História futbalu – Európa
História futbalu v jednotlivých krajinách prakticky na všetkých kontinentoch ja rozmanitá. Možno sa na ňu dívať z aspektu: dlhodobého (historického – prvé záznamy o futbale) a novodobého (z čias, keď bola založená prvá asociácia v Anglicku 1863). Šport má paralelný vývoj s civilizáciou. Za prvé športové záznamy pokladáme kresby nájdené na ďalekom východe a v strednej Ázii. Do antického Ríma v Caesarovej dobe prišla hra podobná dnešnému futbalu a dostala meno harpstrum (z gréckeho harpaston).

Futbalový dávnovek
Na ďalekom východe v knihe Kon-gu-fu filozof Konfucius spomína loptovú hru, pri ktorej sa používali nohy a hlava. V Číne za dynastie cisára Cheng-ti poznali akýsi typ futbalu Tsu-chu, v ktorom sa kopalo do koženej lopty. Nadšenie pre futbal bolo také veľké, že básnici a spisovatelia ospevovali vtedajších hráčou podobne ako ospevujú v súčasnosti Pelého, Cruyffa, Maradonu či Romária, vytvorili s nich národných hrdinov.

V japonských, indických a ďalších prameňoch z dávnych čias nachádzame zobrazenie a opisy vtedajšej futbalovej hry. Na stredný východ ho priniesli vojaci Alexandra Veľkého. Jeho rímskym pokračovaním je už spomínaná hra harpastrum, podobná svojej stredovekej podobe, ktorú v Taliansku nazývali gioco del calcio a vo francúzsku soule alebo choule. Harpastrum sa hralo na ihrisku s podstatne menšími rozmermi, než mala hracia plocha na gioco del calcio. Základom hry bolo prenesenie lopty za vyznačenú čiaru. Hrali ju i najvyššie vrstvy spoločnosti, neraz aj oficiálny predstavitelia cirkvi. Z Ríma prešlo harpastum na územie dnešného Francúzska – to už boli rozmery ihrísk omnoho väčšie. Využívali sa námestia, široké nádvoria i ulice. Hrávalo sa v nedeľu popoludní. Historické záznamy dosvedčujú, že futbal vo Francúzsku neostal, ale po bitke pri Hastingse roku 1066 prenikol i za kanál, do Anglicka, Tam sa usilovne hral a rozvíjal. V 14. storočí bol futbal ľudovou zábavou, avšak bez akýchkoľvek pravidiel. Hral sa pri rozličných oslavách v uliciach miest desiatkami a nezrietka i stovkami hráčov. Účelom hry bolo dopraviť loptu akýmkoľvek spôsobom do mestkej brány. Stredoveký anglický futbal bol naozaj bitkou, pri ktorej bolo dovolené takmer všetko, lopta sa mohla niesť, kotúľať, kopať. Zápasy trvali 2 až 3 hodiny, často bol pri nich poškodzovaný súkromný i verejný majetok, dochádzalo ku zraneniam hráčov i divákov. Až tak, že dňa 13. apríla 1314 musel kráľ Edward II. vydať asi takýto zákaz:“Pretože hra s veľkou loptou prináša veľa hluku a spôsobuje nemálo zranení, čo je Bohu nemilé, vyhlasujem zákaz pestovať onú hru v mestách a prikazujem pokutovať či uväzniť tých, ktorí ju budú naďalej hrať.“

Z 12. júna 1349 sa nám dochoval ďalší zákaz, podľa ktorého je vo sviatočných dňoch oveľa vhodnejšie hádzať guľou a oštepom, než hrať hlúpu hru zvanú futbal... Neuplynulo ani tri a pol storočia a časy sa zmenili. Karol II., kráľ Anglicka a hlava tamojšej cirkvi nielenže roku 1681 vydal osobitné povolenie hrať futbal, sám ho i patrónoval ako hru potrebnú na fyzický rozvoj vojakov a námorníkov, ktorí tak verne slúžili. Pravda, po jeho smrti znova nastali pre futbal ťažké časy. Jednoduch, nie všetci panovníci ho tak ochotne podporovali.

