referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Hortenzia
Štvrtok, 5. augusta 2021
Vývoj pozitivistickej sociológie
Dátum pridania: 14.02.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: vladok
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 642
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 8.1
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 13m 30s
Pomalé čítanie: 20m 15s
 

I.ÚVOD
V nasledujúcej práci sme si vytýčili za cieľ stručne popísať dielo vedcov, ktorí sa v prvej polovici devätnásteho storočia priamo podieľali na vzniku a rozvoji novej vedy – sociológie. Sociológia sa v tomto období vyčlenila zo systému filozofických vied a položila tak základ rozvoja sociálnych vied.
Ako si v texte následne pripomenieme, sociológia sa vyformovala ako teoreticko-empirická vedná disciplína, čo si vyžadovalo zmenu vedeckého myslenia.

II. DEFINÍCIA POJMOV POZITIVIZMUS A SOCIOLÓGIA A ICH CHARAKTERISTIKA
Pre správne pochopenie okruhu problémov, ktorý riešili zakladatelia sociológie je potrebné si vymedziť obsah pojmu pozitivizmus. Vo všeobecnosti môžeme nazvať pozitívnymi vedami také vedy, ktoré obsahujú iba tie tvrdenia, ktoré možno potvrdiť alebo odmietnuť na základe faktov, teda výsledkov pozorovania, experimentu, porovnávania a logického myslenia. Autori práce „Žijeme s filosofií“ chápu pozitivizmus, ako „vedecko-teoretická pozícia, ktorá v protiklade k racionalizmu vychádza z toho, že pozitívne dané, vnímané fakty musia byť základom poznania.“ K tomuto účelu nám môžu poslúžiť slová prírodovedca 19. storočia, Buffona, ktorý dáva prednosť názoru pred skutočnosťou: „Cieľom filozofie nieje vedieť prečo, ale ako.“ Buffon teda hovorí o „potrebe zhromažďovať fakty, aby z nich vzišli idey“. 6 Maďarský filozof F.L.Lendvai charakterizuje pozitivistické filozofie vedy, ako „myšlienkový prúd, ktorý je do istej miery pokračovaním osvietenskej línie, ale v nových podmienkach. Pozitivizmus tvrdí, že veda je takou iniciatívou ľudstva, ktorá je sama osebe opodstatnená, nemožno ju posudzovať zvonka.“

Pri bližšom pohľade na filozofický prúd pozitivizmu je zjavné, že jeho objavenie sa na filozofickej scéne v 19. storočí nezostalo bez následkov. Táto paradigma ovplyvnila (a svojím spôsobom naštartovala) rozvoj exaktných prírodných vied. Darwinova teória evolucionizmu podnietila zvýšené vedecké úsilie bádateľov potvrdiť či vyvrátiť túto teóriu. Európska veda sa tak nadobro oddeľuje od filozofie. A práve po vzore opisných prírodných vied, ktorých snahou bolo priradiť ku každému javu pojem a tieto pojmy usporiadať na základe významovej, hodnotovej súvzťažnosti. Po vzore prírodných vied - Auguste Comte pokladá základy novej vedy, ktorej účelom je exaktne, empiricky popísať spoločenské deje a javy. Prínos sociálnej fyziky by potom podľa A.Comta tkvel v možnosti pochopiť spoločnosť ako jednotlivý celok, jeho zákonitosti. Výsledkom by bola dokonalá organizácia a kontrola spoločnosti.

I keď je predmetové ťažisko modernej sociológie posunuté do iných dimenzií, jej primárny cieľ zostáva identický s jej predchodcom – sociálnou fyzikou: skúmať spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú v najrôznejších oblastiach života spoločnosti a jej členov. Táto koncepcia sa dá rozšíriť na skúmanie fungovania a poslania inštitúcií a spoločenských procesov. Jiří Buriánek však poukazuje na skutočnosť, že „je ťažké taxatívne vymedziť sociológiu súpisom tém alebo praktických sociálnych problémov. Napriek tomu je pomerne jasne definovaná určitým prístupom, uhlom pohľadu a metódami.“ Modernú sociológiu Jiří Buriánek popisuje ako „vedu teoreticko-empirickú, ktorá po svojom vyčlenení z filozofie dospela k určitému základnému náhľadu na svet, smerujúcemu k ustanoveniu paradigmy.“ Pre väčšiu objektivitu uvedieme definíciu sociológie Jana Jandourka: „Ak môžeme naše doterajšie postrehy zhrnúť, je sociológia samostatná vedecká disciplína, ktorá sa pokúša pomocou analytických metód a empirických techník skúmať štruktúry, funkcie a súvislosti vývoja spoločnosti a navrhovať o nich teórie. Sociológia teda nieje disciplínou ani len teoretickou, ani len empirickou.“

