.“
„4. Rozsiahle migračné vlny.“
„5. Násilné akcie subjektov cudzej moci.“
„6. Ohrozenie základných hodnôt demokracie a slobody občanov v iných krajinách.“
„7. Rozsiahla a závažná diverzná činnosť.“
„8. Hrozba agresie.“
„9. Vojenské napadnutie.“

Dokument ďalej rozoberá Bezpečnostnú politiku štátu. V prvej časti sa hovorí o zahraničnej politike a z jej koncepcie sa prelínajú niektoré prístupy Českej republiky v oblasti kolektívnej a kooperatívnej bezpečnosti a prístupy Českej republiky v oblasti kolektívnej obrany. Tretia časť je potom venovaná politike v oblasti vnútornej bezpečnosti, kde sa jedná o boj s organizovaným zločinom, ochranu proti nelegálnej migrácii, potlačovanie rasovej neznášanlivosti, ochranu utajovaných skutočností a zaistenie bezpečnosti pri nevojenských krízových situáciách.

Štvrá časť sa zapodieva hospodárskou politikou a je relatívne najkratšia. Dokument ďalej rozpracováva bezpečnostný systém štátu, krízové riadenie a zaistenie bezpečnostného systému štátu, a to po stránke legislatívnej, hospodárskej, finančnej, logistickej, zdravotníckej a informačnej a nezabúda ani na priemyselnú základňu obrany. Dokument bol vypracovaný v roku prijatia ČR do NATO, a že bezpečnosť štátu prekračuje konkrétne politické záujmy jednotlivých politických subjektov a funkčné obdobie jednej vlády.


Česká republika a OSN

Dalo by sa predpokladať, že v prejave na Valnom zhromaždení OSN v septembri 1999 sa minister Kavan pokúsi o istú bilanciu doterajších zahranične politických aktivít českej menšinovej vlády. Nestalo sa tak. Minister Kavan sa obmedzil na ocenenie toho, že zapojením do NATO sa posilnila bezpečnosť ČR, a na zdôraznenie českého úsilia o zapojenie Česka do Európskej únie, čo naznačil za jednu z najvyšších priorít českej diplomacie. Ďalej sa venoval širším medzinárodným otázkam, hlavne koncepcii obrany ľudských práv, vrátane krízovej situácii v Kosove. Podporil činnosť Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu v jeho boji za zaistenie rešpektu ľudských práv a vyslovil sa pre rozpracovanie medzinárodného práva v tomto smere.
Ďalej sa zaoberal hlavnými problémami, spojenými s činnosťou OSN, kde za hlavnú prioritu označil „mierovému riešeniu sporov“. V mene Českej republiky prisľúbil maximálnu podporu mierovým misiám OSN, nie len tým, ktoré na OSN čakajú na Balkáne. Jednoznačne podporil rôzne odzbrojovacie jednania, či už išlo o chemické alebo biologické zbrane, a prisľúbil plnú podporu Českej republiky potrebným úpravám dohôd o obmedzení konvenčných zbraní v Európe. Druhou úlohou sú naliehavé reformy OSN, mimo iného zloženie Rady bezpečnosti. Na treťom mieste sa zmienil o „mechanizmoch na predchádzanie konfliktov“, teda na rozpracovanie preventívnej diplomacie. Ďalej sa zapodieval ešte jedenkrát ľudskými právami, kde zdôraznil „univerzálnu povahu ľudských práv“ a ako štvrtú úlohu vytýčil potrebu zaistiť ich rešpektovanie vládami všetkých štátov a vyjadril názor, že pokiaľ by OSN nedokázala verejne obhájiť existenciu ľudských práv, potom by nedokázala obhájiť ani svoju vlastnú existenciu.

Za piatu úlohu označil, že „je v životnom záujme OSN, aby svet vkročil do obdobia pod vládou práva v medzinárodných vzťahoch“, kde by súdom pripadla dôležitá úloha riešiť najzložitejšie sporné otázky. V závere poprial, aby OSN úspešne riešila všetky pred ňou stojace úlohy v nastupujúcom storočí a prejavil presvedčenie, že „v dohľade je obnovenie záväzku multilateralizmu a vedúcej funkcie OSN k naplneniu takých základných hodnôt Charty, ako sú demokracia, ľudské práva a vládne práva.
Príprava vstupu do Európskej únie

Česká diplomacia považovala zaistenie vstupu Česka do Európskej únie za hlavnú prioritu svojej činnosti, a bolo preto logické, že hlavný vyjednávač Pavel Telička bol v októbri 1999 menovaný štátnym tajomníkom a 1. námestníkom ministra zahraničných vecí a aktivizovala sa činnosť pracovného výboru pre integráciu Česka do EU. Vláda si uvedomovala veľký význam Európskej únie ako hospodárskeho partnera ČR, lebo v roku 1999 sa podieľala 66,5% na celkovom obrate českého zahraničného obchodu.