Futbalový novovek
Počas Svetovej výstavy v Londýne roku 1851 za vlády kráľovnej Viktórie bolo Anglicko na celkovom vzostupe. Rozvoj vedy, techniky, ekonomiky, kultúry aj športu bol evidentný. O futbal má záujem najmä stredná vrstva a robotníci, pre ktorých bol relaxáciou, zážitkom a radosťou. Rozvíja sa organizácia klubov a ich členovia chcú hrať futbal medzi sebou. Prvé cambridgeské pravidlá z roku 1848 ešte niesú dokonalé, preto bolo volanie po unifikácii futbalu stále silnejšie a silnejšie. Zástupcovia popredných britských klubov a škôl založili v Londýne 26. októbra 1863 The football Association, prvú futbalovú asociáciu na svete, čím položili základy moderného futbalu. Londýnska Kráľovská ulica sa tým zapísala do novodobých dejín futbalu zlatými písmenami. Tu sa začali zjednocovať i pohľady na novodobý futbal. Účastníci oného slávneho rokovania však vytvorili pri výklade pravidiel dva tábory. Menšia časť účastníkov, reprezentovaná F.w.Campbellom, zastávala brutálnejšiu formu – rugby – a nemienila ustúpiť zo svojich pozícií, lenže hlasovanie vyznelo v ich neprospech v pomere 4:13. To pravé futbalové jadro, reprezentované väčšinou účastníkov londýnskeho rokovania, ustanovili vtedy základné pravidlá, ktoré určovali že:
- lopta sa môže len driblovať, viesť
- hra rukami nneprichádza do úvahy,
- podrážanie a strkanie je zakázané.

Menšina na znak protestu sa rozhodla založiť v januári 1871 takzvanú Rugby-Union a popularizovať svoju hru, čo sa jej napokon aj podarilo, lebo trvá dodnes a má svojich prívržencov najmä v Anglicku, Škótsku, Walese, Austrálii, Novom Zélande, Francúzsku a Rumunsku. Päť ďalších dlhých schôdzí „Futbalového jadra“ prinieslo významný výsledok – zrod 14. pravidiel futbalovej hry a nástup novej éry moderného futbalu. Výklad samotných pravidiel zreteľne oddelil futbal od rugby a vtedajšie pravidlá tvoria základ i v súčasnosti platných pravidiel.
1876 – založili Škótsku futbalovú asociáciu
1876 – založili futbalovú asociáciu vo Walese
1880 – založili futbalovú asociáciu v Severnom Írsku

Mimo britských ostrovov šírili slávu futbalu predovšetkým vojaci, námorníci, ale aj misionári a obchodníci. Ďalšie národné asociácie v Európe vznikli:
1889 – v Dánsku a Holandsku
1895 – v Belgicku a Švajčiarsku
1900 – v Nemecku a Malte
1901 – na území Čiech
1902 – v Nórsku...

