NA KONCERTE

Tu platí všetko, čo sme si povedali o správaní sa v divadle. V oblečení je len rozdiel v tom, že na koncerte môže mať žena na hlave špeciálny večerný klobúčik, ktorý by v divadle nemohla mať, lebo by bránil výhľadu na javisko. Na koncerte však nejde o výhľad, ale najmä o počúvanie. Veľkým priestupkom proti koncertnému obecenstvu je, ak si niekto vyklepkáva nohou alebo prstami na operadle kresla takt, alebo ak si pospevuje melódiu. Spoločenskou „katastrofou“ je, ak niekto na koncerte zaspí. Kto hudbe nerozumie alebo ho to nezaujíma, nemá k nej potrebný vzťah, nech radšej na koncerty nechodí.

Na koncertoch modernej hudby by sa nemalo najmä mladé obecenstvo dať tak strhnúť, aby kričalo, alebo dokonca ničilo sálu. Tým hudbe ani účinkujúcim česť nepreukáže, ale prejaví len svoju nekultúrnosť.

Po skončení koncertu (alebo baletu) by sme nemali ustavične vyžadovať potleskom ďalšie a ďalšie „prídavky“. Musíme si v každom prípade uvedomiť, že tak účinkujúci, ako aj sólista alebo viacerí sólisti sú iste duševne a fyzicky unavení a vyčerpaní. Preto im včas doprajeme zaslúžený odpočinok.

NA VÝSTAVE

Výstavy sa otvárajú vernisážou, na ktorú sa pozývajú najmä znalci, kritici, novinári a, samozrejme, aj príbuzní a priatelia vystavujúceho umelca. Vstup je len na pozvánku. Vernisáž sa otvára prejavom buď vyššieho kultúrneho čineteľa alebo znalca umelcovho diela či odborníka v oblasti vystavovaných exponátov. Podľa charakteru výstavy môže sa reč doplniť hudobnou vložkou. Občarstvenie sa na výstavách nepodáva.

Pozvaný musí prísť na vernisáž včas. Ak ide o výstavu žijúceho umelca, ktorý je prítomný, majú mu jeho známi blahoželať. Novinári, ktorí prišli služobne, blahoželať nemusia. Kritici, ka umelca poznajú osobne, môžu mu gratulovať. Svoj negatívny postoj mu môžu na vernisáži dať najavo len veľmi taktne.

Na výstavách sa návštevníci nemajú správať hlučne, vysmievať sa vystaveným exponátom atď. Musia si uvedomiť, že dielo, ktoré sa im nepáči, môže sa páčiť mnohým iným, ktorí tomu možno aj lepšie rozumejú. Nehovorme teda: „Ten obraz nič nevyjadruje,“ ale voľme objektívnejšiu formuláciu, napríklad „Tomu obrazu nerozumiem.“
Je zaujímavé, že právo rozumieť umeniu si osobuje každý, hoci niektoré umenie nie je svojím spôsobom o nič ľahšie pochopiteľné ako napríklad matematika. Tam však svoju neznalosť bez zábran a rozčuľovania pripustíme a matematikovi nevyčítame, že používa počtové úkony, o ktorých nemáme ani predstavu. V oblasti umenia si však zosobňujeme právo negatívne a rozhorčene kritizovať ihneď, len čo umelec použije iné „počtové úkony“, než aké poznáme my. Preto do pamätnej knihy, ktorá býva na výstave, nepíšeme invektívy a bezočivosti, takisto ako na výstave zložitých počítacích strojov by sme asi tiež ich tvorcom nevyčítali, že splodili nezmysel, lebo my tomu nerozumieme ...

V MÚZEU

Ani tu sa nesprávame hlučne, a ak sme s deťmi, mali by sme na ne dávať veľký pozor, aby niečo nepoškodili alebo aby hlučnosťou nerušili ostatných návštevníkov. Vysvetlíme im, že v papučiach, ktoré v niektorých múzeách dostaneme, aby sme nepoškodili cennú pamiatku alebo drahocenné koberce, sa po miestnosti nekĺžeme.
Nedotýkame sa exponátov a nepodliezame šnúry, ktoré chránia exponáty pred prílišným záujmom návštevníkov. Ak ideme v skupine so sprievodcom, môžme sa ho vypytovať, ale neprerušujeme jeho výklad za každou vetou len preto, aby sme ostatným ukázali, akí sme múdri.

Nebránime sa požiadavke uplatňovanej v niektorých múzeách, aby sme si odložili vrchný odev, tašky a niekde aj fotoaparáty. Hádkou so zriadencom predpis nezmeníme.