Taktiež pomoc EU Českej republike v rámci projektu Phare pomáhala rozvíjať demokratický a právny systém, podporovala radu krokov v oblasti hospodárstva, infraštruktúry, ale aj vzdelania a podobne. A nezapomínala ani na to, že je treba o všetkom, čoho sa týka zapojenie do európskej integrácie informovať verejnosť, ktorá bude raz povolaná, aby o vstupu do EU rozhodla.


Stredoeurópska spolupráca

Česká republika sa stala iniciátorkou znovuoživenia štvorstrannej spolupráce(V4), ktorej cieľom zostáva „rozvoj a prehlbovanie spolupráce medzi krajinami nie len v oblasti zahraničnej a vnútornej politiky, ale tiež vo výstavbe potrebnej infraštruktúry, predovšetkým dopravnej a na ochrane životného prostredia.“ Po roku 1992 sa spolupráca štyroch susedných krajín obmedzila na dohodu o Stredoeurópskej oblasti voľného obchodu, ktorá sa medzi tým rozrástla o Bulharsko, Rumunsko a Slovinsko, ale nestala sa medzinárodnou organizáciou. Na jesennej schôdzi roku 1999 na úrovni predsedov vlád v Budapešti, účastníci potvrdili spoločnú snahu prispievať procesu integrácie v Európe a podieľať sa na Pakte stability pre juhovýchodnú Európu. Hlavná pozornosť má byť v budúcnosti zameraná na dlhodobú stabilizáciu regiónu, zaistenie jeho bezpečnosti a na rozvoj demokracie a ekonomiky.


Česká republika a OBSE

Podstatne sa zmenil i prístup ČR k OBSE, pretože česká vláda bola presvedčená, že OBSE patrí k najvýznamnejším európskym organizáciám, kde je treba aktívne pracovať. Česko sa veľmi aktívne podieľalo i na schôdzke OBSE na najvyššej úrovni v tureckom Istambule 18. a 19.novembra 1999, kde bola schválená „Charta európskej bezpečnosti, o ktorej sa jednalo niekoľko rokov, zameraná ako do politicko-vojenskej, tak i do ľudsko-právnej a ekonomickej sféry. Na platforme OBSE bolo taktiež umožnené prejednávať a pripravovať dohody týkajúce sa otázok odzbrojenia. Práve v Istambule bola 19.novembra 1999 podpísaná dohoda o konvenčných ozbrojených silách v Európe (S-KOS).


Česká republika a ľudské práva

Ľudské práva majú v zahraničnej politike českej vlády významné miesto. Mzv. Kavan informoval o úsilí českej vlády nájsť čo najlepšie riešenie rómskej otázky, o funkcii ombudsmana a o príprave zákona o právach etnických menšín. Potvrdil pozornosť, ktorú česká vláda venuje zložitým otázkam ako je kríza v Čečensku, a vzhľadom k účasti českých vojakov a policajtov v Kosove zdôraznil, že ČR „podporuje vytvorenie multietnického a multikultúrneho Kosova s vysokým stupňom autonómie v rámci demokratickej Zväzovej republiky Juhoslávie.


Česká republika a Rada Európy

Veľkú pozornosť venovala česká zahraničná politika v roku 2000 taktiež činnosti Rady Európy. Prejavilo sa to mimo iného aj v zintenzívnením zapájania Českej republiky do zmluvného mechanizmu Rady Európy tak, že k 31.decembru 2000 sa Česko stalo zmluvnou stranou 73 a signatárom 22 zmlúv. Deponované boli ďalej ratifikačné listiny rady ďalších zmluvných dokumentov tak, že z celkového počtu 59 zmlúv Rady Európy významných pre začleňovanie do EU, je Česká republika zmluvnou stranou 41 a signatárom 11 zmlúv. Rozvíjajúce sa styky a spolupráca Česka s Radou Európy potvrdila návšteva predsedu jej Parlamentného zhromaždenia lorda Russel-Johnstona v Českej republike v júni a v septembri potom zasadanie Politického výboru Parlamentného zhromaždenia Rady Európy v Prahe.

