referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ignác
Sobota, 31. júla 2021
Španielska občianska vojna
Dátum pridania: 16.01.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: fifinkaLucka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 879
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 5.6
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 9m 20s
Pomalé čítanie: 14m 0s
 

BOL TO ČAS predohry k veľkej, najväčšej dráme.
ČAS, ponášajúci sa na dunenie sopky, ktorej kráter sa môže kedykoľvek roztvoriť a vychŕliť ničivú lávu.
ČAS, keď fašizmus nehanebne vztýčil k nebu pirátsku zástavu a Španielsko prechádzalo krížovou cestou.
ČAS, keď zlyhali politici starého sveta.
ČAS, keď sa španielsky ľud uprostred svojho zápasu častejšie než kedykoľvek predtým v duchu vracal k vzletnej myšlienke klasika národnej literatúry: „Don Quijote, obrátený k Sanchovi, vravel: ,Sloboda, Sancho, je jedným z najvzácnejších darov, čo nebesá poskytli ľuďom; nevyrovnajú sa jej poklady, ktoré skrýva zem a more tají; za slobodu a česť možno, ba treba nasadiť život, a naopak, otroctvo je najväčšie nešťastie, aké môže človeka stretnúť.“
BOL TO ČAS ohraničený rokmi 1936 a 1939.

PRED BÚRKOU
4. januára 1936

Španielsky prezident Alcalá Zamora rozpustil kortesy a vypísal nové parlamentné voľby. Mali sa konať vo februári. V uliciach Madridu, Barcelony, Valencie a ostatných veľkých miest sa zjavili plagáty, transparenty a letáky. Na každom kroku bilo heslo pravicových strán: „Kto hlasuje za nás, hlasuje za Španielsko, hlasuje za vlasť!“ Konali sa zhromaždenia na ktorých rečníci končili prejavy výkrikmi „Preč s revolúciou! Preč s červeným komunizmom!“ Začala sa zúrivá kampaň, ktorej cieľom bolo zdiskreditovať Ľudový front a najmä jeho najpevnejšiu zložku – komunistickú stranu.

Španielska občianska vojna bola vnútorným bojom dvoch diktatúr v jednej krajine. Podľa všeobecného presvedčenia svetovej verejnosti však bola aj skúškou pre Nemecko a Taliansko, ktoré plánovali „veľkú vojnu“. Zlé jazyky hovoria, že posledným európskym mestom na juhozápade starého kontinentu je Barcelona. Zvyšok Španielska je podľa nich charakterom Afrikou. V kľúčovej udalosti španielskej histórie tohto storočia majú pravdu. Krvavá trojročná občianska vojna vtedy jednej z najchudobnejších krajín Európy odštartovala práve v severoafrickej španielskej dŕžave – Melilla. Pred 75 rokmi – 17. júla 1936 o piatej hodine večer sa tam začalo vojenské povstanie, ktorým sa datuje začiatok bratovražednej vojny. Po 17. 6. 1936 sa občianska vojna stáva celosvetovou záležitosťou. Svetoznámy španielsky maliar Francisco de Goya viac ako sto rokov pred vypuknutím občianskej vojny namaľoval obraz, v ktorom ešte netušiac vystihol budúci konflikt Španielov, Baskov, Galícijčanov a Kataláncov. Na malom plátne nakreslil dve postavy. Obe majú v rukách tyče a mlátia sa. Sú ale až po pás ponorené v bahne a nemôžu sa pohnúť. Ide o „dve Španielska“, ktoré sa nenávidia, no musia žiť na tom istom kuse zeme. Hoci historici hovoria, že kontext španielskej občianskej vojny je oveľa širší, v podstate s v trojročnej občianskej vojne stretli ľavicoví republikáni a pravicoví nacionalisti.

Španielsko ako absolutistická monarchia prežívalo krízu už v roku 1927. Kráľ Alfonzo XIII. sa preto rozhodol dekrétom vytvoriť Národné zhromaždenie. Demokracia sa však presadzovala cez diktatúry generálov Prima de Rivera a Berenguera, generálne štrajky a prípravu ústavy. V roku 1931 vyhlásili v Španielsku republiku a kráľ emigroval.

NADIŠLA NOC Z 15. NA 16. FEBRUÁRA 1936
Posledná noc pred voľbami. Generál Franco telefonoval Valladaresovi Portelovi a žiadal ho, aby vyhlásil vojnový stav. Šéf úradníckej vlády, ktorá po rozpustení kortesov spravovala na prechodný čas štátne záležitosti, odpovedal, že taký krok by mohol vyvolať revolúciu.

