Správanie na kultúrnych podujatiach

V DIVADLE

Návšteva v divadle už nepatrí len k zábave veľkomestského obyvateľstva. Krajskými divadlami, zájazdmi divadiel na vidiek a zájazdmi vidieckeho obecenstva do miest získalo divadlo obyvateľov všade.

Napriek tomu zostáva návšteva divadla maličkým sviatkom, ktorý si vynucuje niektoré spoločenské pravidlá.

Do divadla musíme prísť v čas, aby smesme neskorším príchodom nerušili ostatných. Ak je už rad obsadený a ľudia musia vstávať, aby nás pustili na naše miesto, postupujeme čelom k nim a každému ticho poďakujeme. Prvý ide muž.

V priebehu predstavenia sa nesmieme nakláňať k svojmu partnerovi, aby sme neprekážali vo výhľade na javisko tým, čo sedia za nami. Nesmieme šepkať, šuchotať s vreckom cukríkov, hlasite kašľať alebo smrkať. Ak sme prechladnutí, rašej do divadla nechoďme.

Cez prestávku sa môžeme ísť prejsť do fajčiarne divadla. Tam sa môže žena ľahko zavesiť do pravého ramena svojho partnera, ak jej ho ponúkne. Ak sa žena nechce ísť prejsť, partner ju nesmie nechať sedieť cez prestávku samu ani v rade ani v lóži. Od prechádzky musí v takomto prípade upustiť.

V hľadisku ani vo fajčiarni nevoláme na známych ľudí, nemávame na nich. Nezdravíme osoby ani v lóžach, lebo na takú diaľku by náš pozdrav musel byť nápadný. Tak isto na diaľku nerozoznáme, či sa osoba z lóže pozerá do parteru práve na nás. Pozdravíme len tých známych v lóži, ktorí sedia blízko parteru alebo okolo ktorých cez prestávku prechádzame.

Čestné miesto v lóži nie je dané jednoznačne, ale sa mení podľa toho, kde lóža je. V bočných lóžach je najčastejšie miesto najďalej vzdialené od hľadiska (odtiaľ je kút javiska, zle viditeľný z postranných miest, najmenší), vo frontálnych lóžach je v strede, v obidvoch prípadoch však v prvom rade lóže. Na týchto miestach bude teda sedieť najstaršia alebo najvyššie postavená žena. Ostatné ženy budú sedieť podľa veku či dôležitosti vo frontálnej lóži po jej pravici a ľavici. V postrannej lóži pred ňou smerom k javisku. Muži zaujmú miesta za ženami v analogickom poradí.

Do uzavretej lóže možno prísť aj neskoršie (alebo prv odísť). Ak neskoršie príde žena, tak jej muž, ktorý je k dverám najbližšie, ponúkne svoje miesto a na definitívne posadenie musí počkať až do prestávky. Ak príde neskoršie muž, musí ostať stáť, hľadaním miesta nesmie rušiť ostatnú spoločnosť v lóži.

Ak sa očakáva príchod hlavy štátu, musí sa aj v lóžach zaujať miesto niekoľko minút pred začiatkom. Najmä diplomati musia byť v takýchto prípadoch presní, lebo ich príchod až po príchode hlavy štátu by sa mohol vysvetľovať veľmi nepriaznivo.

Ak máme so sebou ďalekohľad, používame ho len na pozeranie na javisko, a nikdy si neprezeráme obecenstvo.

Po skončení hry, dokiaľ herci ďakujú, neodchádzame. Poďakujeme im potleskom, ktorý si zaslúžia, a neurážame ich tým, že im ukážeme chrbát pri náhlení sa do šatne. Mladým návštevníkom treba zasa povedať, že je neslušné snažiť sa „roztlieskať“ už tiché hľadisko.

Slušný človek sa pri šatni nestrká, ale disciplovane čaká, až príde naňho rad. Plášť zo šatne vyberá vždy muž žene, mladší staršiemu, prípadne podriadený nadriadenému.NA KONCERTE

Tu platí všetko, čo sme si povedali o správaní sa v divadle. V oblečení je len rozdiel v tom, že na koncerte môže mať žena na hlave špeciálny večerný klobúčik, ktorý by v divadle nemohla mať, lebo by bránil výhľadu na javisko. Na koncerte však nejde o výhľad, ale najmä o počúvanie. Veľkým priestupkom proti koncertnému obecenstvu je, ak si niekto vyklepkáva nohou alebo prstami na operadle kresla takt, alebo ak si pospevuje melódiu. Spoločenskou „katastrofou“ je, ak niekto na koncerte zaspí. Kto hudbe nerozumie alebo ho to nezaujíma, nemá k nej potrebný vzťah, nech radšej na koncerty nechodí.