Významné bolo tiež vystúpenie ministra Kavana na zasadaní Politického výboru Parlamentného zhromaždenia Rady Európy 5.septembra 2000. Minister ocenil zcela mimoriadny prínos Rady Európy v úsilí o zaistenie ľudských práv a zvlášne poďakoval Parlamentnému zhromaždeniu, že zaujalo súhlasný postoj k českej iniciatíve na zriadenie obecnej súdnej inštancie.
Summit tisícročia

Krátko nato hovoril český minister zahraničných vecí Jan Kavan 16.septembra 2000 na slávnostnom 55. Valnom zhromaždení OSN, nazvanom „Summit tisícročia“. Rovnako ako v predchádzajúcom roku sa predovšetkým zamyslel nad hlavnými medzinárodnými problémami. Zdôraznil, že pojmy „rozvoj“, „bezpečnosť“, „spolupráca“ a „solidarita“, ktoré sú celým svetom považované za základné prvky činnosti Organizácie spojených národov, často zostávajú v pozadí pozornosti tých, ktorí majú o ich naplnenie usilovať. Vyslovil sa za reformu zloženia rady bezpečnosti, lebo medzinárodná situácia sa od roku 1945, kedy bola Charta OSN prijatá, podstatne zmenila. Doporučil vytvoriť ďalších 5 stálych miest a niekoľko pre nestálych členov Rady bezpečnosti. Navrhol ďalej venovať väčšiu pozornosť sociálnym istotám, lebo na mnohých miestach sveta sa nedá dosiahnuť pokroku bez rešpektovania týchto aspektov ľudského súžitia. Značnou pozornosť venoval problémom „zaistenia mieru “ (peacekeeping), lebo to je základný nástroj k udržaniu mieru a mierového súžitia medzi národmi.

Prihováral sa za to, aby hlavným nástrojom tejto politiky bolo vyjednávanie medzi zainteresovanými stranami, lebo iba tak sa dá dosiahnuť opravdového a dlhodobého riešenia konfliktov a problémov medzi národmi. Veľkú časť svojho prejavu venoval ľudským právam a nezabudol pripomenúť oblasti, kde dochádza k ich najhoršiemu porušovaniu, ako v bývalej Juhoslávii, Rwande, Kambodži a Sierra Leone. Zdôraznil, že ochrana ľudských práv sa musí stať jednou z hlavných priorít OSN. Minister zaujal kritické stanovisko k ekonomickým sankciám, ktoré väčšinou neprinášali očakávaný výsledok, čo dokazuje ich neúčinnosť v prípadoch Kuby, Iraku, Juhoslávie i ďalších. OSN sa musí zamyslieť nad tým, aby sankcie nepostihovali nevinné obyvateľstvo, ale tých, ktorí sú za rôzne prečiny zodpovední a proti ktorým by sankcia mala smerovať. Kritickú pozornosť venoval aj situácii v Kosove, kde sa doposiaľ nepodarilo vytvoriť podmienky pre existenciu mnohonárodnostného štátu a mnohokulrúrneho spoločenstva.

Postavil sa za rezolúciu OSN a vyjadril nádej, že demokratizácia Srbska pomôže nájsť cestu k trvalému riešeniu tohto mimoriadne zložitého problému, na ktorý je naviazaná i stabilita celého Balkánskeho poloostrova, ku ktorej hľadá cestu Pakt stability pre juhovýchodnú Európu, na ktorého realizácii je Česká republika pripravená sa aktívne podieľať. V závere vyslovil nádej, a do veľkej miery tak formuloval povinnosti všetkých usilovať o lepší svet tak, aby nasledujúca generácia mohla žiť vo svete „mieru, prosperity, solidarity a tolerencie“. Rada z týchto myšlienok bola vďaka aktivite českej diplomacie zaradená potom do „Deklarácie tisícročia“, ktorej rolou bolo prehĺbiť úlohu OSN vo svete.