Nakoniec sa komunisti, socialisti a republikáni združili do ľudového frontu a zvíťazili vo februárových voľbách. Ľudový front začal vládnuť pod veľkým vplyvom komunistov a jeho hlavným cieľom bolo nastoliť diktatúru proletariátu. Komunisti svoj cieľ uskutočňovali vyvlastňovaním, vypaľovaním kostolov a kláštorov, ničením tradičných kultúrnych hodnôt. Viedla ich aj známa Dolores Ibaruri . Stála na čele odporu proti ozbrojeným silám generála Franca. Tradične konzervatívna armáda sa naopak vzburami proti vláde pridala k falangistom. V roku 1936 falangistickí povstalci ustanovili „národnú vládu“ a Franco sa stal jej šéfom. Neskôr ho vyhlásili za caudilla španielskeho štátu. Vládol Španielsku takmer 40 rokov, krátko pred smrťou povedal jednému zo svojich blízkych, predsedovi Kortesov Torquatovi Fernandézovi Mirandovi, že zriadenie, čo sám vytvoril ho neprežije a Španieli sa už nemôžu dočkať, aby ho zradili. Diktátor sa nemýlil, aj keď dúfal, že ľudia, čo prevezmú moc po ňom, dokážu jeho režim stabilizovať.

Republikánska vláda dopĺňala svoje jednotky o dobrovoľníkov „milicionárov“ a nehanbila sa používať rovnaké metódy ako falangisti. Winston S. CHurchill vo svojich pamätiach o vojne v Španielsku hovorí: „Komunisti, ktorí sa chopili moci, páchli hromadné chladnokrvné masakry politických protivníkov a bohatých ľudí. Sily podliehajúce generálovi Francovi im to potom vrátili aj s úrokmi. Prirodzene som nebol naklonený komunistom.“
Svet oficiálne zostal neutrálny. Taliansko a Nemecko a na druhej strane Sovietsky zväz zásadu nezasahovania stále otvorene porušovali. Sovieti organizovali „interbrigadistov“ z celej Európy, na Francovej strane bojovalo 70 -tisíc Talianov a známe nemecké dobrovoľnícke jednotky. Zhromažďovali sa v marockom Tehuane a odtiaľ ich do Španielska prepravovali letecky. Obe strany sa dopúšťali ukrutností. Nemecká letecká légia Condor vybombardovala dedinku Guernika, ktorá sa tak stala symbolom krutosti nemeckých jednotiek ešte pred svetovou vojnou, najmä zásluhou obrazu Pabla Picassa, ktorý sa za Franca už do Španielska nikdy nevrátil. Piccasova biela holubica sa zároveň stala symbolom nádeje a odporu voči vojne.


PONDELOK 24. APRÍLA 1937
V Guernike, vidieckom mestečku v provincii Vizcaya, sa konal zvyčajný týždenný trh. Za normálnych okolností tu nežilo viac než sedemtisíc ľudí, ale do začiatku vojny počet obyvateľov vzrástol o polovicu. Z dedín prichádzali sedliaci, zďaleka sem dochádzali obchodníci so svojimi rozkladacími stánkami a gazdinky sa chystali na veľké nákupy. A práve ten deň si letci nemeckej légie Condor vybrali na akciu, ktorá sa mala stať úvodom k neľútostnej, totálnej vojne...

Dá sa vôbec zrovnať zo zemou celé mesto? Zrejme áno, ale ako dlho to bude trvať a koľko bômb na to treba? A čo všetko sa odohrá v preplnených uliciach? Vznikne masová panika civilného obyvateľstva? Hystéria, v ktorej bude každý pomýšľať na záchranu vlastného života, alebo sa uvoľní pretlakový ventil a zúfalstvo, bolesť a beznádej vyústia do protivládnej búrky, demonštrácie či iných protestných prejavov? Na otázky, ktoré vzrušovali nacistických teoretikov, mal odpovedať 26. apríl....