Môžeme teda konštatovať, že sociológia je najmladšia teoreticko-empirická vedná disciplína, ktorá sa zaoberá spoločnosťou, jej skupinami a jednotlivcami. Je definovaná ako veda o sociálnom správaní, sociálnom konaní, sociálnej interakcii, sociálnej interakcii, sociálnych skupinách, sociálnej štruktúre, sociálnych vzťahoch a sociálnych javoch. Najmladšou vednou disciplínou je aj napriek tomu, že spoločnosť', ktorou sa sociológia zaoberá existovala oveľa skôr no nemohla vzniknúť' skôr, ako vznikli problémy, ktorými sa zaoberá. Spoločnosť', ktorú skúma je spravidla ohraničená určitým územím a to spravidla územím štátu, v ktorom Ľudia a tým aj sociológovia žijú.

III. VZNIK POZITIVIZMU - VŠEOBECNÉ DEJINNÉ SÚVISLOSTI VEDÚCE KU VZNIKU POZITIVIZMU
V 19. storočí prechádza Európa mnohými progresívnymi zmenami, ktoré boli naštartované minimálne o jedno storočie skôr a na základe nich sa práve v v polovici 19. storočia sformovali také obsahy a kvality ľudskej kultúry a spoločnosti, ako ich z hľadiska dejinných súvislostí poznáme dnes. 

Filozofickým systémom G.W.Hegela vrcholí osvietenské myslenie. Ale vzápätí sa ukazuje, že absolútny rozum sa dá v praxi rôzne interpretovať. Otrasená je dôvera vo všeobecnosť pokroku. Sociálne rozpory sa komplikujú a všeobecné ideje nepomáhajú. Táto „pohegelovská“ (Lenka Adamová, 2001) má v 19. storočí preto dva protikladné prúdy:
1. dôraz na vedecký prístup a objektivitu poznania (pozitivizmus, marxizmus);
2. iracionalizmus.

Pozitivizmus vzniká vo Francúzsku v dobe, kedy bolo upadá význam osvietenskej filozofie a viera v reformné poslanie filozofie. Francúzsko bolo v tej dobe už vedené inteligenciou, „ ...ktorá je duchovným potomkom kňazov“. V tomto prostredí porevolučných ideových zmätkov pozitivizmus vyvíjal z Baconovej filozofie a už spomínanej romantickej filozofie G.W.Hegela. Jeho predkovia – osvietenskí filozofi, sú najmä: Humme, d´Alambert, Condorcert, i J.J. Rousseau. 6 Vo veľkej miere to bol práve rozvoj vedy a exaktného, pozitívneho myslenia, ktorý od sklonku 18. storočia formoval všeobecnú predstavu o vede, spoločnosti. V kapitole II. sme hovorili o oddelení sociológie od filozofie a jej profilácie na vedu presne exaktnú a pozitivistickú, po vzore prírodných vied, ako. antropológia, botanika, zoológia, atď.

IV. AUGUSTE COMTE - ZAKLADATEĽ SOCIOLÓGIE AKO POZITÍVNEJ VEDY
V prvej polovici 19. storočia vyčlenením z filozofie vzniká nová samostatná vedná disciplína, ktorá ako prvá neskúma prírodné deje. Tvorcom pojmu sociológia, ktorý sa vžil ako označenie novej samostatnej vedy o spoločnosti bol jej zakladateľ – Francúz Isidor Auguste Marie Francois Xavier C o m t e (1798-1857). Auguste Comte pochádzal z katolíckej monarchistickej rodiny. Je zakladateľom sociológie, ktorý ju ako vedu po prvý krát pomenoval vo svojej šesťdielnej práci Cours de philosophie positive - Kurz pozitívnej filozofie, ktorú napísal v rokoch 1830 - 1842 a analyzuje v ňom krízu francúzskej spoločnosti po revolúcii. Základom sociológie bolo skúmať' spoločnosť, ktorú chápal ako celok a preto požadoval, aby sa aj jej javy skúmali ako celok. Za jej súčasť' považoval Comte základné všeobecné vedy - matematiku, astronómiu, fyziku, chémiu a biológiu.

IV.I. SOCIOLOGICKÉ NÁZORY A. COMTA
V sociologických názoroch bol Comte ovplyvnený viacerými faktormi: ako prírodovedecké vzdelanie, katolícki konzervatívni myslitelia, tak najmä skutočnosť, že Comte bol od roku 1818 sekretárom socialisticky orientovaného filozofa Claudia Henriho Saint-Simona. S. Simon položil základ ako konzervatívneho, tak i marxistického sociologického myslenia. Práve od neho Comte prevzal pozitivisticky orientované myslenie. Comteom vytvorená sociálna fyzika zaväzuje bádateľov javy nie len skúmať, ale na základe empiricky overených informácií i tvoriť zákony. Sociológovia majú využívať pozorovanie, experiment, porovnávajúce historické analýzy. Sociológ popisuje nezaujato to, čo je objektívne dané: prírodné podmienky spoločenského života ako podnebie, rasové vlastnosti ľudí, dedičnosť, otroctvo, feudálne zriadenie, nevoľníctvo, ľudské povery. Štatisticky zisťuje počet sobášov, sebevrážd, mŕtvo narodených detí. Tieto fakty -– na prvý pohľad prírodné, sociológ „vysvetľuje“, tzn. Podáva ich objektívne, bez osobnej zainteresovanosti.

