Môžeme si totiž položiť otázku: Čo spraví človek s množstvom informácii, ktoré v škole namemoruje, ak mu chýbajú ideály, túžby a vzory, ako a pre čo tieto vedomosti použiť?

Veľmi dôležitý je spôsob, ako deti získavajú vedomosti. Pod vedomosťou sa tu totiž rozumie nie len konkrétna informácia, ale i spôsob, metóda, ako sa možno k informácii dopracovať a jej súvislosť s ostatným svetom okolo nás. K tomuto procesu sa navyše pridružuje snaha o osobný zážitok dieťaťa s učebnou látkou, ktorý buď už malo, alebo ho spolu s učiteľom prežíva priamo pri vyučovaní. Dieťa nechápe, prečo by sa malo memorovať rozličné hotové názory a informácie o svete a premýšľať o niečom, čo je úplne suché a nezáživné. Rozdvojenie myslenia a cítenia, t.j. že sa musí myšlienkovo venovať niečomu, čo je jeho duševnému prežívaniu cudzie, vníma veľmi intenzívne a je pre neho skutočnou drámou. Namiesto zaujímavých činností potom nastupuje v škole nezáujem, donucovanie a nechuť k dejinám, k prírode, k matematike či k materinskému jazyku. Preto učitelia vo WŠ dbajú, aby deťom neboli vedomosti odovzdávané, ale aby ich získavali a aby tento proces v primeranej miere obsahoval uvedené štyri zložky: osobný zážitok, súvislosť so svetom, ktorý poznáva, metódu spoznávania a samotnú informáciu.

Ako každá iná pedagogika, či ľudská činnosť i WŠ stojí a padá na učiteľovi. Učiteľ vo WŠ nemá detailne predpísaný plán, ako pri preberaní látky postupovať. Očakáva sa od neho, že sám tvorivým spôsobom nájde v danej triede najlepší spôsob, ako postupovať. To však kladie na jeho osobnosť, tvorivosť a prípravu vysoké nároky. Navyše sa od učiteľa očakáva, že si uvedomuje, že najlepším rozkazom je vlastný príklad. V praxi to pre neho znamená, že vo všetkom a všade, v osobnom i pracovnom sa snaží konať tak, aby bol príkladom, ktorý môžu deti nasledovať. V jednej zo svojich prednášok opísal Rudolf Steiner požiadavky na učiteľa WŠ nasledovne: “Ak chceme byť dobrými vychovávateľmi, musíme väčšinu práce vykonať sami na sebe. U učiteľa to naviac znamená, že skôr, ako vstúpi do školskej budovy, vžije sa celým svojím srdcom do učebnej látky, ktorú má v priebehu dňa prebrať. Je to oveľa dôležitejšie než dobré pedagogické vedomosti, ktoré radia, ako má to alebo ono urobiť. Učiteľ, ktorý si už dopredu zamiloval učebnú látku a vnútorne ju v láske duchovne prerodil, môže pri vyučovacej hodine sám dokonca tápať a hľadať - nijako to nechcem doporučovať - a podá lepšie výkony ako druhý, ktorý príde do školy vyzbrojený všetkými možnými pravidlami, v ktorých je jeho mozog priškripnutý ako v španielskych čižmách, a ktorý najlepšie vie, ako sa to má správne robiť.

Vieme, že sa to vo svete ešte bežne robí.