Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Základy ortoepickej teórie

Jazykové prejavy môžu mať dve základné podoby - písomnú (grafickú) a ústnu (hovorenú, zvukovú akustickú). Grafická podoba je odvodená od akustickej. Najprv bola zvuková reč, neskôr písmo, hláskové písmo, ktorým sa pomocou ustálených značiek zachytáva jazykový prejav. Reprezentatívnosť napísaných textov sa vidí v písanej úprave textov, dodržiavaní ustálených pravopisných pravidiel - ortografie. Pravopisný systém podlieha určitým spoločenským normám - pravopisné ortografické normy. Podobne ako v písaných prejavoch, aj v ústnych prejavoch sa vyžaduje dodržiavanie ustálených spôsobov tvorenia, znenia a používania zvukových prostriedkov reči. Zvukový systém jazyka podlieha normám zvukovým čiže ortoepickým.
V jazyku pôsobia jazykové normy. Vytvárajú tlak, ktorý vychádza zo spoločenskej praxe a pôsobí na každého používateľa jazyka. JN sa opisujú v jazykových príručkách. Oficiálne schválený opis sa volá kodifikácia. Príručka, ktorá ho obsahuje sa volá kodifikačná príručka. Základnou a najznámejšou KP spisovnej slovenčiny sú pravidlá slovenského pravopisu. KP pre zvukovú rovinu je ortoepická príručka. Opisujú sa v nej ortoepické normy ako pravidlá slovenskej spisovnej výslovnosti. Základné zložky jazyka - slovná zásoba, gramatická stavba a zvuková stavba jazyka. JN sa prejavujú vo všetkých rovinách. JN, ktoré sa prejavujú na zvukovej rovine sú normy "správneho hovorenia" a "správneho znenia" spisovných prejavov. Zaoberá sa nimi osobitá náuka ortoepia, ktorá sa definuje ako "náuka o spisovnej výslovnosti." Vzťahuje sa na správne používanie zvukových prostriedkov reči. Na znenie týchto prostriedkov sa vzťahuje ortofónia. Znenie je ovplyvnené viacerými činiteľmi - anatomické podmienky hovoriaceho, využívanie rečových ústrojov pri artikulácii a vonkajšie okolnosti. Zložky zvukovej stránky reči, ktoré si hovoriaci uvedomuje sa volajú fonémy. Spôsobom uvedomenia sa fonémy dostávajú do vzájomných vzťahov, takže vytvárajú systém.
Sústava písaných znakov a súhrn pravidiel spájania týchto znakov sa volá pravopis ortografia. Vplyv písma na výslovnosť je značne ohraničený. Pravopis neovplyvňuje ortofóniu hlások, nemá priamy vplyv na melódiu reči a prízvuk. Neoznačuje sa prestávka, tempo atď. Napísaný text je teda iba podklad pre hovorený prejav aj vtedy keď je to text, ktorý sa má doslovne čítať.
Ortoepická kodifikácia sa týka zvukovej stránky jazyka. Opisujú sa tu spoločné a rovnaké črty spisovných prehovorov.

Ortoepické pravidlá sa nemôžu meniť hocikedy a v hocakom rozsahu. Spisovný jazyk je významná spoločenská a kultúrna hodnota. Časté zmeny by spôsobovali neistotu a nedorozumenia a znižovali by hodnotu spis. jazyka. Spis. jazyk je nadindividuálny jav, ktorý má svoju vývinovú kontinuitu a tradíciu. Ortoepická norma sa časom mení. Tejto zmene sa prispôsobuje OK. Po istom čase môže vzniknúť potreba zmeniť niektoré prvky OK. Rozhodnutie, či treba kodifikáciu upraviť, prináleží odborným jazykovým a kultúrnym orgánom a inštitúciám.
Zvuková kultúra je stav využívania zvukových prostriedkov reči, ktoré plnia komunikatívnu funkciu a nadobúdajú estetickú hodnotu. Základom ZK sú ortoepické normy, vlastnosti rečového prejavu - artikulačné zreteľnosť, intonačná výraznosť, logickosť, jednoznačnosť, prednesová primeranosť, presvedčivosť, eufónia reči a funkčné využívanie vlastností hlasu. Najdôležitejšou zložkou kultúry reči je zložka jazykovej správnosti
Spisovná slovenčina sa štylisticky diferencuje. Vytvárajú sa štýly spisovnej výslovnosti. 1. Neutrálny - využíva sa v bežnej konverzácii, v spravodajstve atď. 2. Vyšší štýl - v umeleckých a slávnostných prejavoch. .

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk