Úvod

Česká republika dovŕšila v roku 2006 štrnásť rokov svojej existencie a je preto logické, že sa je treba zamyslieť nad jej vývojom v tomto nie príliš dlhom, ale pokiaľ ide o obyvateľov veľmi dôležitom období. Koniec 19.storočia a začiatok 20. priniesli so sebou do dejín Európy veľké zmeny. Samozrejme všetko, čo sa udialo sa dotýkalo aj Čechov, kvôli ich polohe, situovanej v srdci Európy. Pri spoznávaní zahraničnej politiky štátu je dôležité aj poznanie jeho vnútorného vývoja. Preto som sa aj ja snažil v mojej práci zamerať na dôsledky a hlavne príčiny mnohých diplomatických krokov českej vlády.

Česká republika ako čerstvo vzniknutý štátny územný celok mala veľa práce so zapájaním sa do svetového diania. Všetky staré zmluvy a pakty, ktoré uzavrela ešte ako ČSFR, sa museli obnovovať, nahrádzať a opravovať. Preto sa v tejto ťažkej diplomatickej situácii mohli vyznať len ľudia, verný svojmu povolaniu diplomata a uprene hľadiaci na myšlienku vytvorenia plnohodnotného člena európskej rodiny a jeho následnému a logickému integrovaniu sa do európskych štruktúr. Samozrejme, nebolo to jednoduché, ako sa zdalo. Česká diplomatická vrchnosť urobila mnoho chýb, ktoré potom musela nasledujúca vláda hasiť. No napriek malým problémom, zachovala si hrdo svoju identitu, na ktorú bola a aj je, pyšná. Vláda sa snažila obnovovať dobré vzťahy s okolitými krajinami, najmä so Slovenskom, Poľskom a Nemeckom. So Slovenskom sa vzťahy mali dostať na nadštandartnú úroveň, keď už pre nič, tak aspoň pre dlhú vzájomnú minulosť, ktorá bola citeľná najmä medzi obyvateľstvom a v rôznych oblastiach ekonomiky a voľného obchodu.

Prioritou českej diplomatickej činnosti bol vstup do NATO a do Európskej Únie. Viedla desiatky rokovaní s rôznymi predsedami a ministrami vlád ostatných štátov. S pomernou ľahkosťou plnila požiadavky Európskej komisie, až nakoniec sa v roku 2004 stala právoplatným členom Európskej únie. Túto tému som si vybral preto, lebo je podľa mňa dôležité poznať ľudí a pomery v našom, nám tak blízsko ležiacom kraji. Ich zahraničné aktivity stavali krajinu na nohy, čo sa ozkradľuje aj v momentálnom politickom vývoji česka a „bratov“.


Prvé roky zahraničnej politiky samostatnej Českej republiky za vlády pravicovej koalície 1993-1997

Zánik Československa a vznik samostatnej Českej republiky

V dňoch 5.-6.júna 1992 sa konali druhé parlamentné voľby. Z nich vyšli ako najsilnejšie subjekty na Českej strane Občianska demokratická strana vedená Václavom Klausom a ma slovenskej strane Hnutie za demokratické Slovensko vedené Vladimírom Mečiarom . V ďalšom vývoji tieto dve strany predstavovali rozhodujúci „spiritus movens“ a to tým, že namiesto dohadovania v českom či slovenskom politickom tábore, ťažisko jednania preniesli do jednania medzi sebou. Pôvodne prezident V. Havel ihneď po voľbách poveril zostavením novej federálnej vlády V. Klausa. Po niekoľkých následných jednaniach ODS s HZDS, z nich nakoniec vyplynula orientácia na rozdelenie štátu, bol 2.júla do čela novej federálnej vlády menovaný Ján Strásky, predstavujúci v ODS výkonnú o určujúcu garnitúru. Klaus sa toho dňa stal českým premiérom. V.Mečiar sa stal slovenským premiérom.

Dôvodom pre orientáciu smerujúcu k rozdeleniu štátu bola aj skutočnosť, že viazli, až zcela zastali práce na federatívnej ústave. 3.júla nebol hlasmi slovenských poslancov zvolený na ďalšie prezidentské obdobie Václav Havel. 17.júla SNR prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska. V reakcii na to prezident Havel obdikoval na svoju funkciu. 23.7.1992 sa Klaus a Mečiar v Bratislave dohodli na ústavnom zákone o zániku federácie. Tak 25.novembra 1992 prijatím zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republike dochádza k rozpadu tohto mladého zväzku. 1.1.1993 tak zánikom ČSFR vznili na mape Európy dva nástupnícke štáty − Česká republika a Slovenská republika. Je nutné zdôrazniť, že ešte pred rozpadom Českej a Slovenskej republiky, bola v Bratislave podpísaná „Zmluva medzi Českou republikou a Slovenkou republikou o dobrom susedstve, priateľských vzťahoch a spolupráci“. Za českú stranu ju podpísal miestopredseda vlády a minister financií Ivan Kočárik a za slovenskú stranu premiér Vladimír Mečiar. Zmluva je koncipovaná ako zmluva medzi dvoma suverénnymi štátmi, odvolávajúca sa na Chartu OSN a ďalšie medzinárodné dokumenty.


Koncepcia českej zahraničnej politiky (1993)

Samotné hlavné ciele českej zahraničnej politiky sú poňaté veľmi obecne, no nijak sa nelíšia od zahraničnopolitických cieľov ostatných štátov demokratických či postkomunistických, usilujúcich sa o smerovanie k demokracii. Z hľadiska dlhodobých úloh strategickej povahy je na prvom mieste akcent na vyvážené bezkonfliktné vzťahy so susednými štátmi, t.j. s Nemeckom, Poľskom, Rakúskom, Maďarskom a Slovenskom. Na prvom mieste je podrobnejšie rozobraná problematika zahranično politických vzťahov voči Slovensku. Ako základný cieľ je zdôraznené dosiahnutie kooperatívneho a priateľského vzťahu dvoch štátov, ktorých národy spája dlhá historická tradícia a donedávna spoločná štátnosť. Problémom v československých vzťahoch však bolo doposiaľ nedokončené majetkové a finančné vyrovnanie, ktoré minister Zieleniec vyčítal slovenskej strane. Kalkulovalo sa so zmenou vládnej garnitúry na Slovensku, kde by maximalistický prístup Mečiarovho(napr.odškodné za know how federálnych inštitúcií, za vlajku či za dediny na Spiši) kabinetu vystriedali ústretovejšie prístupy opozície.