Na koncertoch modernej hudby by sa nemalo najmä mladé obecenstvo dať tak strhnúť, aby kričalo, alebo dokonca ničilo sálu. Tým hudbe ani účinkujúcim česť nepreukáže, ale prejaví len svoju nekultúrnosť.

Po skončení koncertu (alebo baletu) by sme nemali ustavične vyžadovať potleskom ďalšie a ďalšie „prídavky“. Musíme si v každom prípade uvedomiť, že tak účinkujúci, ako aj sólista alebo viacerí sólisti sú iste duševne a fyzicky unavení a vyčerpaní. Preto im včas doprajeme zaslúžený odpočinok.

NA VÝSTAVE

Výstavy sa otvárajú vernisážou, na ktorú sa pozývajú najmä znalci, kritici, novinári a, samozrejme, aj príbuzní a priatelia vystavujúceho umelca. Vstup je len na pozvánku. Vernisáž sa otvára prejavom buď vyššieho kultúrneho čineteľa alebo znalca umelcovho diela či odborníka v oblasti vystavovaných exponátov. Podľa charakteru výstavy môže sa reč doplniť hudobnou vložkou. Občarstvenie sa na výstavách nepodáva.

Pozvaný musí prísť na vernisáž včas. Ak ide o výstavu žijúceho umelca, ktorý je prítomný, majú mu jeho známi blahoželať. Novinári, ktorí prišli služobne, blahoželať nemusia. Kritici, ka umelca poznajú osobne, môžu mu gratulovať. Svoj negatívny postoj mu môžu na vernisáži dať najavo len veľmi taktne.

Na výstavách sa návštevníci nemajú správať hlučne, vysmievať sa vystaveným exponátom atď. Musia si uvedomiť, že dielo, ktoré sa im nepáči, môže sa páčiť mnohým iným, ktorí tomu možno aj lepšie rozumejú. Nehovorme teda: „Ten obraz nič nevyjadruje,“ ale voľme objektívnejšiu formuláciu, napríklad „Tomu obrazu nerozumiem.“
Je zaujímavé, že právo rozumieť umeniu si osobuje každý, hoci niektoré umenie nie je svojím spôsobom o nič ľahšie pochopiteľné ako napríklad matematika. Tam však svoju neznalosť bez zábran a rozčuľovania pripustíme a matematikovi nevyčítame, že používa počtové úkony, o ktorých nemáme ani predstavu. V oblasti umenia si však zosobňujeme právo negatívne a rozhorčene kritizovať ihneď, len čo umelec použije iné „počtové úkony“, než aké poznáme my. Preto do pamätnej knihy, ktorá býva na výstave, nepíšeme invektívy a bezočivosti, takisto ako na výstave zložitých počítacích strojov by sme asi tiež ich tvorcom nevyčítali, že splodili nezmysel, lebo my tomu nerozumieme ...

V MÚZEU

Ani tu sa nesprávame hlučne, a ak sme s deťmi, mali by sme na ne dávať veľký pozor, aby niečo nepoškodili alebo aby hlučnosťou nerušili ostatných návštevníkov. Vysvetlíme im, že v papučiach, ktoré v niektorých múzeách dostaneme, aby sme nepoškodili cennú pamiatku alebo drahocenné koberce, sa po miestnosti nekĺžeme.
Nedotýkame sa exponátov a nepodliezame šnúry, ktoré chránia exponáty pred prílišným záujmom návštevníkov. Ak ideme v skupine so sprievodcom, môžme sa ho vypytovať, ale neprerušujeme jeho výklad za každou vetou len preto, aby sme ostatným ukázali, akí sme múdri.

Nebránime sa požiadavke uplatňovanej v niektorých múzeách, aby sme si odložili vrchný odev, tašky a niekde aj fotoaparáty. Hádkou so zriadencom predpis nezmeníme.