Dňa 13. marca 1896 sa hralo stretnutie medzi dvoma asociáciami – londýnskou a sheffieldskou – už na hracej ploche dlhej 120 a širokej 80 yardov, londýnsky hráči mali oblečené biele dresy aj trenírky. Stretnutie sa začalo o tretej a skončilo o pol piatej popoludní. V tom čase futbal ešte nemal nijakú koncepciu. Dalo by sa hovoriť o systéme 1-1-8, to znamená, že sa hralo bez brankára. Prvé záznamy o ňom sú až z roku 1871. Dňa 30. novembra 1872 sa odohralo prvé medzištátne stretnutie podľa schválených pravidiel medzi Škótskom a Anglickom s výsledkom 0:0. Hralo sa na ihrisku West of Scotland Cricket v Glasgowe. Stretnutie sledovalo 2 000 divákov a vstupné bolo jednotné. Škótsko reprezentoval najstarší klub Queen´s Park Football Club. Prvý skutočne športový čin v rámci Fair-play, po ktorom dnes tak voláme, sa stal roku 1875 vo finále Anglického pohára, o ktorý bojovali „kráľovský inžinieri so starými Etoncami“. V priebehu stretnutia sa hráč Etonu zranil a nemohol pokračovať v hre. Vtedy kapitán „inžinierov“ Marindin dobrovoľne opustil ihrisko, aby sa počet hráčov vyrovnal. „To boli veľké dni futbalu.“ spomína historik anglickej federácie. Futbal definitívne prelomil ľady. V Anglicku sa organizujú prvé veľké súťaže, a súťaž o národný pohár sa správnym názvom The Football Association Challenge Cup má dodnes magickú silu. Zakladateľom tejto najpopulárnejšej a najstaršej pohárovej súťaže na svete bol sekretár futbalovej asociácie C.W.Alcock. Prostredníctvom novín oznámil možnosť jej usporiadania a na schôdzi v októbri 1871 sa ustanovilo, že sa na nej môžu zúčastniť všetky kluby asociácie. Peniaze na atraktívny pohár získali zbierkov. Vyrobili ho zo striebra (výška 45 cm, cena 20 libier, 20 centov). Na prvom turnaji sa zúčastnilo 15 družstiev a finále sa hralo 1. 3. 1872. Vyhral ho klub Wanderers v zápase s “kráľovskými inžiniermi” 1:0. Spoločenskú dôležitosť futbalu a finálového duelu o najstaršiu pohárovú súťaž sveta zvýrazňuje pravidelná učasť anglickej kráľovskej rodiny. Dňa 2. júna 1886 štyri britské asociácie založili v Londýne The International Football Association Board – IFAB. Táto dôležitá inštitúcia sa stala kompetentnou a zodpovednou za medzinárodnú štardandizáciu a modifikáciu futbalových pravidiel. Zakladateľmi boli: major sir F.Marindin, prezident anglickej futbalovej asociácie, R.Brown, prezident Škótskej futbalovej asociácie, C.W.Alcock, sekretár anglickej futbalovej asociácie, A.M.Kennedy, viceprezident Škótskej futbalovej asociácie. FIFA vstúpila do Boardu až 22. 11. 1913! Pri tomto dôležitom kroku ju zastupovali: D.B.Woolfall, prezident FIFA, C.A.W.Hirschmann a barón E.deLaveleye. Prvá svetová vojna prerušila účinkovanie asociácie Boardu, ktorá svoju činnosť obnovila až roku 1920. Členovia Boardu boli pioniermi pravidiel a súťaží futbalu. Práve oni nasmerovali a priviedli futbal na úroveň najpopulárnejšej športovej hry na svete. V roku 1937 urobila asociácia Boardu revíziu 17 pravidiel. Najväčšiu zásluhu na tom mal vtedajší sekretár Anglickej futbalovej asociácie sir Stanley Rous, neskorší dlhoročný prezident FIFA – možno i preto platia v zásade dodnes. Iba z času na čas posudzuje Board nové námety na zmenu či doplnenie pravidiel, respektíve ich výklad. Ako príklad spomeniem: brankár nesmie urobiť s loptou viac ako štyri kroky
- lopta sa zadzuje do hry z miesta, kde opustila hraciu plochu – pri porušení tohto pravidla vhadzuje loptu súper
- skúmali sa i možnosti vylučovania hráčov za priestupky na krátky časový úsek 5-10 min
- možnosť zrušenia pravidla o postavení mimo hry a podobne

Ako vidíme, futbalové pravidlá sú v praxi dlhodobo platné, od roku 1925 sa takmer nemenili, osviežoval sa iba ich výkalad, čo je pre rozvoj futbalu a jeho popularitu jednoznačne dobré. Sú pomerne jednoduché, jasné a presné, preto Board za dlhodobú a náročnú prácu pre rozvoj futbalu vo svete hodnotiť veľmi vysoko. Z toho dôvodu bol roku 1986 pri príležitosti stého výročia založenia IFAB vyhlásený na MS 1986 v Mexiku za rok rozhodcu.