Comte je vďaka svojim konzervatívnym a utopickým názorom niektorými vedcami nazývaný „šialeným filozofom“ (E. Rádl, J. Jandourek). Keď sa Comte po siedmich rokoch ideovo rozišiel s St. Simonom, „...od tej doby žil ako chudobný s nevýznamným úradom, zneuznaný verejnosťou, a vymýšľal ... svoje plány na reformu sveta. ...“

IV.II.ŠTÚDIUM SPOLOČNOSTI
Štúdium spoločnosti delil A. Comte na sociálnu statiku a sociálnu dynamiku. Sociálna statika skúma existenciu a zákona fungovania spoločného celku. Najväčšiu pozornosť' venoval v nej štúdiu rodiny, ktorá bola prezentovaná ako základná jednotka spoločnosti, štátu a náboženstva. Sociálna dynamika skúma sociálny vývoj a zmeny, ktoré sa uskutočňovali v sociálnych celkoch. Za prvotný činiteľ, ktorý spôsoboval spoločenský vývoj pokladal intelektuálny vývoj a za druhotné činitele považoval deľbu práce, podnebie, demografické fakty. Tak ako všetci prví sociológovia, aj Comte bol evolucionista. Veril, že spoločnosť' kráča spontánne k prirodzenému poriadku, neustále sa oň usiluje, približuje sa k nemu, ale preto, že je príliš zložitá, nikdy ho nedosiahne.

IV.III.VÝVOJ SPOLOČNOSTI A ZÁKON TROCH ŠTÁDIÍ
Comtova koncepcia vývoja ľudského poznania vychádza z predpokladu, že „ľudstvo žije názormi“ – teda hnutiami každej doby. Podľa tejto koncepcie má ľudský vývoj a vývoj spoločnosti všeobecne, tri štádiá:
1. Teologické, kedy sa ľudia zaoberajú konečnými a primárnymi príčinami a predstavujú si ich ako nadprirodzené činitele: „V štádiu teologickom, kedy ľudský duch skúma vnútornú povahu bytosti a zaoberá sa prvými a konečnými príčinami všetkých javov, s ktorými sa stretáva, si človek predstavuje tieto javy ako priame a neustále pôsobenie nadprirodzených činiteľov, viac alebo menej početných, pomocou ktorých zásahov sa zároveň vysvetľujú všetky zjavné anomálie vesmíru.“
2. Metafyzické, kedy ľudia nahradzujú nadprirodzené činitele abstrakciami: „V štádiu metafyzickom, ktoré je len obmenou prvého štádia, sú nadprirodzené činitele nahradené abstraktnými silami alebo zosobnenými abstrakciami, ktoré sú v rôznych bytostiach a ktoré sú pokladané za schopné, aby sami od seba dali vzniknúť všetkým pozorovaným javom, ktorých výklad je závislý na určení zodpovedajúcej podstaty.“ ;
3. – a pozitivistické štádium.

Zákon troch štádií sa prejavuje vo všetkých formách vývoja spoločnosti, teda i vo filozofii.

IV.IV.KONCEPCIA POZITÍVNEHO NÁBOŽENSTVA
Comteov neskôr prišiel s názorom, že ľudská spoločnosť potrebuje duchovné autority, ktorých poslaním by bola mravná a intelektuálna výchova. Touto autoritou by boli pozitivistickí učenci. Vtedy Comte kázal reorganizáciu spoločnosti „bez Boha a kráľa“. Vypracoval koncepciu pozitívneho náboženstva, bez dogmy metafyziky a teológie. Centrom spoločenskej existencie sa tak stane ľudstvo samo (Grand Étre).

V. HERBERT SPENCER (1820 - 1903)
Tento anglický filozof je pokračovateľom pozitivistickej teórie A. Comta. Považuje sa za jedného z prvých stúpencov evolučnej teórie. Vo svojej práci Principles of Sociology (1876 - 1896) - Princípy v sociológii rozvinul organickú teóriu spoločnosti. Zaoberá sa porovnaním sociologického usporiadania a sociálnou zmenou spoločnosti so živým organizmom . Táto jeho teória sa dá porovnať' s Darwinovou biológiou -spoločnosť' tak, ako živé organizmy, funguje na zásadách prirodzeného výberu a prežitia najschopnejších jedincov. Z tohto dôvodu sa jeho princípy označujú ako ,,sociálny Darwinizmus".
Ako presvedčený stúpenec liberalizmu bol uznávaným evolucionalistom s výrazným vplyvom a koncom 19. storočia bol považovaný za najvýznamnejšieho sociológa vôbec.