Česká republika a Európska únia

Asi najdôležitejšou udalosťou pre Českú republiku na medzinárodnom poli na jeseň 2000 bola každoročná správa Európskej komisie o stave jednaní o vstupu do štruktúr Európskej únie. Pravidelná správa ocenila vyrazný pokrok v jednaní vďaka zvýšenej aktivite českej vlády i Parlamentu a kriticky sa vyslovila o rade problémov, ktorých si česká spoločnosť bola plne vedomá: zdržanie reformy súdnictva v dôsledku schvaľovacích potiaž v Poslaneckej snemovni, opozdenie zákona o štátnej službe, na ktorý sa čaká veľa rokov, nedostatočný dozor nad kapitálovými trhmi, malý pokrok v boji proti hospodárskej kriminalite, spory o nový zákon o Českej národnej banke a pod. Pozitívne sa naopak hovorí o pokroku v harmonizácii legislatívy, zlepšenia spolupráce vlády s Parlamentom, dosiahnutie makroekonomickej stability, nízkej inflácii, urýchlení reštrukturalizácie a privatizácie, sociálnej politike, zvláštne v boji s nezamestnanosťou, voľnom pohybe tovarov, sprísnenie zákona o praní špinavých peňazí a iné.

Mimoriadne významné pre budúcnosť Európy bolo zasadanie najvyšších predstaviteľov EU v Nice 7.-11.decembra 2000. Táto schôdzka sa stala najdlhším jednaním Európskej rady, lebo sa pokúsila vyriešiť čo najviac súčasných problémov integračného procesu, ale taktiež naznačiť cesty ďalšieho vývoja EU v budúcnosti. Minister zahraničných vecí Jan Kavan hodnotil schôdzku veľmi pozitívne z hľadiska ČR. Na otázku, kedy bude Česko prijaté do Európske únie povedal, že „Európska rada vyjadrila nádej, že sa tak stane pred voľbami do Európskeho parlamentu, ktoré sa uskutočnia v júni 2004“.
Diplomatická aktivita

Jar 2001 bola obdobím, kedy predseda českej vlády Miloš Zeman zintenzívnil svoju aktivitu na diplomatickom poli. Navštívil niekoľko európskych krajín, Švédsko, Belgicko a Španielsko, kde jednal predovšetkým o prípravách na vstup ČR do EU, ale taktiež o možnostiach širšej obchodnej a hospodárskej spolupráce s týmito štátmi, a krátko na to i s Indiou a Kórejskou republikou, kde hlavnú pozornosť venoval práve ekonomickej diplomacii. Česká diplomacia nezabúdala, že jednou z jej úloh je aj informovanie verejnosti o všetkom čo sa deje v Európskej únii, vysvetľovať jednotlivé zmeny a pripravovať ju na to, že raz bude povolaná, aby rozhodla o vstupe Česka do EU. Do diplomatickej činnosti sa aktívne zapojil aj prezident Havel svojou účasťou na porade desiatich európskych krajín usiľujúcich o vstup do NATO - 11. a 12. mája 2001 v Bratislave. V rozsiahlom prejave sa zamyslel nad jedinečnou úlohou NATO a v mene krajiny, ktorá má na jeseň 2002 hostiť summit NATO, prisľúbil, že urobí všetko, čo je v jeho silách, aby NATO bolo rozšírené, a to predovšetkým o Slovensko a Slovinsko a taktiež o pobaltské štáty.

Aktivitu českej diplomacie potvrdzovalo jej rozhodnutie otvoriť v júni 2001 štyri nové konzuláty, a to v Barcelone, v Benátkach, v Marseille a v Splite. Veľký význam osobných kontaktov pre rozvoj vzájomných vzťahov a širšej spolupráce potvrdzovali cesty predsedu vlády do Slovinska a na Slovensko koncom mája, naproti tomu v júni jednal v Prahe s radou ďalších osobností, ako bol predseda maďarskej vlády Viktor Orbán, miestopredsedkyňa a ministerka zahraničných vecí luxemburskej vlády Lýdia Polferová a írsky minister zahraničných vecí Brian Cowen.