Niektoré rozhodujúce zmeny a dôležité udalosti:
1871 – prvá zmienka o brankárovi
1878 – namiesto brvna sa ešte používa špagát, až neskôr bude brána kompletná
1882 – prvé asociačné pravidlá futbalu
1885 – anglický obuvník MacKintosch zhotovil prvú novodobú loptu. Pozostávala z 18 ručne zošitých dielov vybranej kože, ktoré obaľovali gumovú nafukovaciu dušu. Otvor na nafukovanie bol v jednom dieli, ktorý v prípade potreby uvoľnil pomocou šnurovania. Tento diel bol bolestivo cítiť najmä pri hlavičkévaní
1883 – dá sa hovoriť o nových taktických prvkoch vo futbale. Hrá už len 5 útočníkov namiesto 7-8, a rozhodca už rozhoduje priamo na ihrisku pomocou ďalších dvoch rozhodcov
1888- hrala sa prvá pravidelná futbalová súťaž v Anglicku Football League
1891 – zaviedlo sa dôležité pravidlo, podľa ktorého sa rozhodca na ihrisku pohybuje medzi hráčmi a zároveň má dvoch postranných rozhodcov zo zástavkami.

Hlavný rozhodca dostal aj nové povinnosti:
1. merať čas
2. zhotoviť záznam o stretnutí
3. v prípade nečistej hry hráča vylúčiť.

Je zaujímavé, že rozhodca v tom čase spolupracoval s hráčmi na rozhodovaní natoľko, že ho na priestupky sami upozorňovali, to znamená, že spolurozhodovali! A tak sa hralo asi tak ako dnes uličný futbal – prakticky bez rozhodcu. Neskôr sa tento podiel hráčov na spolurozhodovaní, pochopiteľne, zlikvidoval.

1891 – zaviedol sa pokutový kop, od 1892 sa musel vykonať aj po uplynutí riadneho hracieho času
1893 – sieť na bráne je už povinná, hoci v pravidlách sa to ocitá až roku 1938
1902 – futbalové pravidlá sa obohatili o súčasné rozmery pokutového územia
1925 – zmenilo sa pravidlo o hráčovi mimo hry so zámerom podporiť útočný futbal. Namiesto pôvodne troch hráčov museli byť už iba dvaja brániaci hráči, aby došlo k porušeniu spomínaného pravidla. Manažér londýnskeho Arsenalu Herbert Chapmann túto zmenu významne využil a vypukal taktická revolúcia – hráči sa rozostavili do podoby písmen WW či neskôr WM. S otvorením svetoznámeho štadióna v londýnskom Wembley začína sa nová história Anglického pohára. V oficiálnom programe sa hovorí o najväčšom, najpohodlnejšom futbalovom štadióne...Štadión vybudovali za 300 pracovných dní a 750 000 libier. Dňa 28. apríla 1923 bol miestom veľkého finále medzi Boltonom Wanderers a Wast Ham United 2:0. Prítomných bolo
120 000 divákov, ďalších 100 000 ostalo za bránami štadióna a ktovie koľkí sa dostali do novodobého svätostánku načirno.

Masový nápor nezvládla ani polícia a ihrisko čoskoro zaplavili davy fanúšikov. Až po 40 minútach dostala situáciu pod svoju kontrolu a pred zrakom kráľa Juraja V. sa mohlo stretnutie začať. Finále Anglického pohára je vždy zápasom roka. Vidieť v ňom špecifický rituál, podporu a slávnu tradíciu. Obidve finálové mužstvá, trénerov aj rozhodcov zakaždým predstavia prítomným člonom kráľovskej rodiny. Futbal sa prirodzene nehral iba v anglicku. Už koncom 19. storočia sa šíril aj inde. Príklady môžu poskytnúť povedzme viedenská First Vienna FC, Enschede z holandského Haagu, v južnej Amerike uruguajský FC Albion, V Brazílii Ac Sao Paulo u nás SK Slávia Praha či Etve Prešov. S rastom počtu klubov v jednotlivých krajinách postupne vznikali národné futbalové asociácie. Roku 1889 napríklad v Dánsku a Španielsku, roku 1896 vo Švédsku, Belgicku a Švajčiarsku.