VI. FERDINAND TOMMIES (1855 - 1936)
Ferdinand Tommies je nemecký sociológ, ktorý je silne ovplyvnený evolucionizmom Spencera s spoločnosti rozlišuje dva typy ľudského spolužitia.
Prvý typ je charakterizovaný hlbokým vzájomným porozumením jednotlivcov spoločnosti a rešpektovaním ich prirodzených práv, ľudí spája solidarita, ktorá je založená na tradíciách a solidarite - nazýva ho pospolitosťou, spoločenstvom. Druhý typ charakterizuje racionalita a zákony, ktoré sú dodržiavané v snahe vyhnúť' sa sankcionovaniu a nazýva ho spoločnosťou. Zaoberá sa aj štúdiom sociálnych noriem a rozborom príčin sebevražednosti. Je považovaný za priekopníka výskumu verejného mienenia; Kritik der offentlichen Meinung (1922).

VII. ÉMILE DURKHEIM (1858 - 1917)
Émile Durkheim predstavoval najvplyvnejšiu postavu vo francúzskej sociológii v období prelomu 19. a 20. Storočia. Svoje diela vydával hlavne v 19. storočí, ale svojim významom myšlienok poznačil a ovplyvnil hlavne 20. storočie. Vo svojich myšlienkach nadväzoval na Comtov pozitivizmus a sociológiu budoval na prírodných vedách. Tvrdí, že sociológia ma mat' svoj vlastný predmet a metódy skúmania. Má skúmať' sociálnu realitu; sociálne fakty, za ktoré pokladá tie stránky života, ktoré vyvíjajú tlak na jednotlivca a zároveň majú aj vlastnú existenciu, ktorá je nezávislá od prejavov jednotlivca.
Súdržnosť' spoločnosti ako základu ľudského súžitia podľa neho zabezpečuje tzv. solidarita. V nerozvinutých spoločnostiach je to mechanická solidarita a v spoločnostiach rozvinutých je to organická solidarita. V histórii sociológie mu patri prvenstvo pri napísaní metodologickej knihy - Pravidlá sociologickej metódy, založil sociologický časopis, ako prvý začal pracovať' v tíme - sústredil okolo seba niekoľko sociológov a označil sociológiu ako vedu o skupinách.

VIII. T. H. BUCKLE (1821 - 1862)
Thomas Henry Buckle bol nadchnutý Comteovou sociológiou a napísal veľké dielo, Dejiny anglickej civilizácie. Toto dielo malo veľký vplyv na súčasníkov svojím novým pojatím dejín. Podľa neho je ľudské jednanie prírodne determinované. Neuznáva ani slobodu vôle. Preto sú všetky historické udalosti výsledkom ako vplyvu prostredia na ľudí, tak i reakcie ľudí na prostredie. Pretože sú tieto vplyvy a reakcie ľudí stále, je možné ich vystihnúť štatisticky. Podľa tejto teórie samotná civilizácia podlieha prírodným javom a procesom ako klíma, dostatok či nedostatok potravy, pôdy a celkového dojmu, akým príroda pôsobí. Buckleove učenie malo najväčší vplyv na Ameriku.

IX. ZÁVER
História sociológie sa píše viac ako stopäťdesiat rokov. Počas celej tejto doby vedci rozvíjajú sociológiu opierajúc sa pritom o základy vedy, ktorá spočiatku mala odlišné ašpirácie, než dnešná moderná sociológia. Sociológia patrí k vedám, ktoré majú tú česť zaradiť sa medzi vedy vznikajúce v období, kedy sa veda všeobecne oddelila od filozofického systému a vydala sa na dlhú, no víťaznú púť, stavajúc pritom na exaktnosti, možnosti spätného overovania nazhromaždených údajov, empirizme.

 
Zdroje: Jandourek, J.: Úvod do sociologie. Portál, Praha 2003, Buriánek, J: Sociologie. Fortuna, Praha 2001, Sopóci, J.; Búzik, B.: Základy sociológie. SPN, Bratislava 2003, Adamová, L.; Dudák, V.; Ventura, V.: Základy filosofie a etiky. Fortuna, Praha 2001, Lendvai, F.: Dejiny myslenia. Pravda, Bratislava 1985, Rádl, E.: Dějiny filosofie II. 1933. Votobia, Praha 1999, Žijeme s filosofií. Autori neznámi. Oponenti: Prof. PhDr. Ladislav Hejdánek, ETF UK Praha; Doc. PhDr. Josef Šmajs, CSc., MU Brno
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.