Česká republika a Európska únia

Ako každoročne sa s mimoriadnym záujmom očakávala hodnotiaca správa európskej komisie o stave príprav na vstup Českej republiky do EU. Politici a médiá si veľmi často o tejto otázke vymieňali názory. Väčšina komentátorov sa snažila tvrdiť, že vláda príliš ustupuje a mnohí sa dokonca uchýlili k tomu, že verbálne napadli ministra zahraničných vecí Kavana. Nebolo preto náhodou, že svoj článok na obhajobu vládnej politiky pre denník „Právo“ 4. októbra 2001 nazval Jan Kavan „Európska únia, predvolebný boj a rany pod pás“. Hlavnú pozornosť venoval meritu veci, jednaniu o vstupe do EU. „Som presvedčený, že vyjednávame vecne, uvážlivo, úplne v duchu európskych zvyklostí, a súčasne nestrácame ani na chvíľu zo zreteľa národné záujmy.“ Veľký záujem, ktorý vláda prisudzovala zoznamovaniu českej verejnosti so všetkým, čo súviselo s jednaním o vstup Česka do EU, dokladá ďalší článok mzv Jana Kavana v denníku „Právo“ 13. októbra 2001, kde vysvetľuje niektoré otázky, ktorým bola v médiách venovaná zvláštna pozornosť.

V úvode zdôraznil, že v roku 2001 je hodnotiaca správa výrazne lepšia, než bola hodnotiaca správa v minulom roku ktorá bola opäť lepšia ako hodnotiaca správa v roku 1999. Z tohoto vyvodil, že sa Česi stanú občanmi Európskej únie najpozdejšie 1. 1. 2004. Zamyslel sa aj nad otázkou jedno- alebo dvojkomorového európskeho parlamentu a nad problémom zachovania národnej identity po vstupe do EU. Na príklade niekoľkých menších členských štátov ukázal, že národnú identitu nestratili, ale práve naopak, došlo k jej posilneniu. V náveznosti na to zdôraznil svoje presvedčenie, že „Česká republika sa v Európskej únii nestratí“.


Záver

Nakoniec môžem s potešením konštatovať, že vláde i keď bola menšinová, sa podarilo uskutočniť veľmi veľa z toho, čo si vo svojej, dosť náročnej zahraničnej politickej koncepcii vytýčila. Dokázala výrazne zrýchliť a skvalitniť jednanie o vstupe ČR do EU tak, že Česko bolo jednoznačne považované za jedného z tých uchádzačov o členstvo, ktorí boli na vstup najlepšie pripravení. Česká vláda pritom nezabudla udržovať a rozvíjať dvojstranné vzťahy s jednotlivými členskými štátmi EU. So cťou sa dokázala vyrovnávať s neľahkou úlohou pripravovať prvé zasadanie NATO na najvyššej úrovni v jednej z mnohých členských krajín, v Českej republike, v novembri 2002 v Prahe. Treba oceniť, že dokázala zaujať vyvážené stanovisko ku kríze na Balkáne v súvislosti s bombardovaním Juhoslávie a spoločne s Gréckom odvážne vyvinúť nemalú iniciatívu pri hľadaní východiska zo zložitej situácie ako v Kosove, tak i v Juhoslávii a Macedónii. Aktívne sa taktiež česká diplomacia zapojila do prípravy Paktu stability pre juhovýchodnú Európu. Úspešne rozvíjala vzťahy so susedmi.

Podarilo sa jej s konečnou platnosťou vyriešiť pozostatky delenia Československa a so Slovenskom nastoliť nadštandartné formy spolupráce. Taktiež vzťahy s Poľskom sa dostávali na nadštandartnú úroveň. Česká diplomacia dokázala nájsť cestu k normalizácii vzťahov s Ruskom dohodou o splácaní jeho dlhu a naviazala na dobré tradície vzájomných vzťahov v minulosti. Ďaleko aktívnejšie sa Česká republika podieľala na činnosti Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) a všestranne sa zapojila do práce Rady Európy. Aj keď si prezident aj naďalej zachoval svoj vlastný názor na mnohé otázky zahraničnej politiky, stretov názorov medzi ním a vládou bolo predsa len menej ako v minulosti. Niet pochýb o tom, že v posledných rokoch si Česká republika vydobila svojou diplomatickou aktivitou a schopnosťou jednať a nachádzať dohodu aj cenu rozumných kompromisov na medzinárodnom fóre nemalé uznanie. A to viedlo k tomu, že dňa 16. 4. 2003 podpísali na summite v Aténach český prezident Václav Klaus a predseda vlády Vladimír Špidla „Zmluvu o pristúpení k Európskej únii“. Česká republika sa dňa 1. 5. 2004 stala členom Európskej únie.