Eskadra heinkelov opisuje širokú zákrutu a mieri priamo na stred Guerniky. Bombovnice sa otvárajú a na bezbranné mestečko dopadá dážď železa. Sivé dvojmotorové stroje sa znášajú nižšie a z trupov im šľahajú blesky guľometných striel. O necelú minútu sa štíhle bombardéry strácajú za oblakmi prachu a dymu, ale vzápätí vo vzduchu hrmia iné letecké motory. Obraz hrôzy, ktorý bude ešte aj po rokoch strašiť vo sne všetkých, ktorý 26. apríl prežili. Jeden z očitých svedkov tohto strašného popoludnia napísal: „Nálet sa začal v okamihu, keď som vystúpil z auta. Ľudia sa vydesili . Roľníci utekali a na trhu zanechávali svoje zvieratá. Nálet trval od šestnástej hodiny štyridsiatej minúty do devätnástej hodiny štyridsiatej priatej minúty. Počas troch hodín sa nebo neustále černelo nemeckými lietadlami... Odvšadiaľ bolo počuť stony a nárek. Ľudia plní hrôzy kľakali a dvíhali ruky k nebu, akoby chceli vzývať božskú prozreteľnosť.“

Keď sa nálet skončil, v ruinách Guerniky ležalo 1654 mŕtvych a 889 ranených. nacistická tlač dostala 28. apríla príkaz čo najrozhodnejšie odmietnuť správy o útoku nemeckých lietadiel na mesto. Ešte nehoráznejšie znela správa z Francovho hlavného stanu: Guerniku zničili ohňom a benzínom. Zapálili ju a na trosky premenili červené bandy v zločineckých službách Aguirra, prezidenta baskickej republiky.

FRANCO NA ČELE
Po páde Barcelony, Madridu a Valencie sa generál Franco definitívne ujal moci v krajine. Francúzsko a Veľká Británia jeho vládu formálne uznali. Vášnivé heslo komunistov „no pasaran“ sa rozplynulo a ich predstavitelia na čele s Dolores Ibaruri ušli do Moskvy. V r. 1942 sa Ibaruri stala generálnou tajomníčkou španielskych komunistov a na jar 1977 sa po smrti Franca vrátila do Španielska. Väčší politický vplyv už nezískala. Vyvraždené a hospodársky vyčerpané Španielsko sa na druhej svetovej vojne už nezúčastnilo. Alibistický postoj Franca k vojne uchránil diktatúru až do jeho smrti.

DVADSIATY ÔSMY MAREC 1939
V poludňajších hodinách vztýčili bielu zástavu kapitulácie aj nad Madridom. Nech boli rozdiely ,medzi režimom r roku 1939 a 1975 akékoľvek, v dejinách diktatúry nechýbali ani kontinuitné prvky, predovšetkým to, že všetka politická, zákonodarná, výkonná, súdnická a vojenská moc bola vždy sústredená vo Francových rukách. Bol hlavou štátu, hlavným veliteľom ozbrojených síl a caudillom jedinej politickej strany, Španielskej falangy, a po jej rozpade fakticky riadil Národné hnutie , ktoré zjednocovalo všetkých prívržencov režimu. Až do roku 1973 stál na čele všetkých vlád, čo sám vymenoval. Ministri jeho vlád nikdy nevystupovali vo svojom mene, ale len ako zástupcovia hlavy štátu, to znamená, ako vykonávatelia jeho vôle. Dokonca ani vymenovanie kráľa Juana Carlosa za nástupcu hlavy štátu na mimoriadnom zasadnutí Kortesov roku 1969 a admirála Blanca za ministerského podpredsedu roku 1973 neotriaslo Francovou absolútnou mocou. Generál Franco zomrel 20. novembra vo veku 82 rokov.

Dvadsiateho druhého novembra 1975
Princa Juana Carlosa korunovali za španielskeho kráľa. Vo svojom prvom prejave sa kráľ veľmi opatrne a uvážene vyjadril o svojom zámere uskutočniť reformy, pre ktoré v Španielsku dozrel čas.

TRPKÝ KONIEC
Počet obetí občianskej vojny sa iba odhaduje. Nacionalistické jednotky hovorili o 1 milióne vrátane obetí bombardovania, popráv a vrážd. Nedávne výskumy hovoria o menej ako pol milióne mŕtvych. Toto číslo ale nezahŕňa tých, ktorí podľahli hladu či chorobám počas nešťastného konfliktu dvoch symbolicky sa mlátiacich postáv.

 
Zdroje: CILEK, R.: Nad Španielskom zamračené. Bratislava: OBZOR, 1976, s. 20 – 21, 285 – 287., PhDr. KUNC, J. CSc.: Súčasné Španielsko. Bratislava: PRAVDA, 1987, s. 14 – 15, 30, , SÝKOROVÁ, D.: Španielska občianska vojna,
Podobné referáty
Španielska občianska vojna SOŠ 2.9521 15089 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.