Svetoznáme calcio fiorentino
Renesančné Taliansko sa k futbalu zachovalo prívetivejšie ako Anglicko. Od 14. do 16. storočia mali loptové hry zelenú. V mestkom archíve v Boloni leží správa pisára Bentiviglia z roku 1480, ktorá hovorí, že najlepšou zábavou občanou mesta je calcio. Najvýznamnejším centrom calcia sa stala Florencia. Prvé správy o calciu fiorentinu siahajú do roku 1410. Antonio Scania písal v polovici 16. storočia o hráčoch calcia pochádzajúcich s vyššej spoločnosti, ale tiež o futbalistoch z ľudu. V roku 1580 vydal Giovanni de Bardi pod názvom Discoro sopra il gioco del calcio fiorentino dokonca knihu špecializovanú na florenské calcio.Vďaka tejto práci sa o calciu vedelo aj v ostatných častiach sveta. V Boloni, kam calcio preniklo z Florencie, boli už koncom 15. storočia vypisované prémie za strelenie gólu. Zápasy v calciu prebiehali predovšetkým v období karnevalov, teda v prvých troch mesiacoch v roku. Boli ohlasované mnoho dní vopred a tešili sa veľkému záujmu. Už v tedy sa stavali špeciálne tribúny pre najváženejších divákov. Zápasu predchádzal pochod, ktorého sa okrem hráčov oboch mužstiev zúčasnili i hudobníci, trubači a bubeníci, vlajkonoši a nosiči lôpt. Hralo sa s vypchanou loptou. Aktéri do nej mohli kopať. odohrávať ju pesťou, ale nebolo dovolené ju nosiť. Na začiatku neexzistovali dnešné bránky, ale cielom bolo dopraviť loptu za súperovú zadnú líniu- čiaru. Na každej strane hralo 20 – 40 členov mužstva, neskôr bol ustálený počet 27 hráčov: traj brankári rozostavení po celej zadnej línii, štyria obrancovia, päť záložníkov a pätnásť útočníkov. Hlavný rozhodca mal osem pomocníkov. Hralo sa nemilosrdne, víťaz bol búrlivo oslavovaný, porazený museli skloniť vlajku a občas im ju horko krvní diváci roztrhali. Aké boli pravidlá, dokladajú po sto rokov každoročné zápasy, v ich tradícia sa vo Florencii ctí dodnes. Súboje sú o mnoho brutálnejšie ako napríklad pri americkom futbale, a to je už co povedať. Nováčik medzi divákmi si zo začiatku myslí, ze údery hlava nehlava, päsťou do tváre i do iných častí súperovho tela sú predstierané, ale keď zbadá krv alebo vyrazený zub, že je to skutočné. V renesančnom taliansku sa darilo tiež výrobe lôpt, venovali sa jej dobre platení špeciálny remeselníci. Okrem plných lôpt sa začali vyrábať lopty, do ktorých sa pomocou pumpičky vháňal vzduch. Vo florencii sa tvrdilo že lopta musí mať natoľko kvalitný ventil, aby bolo možné vnútro vystriekať vínom a tím lôoptu spevniť. Vo Francúzsku sa predchodca dnešného futbalu nazýval soule, alebo podrážka. Lopta bola veľká, vypchatá slamou a senom, cielom hry bolo takúto loptu pretlačiť obručou vyplnenou natiahnutým papierom. Stretávali sa osady medzi sebou. Pri zahájení obvykle starosta domácej osady vhodil loptu do stredu ihriska, ktoré bývalo 300 m dlhé. Často tiež hrávali mládenci proti ženatým. Tento zvyk sa zachoval dodnes. Tiež vo Francúzsku končili zápasy masovej zábavy so zranením aktérov, dívákov alebo zničením majetku, a tak v roku 1369 Karol V. zakázal všetky hry, ktoré vyložene nepodporovali brannosť národa.