VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA WELFARE HOSP. ZVIERAŤA

Welfare = blaho.
Blaho – pocit šťastia, spokojnosti, blaženosť.

Blaho zvierat možno definovať v 4 typoch definícií (AVMA,1987)
1.Pohoda zvierat – široký pojem, ktorý obsahuje rovnako fyzické ako aj duševné blaho zvieraťa.
Vysvetlenie: K vyhodnoteniu a naplneniu tejto definície sú potrebné vedecké dôkazy o pocitoch zvierat. Tieto pocity je potrebné skúmať a odvodiť zo stavby zvierat, funkcie a správania.

2.Pohoda zvierat – stav duševného a fyzického zdravia, v ktorom sa zviera nachádza v súlade so svojím prostredím.
Vysvetlenie: Táto definícia úzko súvisí s ľudským zdravím: stav telesnej, duševnej a sociálnej (spoločenskej) pohody a nie iba nevyskytovanie sa (neprítomnosť) choroby alebo neduhy (dlhotrvajúce ochorenie, negatívne javy) (WHO,1992).

3.Pohoda zvierat – prispôsobenie sa (adaptácia) zvieraťa na prostredie alebo možnosť pôsobenia zvieraťa na prostredie.
Vysvetlenie: Broom (1986) definoval pohodu zvieraťa ako jeho stav, ktorý vychádza z jeho schopnosti vyrovnať sa s okolitým prostredím.

4.Pohoda zvierat – subjektívne skúsenosti zvieraťa (Duncan Petherick, 1989; Dawkins,1990).
Vysvetlenie: Ako zviera vníma svoje prostredie, nie je možné posudzovať iba podľa nášho vlastného ľudského vnímania, ale je potrebné hodnotenie z hľadiska zvieraťa.

Podstata ochrany zvierat a ich produkcie spočíva:
1.V získaní poznatkov, vedomosí o nárokoch a potrebách zvierat:
-pre život – potreba živín a energie (krmivom) a vody pre základné fyziolofické funkcie a tvorbu produktu,
-pre pohodu – podmienky ustajnenia pre uplatňovanie prirodzeného správania, neobmedzujúce prostredie, t.j. pre dostatok pohybu, uplatňovanie prirodzenžch potrieb (sliepky: popolenie, sedenie na bidle, hniezdenie, hrabanie až 70% z času).
2.V nadobudnutí schopnosí pochopiť zodpovednosť k zvieraťu na základe ich pocitov – ich správanie v harmónii s prostredím a produkciou potravín a surovín.

Welfare v chove hospodárskych zvierat

WEKFARE - SÚBOR ADEKVÁTNYCH PODMIENOK PROSTREDIA
Slovo welfare v užšom zmysle slova je v súvislosti s dizajnom prevádzok chovateľského prostredia hospodárskych zvierat žijúcich na farmách často prekldané ako pohoda. Širší významový rozmer dostáva vtedy, ak ho chápeme ako súhrn podmienok prostredia, adekvátnych biologickým požiadavkám druhu na farme počas odchovu, chovu a výkrmu, pri riadení chovu za strany manažmentu a prístupu ošetrovateľov, v priebehu transportu zvierat a na bitúnkoch počas porážok. V takomto rozsahu by sme ho mohli označiť ako spokojnosť zvierat na vytvorenú pohodu, definovanú ich prejavom správania na pôsobenie vplyvov v momente konkrétnej pracovnej, či prevádzkovej operácie. Domnievam sa, že práve z tohoto aspektu sa chovatelia hospodárskych zvierat a manažéri musia zaoberať otázkou, či všetko, čo je technicky uskutočniteľné má byť aj uskutočnené. Hádam aj preto, že kultúrna vyspelosť národa má odrážať v sebe isté etické postoje k nemým, ale cítiacim bytostiam. Dnes veľmi veľa spotrebiteľov sa pozerá na zvieratá už nielen ako na zásobovateľov potravou, ale ako na živé bytosti. Vychádzajúc z uvedeného si treba čím ďalej tým viac uvedomovať zásadnú požiadavku: podmienky welfare zvierat musia byť prispôsobované potrebám zvierat a nie opačne. Tento aspekt má i svoj medzinárodný rámec.

Etológia v chove zvierat
V tejto časti kapitoly nepôjde o definovanie, popisovanie, obsiahlejšie vysvetľovanie klasickej etológie ako vedy o správaní sa zvierat. Pozornosť zameriame na jej prínosy pre biológiu zvierat chovaných na farmách z hľadiska určitých limitov adaptability. Využijeme pritom poznatky RUSHENA (1994) a ním citovaných autorov v publikácii IVANA et al. (1994). Klasická etológia svojimi prínosmi v prvom rade demonštruje, že každý druh zvierat má špecifický repertoár správania, ktorý je dedičstvom evolúcie, odrážajúci prirodzené prostredie, v ktorom sa druhy vyvinuli. Pre chovateľov hospodárskych zvierat ostáva významným poznatok, napriek umelému výberu uplatňovanému generáciami, že štúdie správania zvierat na farmách, robené v prirodzenom prostredí ukázali, ako si tieto zvieratá udržali veľa zo základného získaného repertoáru správania. Teda predstava o tom, že v súčasnosti chované zvieratá majú celkom iné požiadavky ako ich predchodcovia, že intenzívnou plemenitbou sa model ich správania celkom zmenil sa ukázala úplne mylnou. Tieto omyly viedli k nesprávnym záverom o lenivej ošípanej a šťastnej sliepke v klietke. Dnes objektívne vieme, že tomu tak nie je. Práve na základe týchto poznatkov boli korigované mnohé chybné predstavy a ponúknuté konkrétne výsledky správania ako reakcie na určité spôsoby ustajnenia, ošetrovania, kŕmenia a výživy zvierat, pre tvorbu dizajnu interiéru prevádzok a ich exteriérových potrebností, využiteľných v technike chovu zvierat z hľadiska welfare chovu. Ďalším historickým prínosom v štúdiu chovaní zvierat bolo zistenie, že zvieratá napriek už spomínanému ich evolučnému dedičstvu sú vysoko prispôsobivé veľkemu počtu rôznych prostredí. A práve štúdium správania sa zvierat pomohlo objasniť niektoré z konkrétnych mechanizmov, ktoré umožňujú zvieratám prispôsobiť sa novým prostrediam.

Ako uvádza ďalej RUSHEN (1994), mnohé z problémov správania založené na moderných ustajňovacích systémoch majú genetický základ. Výskyt takýchto správaní môže byť znížený tradičnými selekčnými metódami. Napr. CRAIG a MUIR (1993) boli schopní dostatočne znížiť výskyt ozobávania peria u hydiny po niekoľkých generáciách zámernej selekcie. Ďalším zo spôsobov, ktorým zvieratá privykajú k svojim prostrediam je učenie. Využiť túto schopnosť im pomáha prispôsobiť sa novým prostrediam a má obrovský potenciál pri chove zvierat, ktorý ešte stále nebol celkom zužitkovaný. Napr. ovce môžu byť naučené vyhýbať sa príjmu škodlivých rastlín, hydina sa môže naučiť vybrať si potravu s vysokým obsahom vitamínu C a ošípané v chladnom prostredí sa môžu naučiť odtlačiť panel a vpustiť si krátke pôsobenie infračerveného tepla. Myslím si že práve vo využívaní tohto mechanizmu majú naši chovatelia a etológovia ešte stále veľa neodkrytých rezerv, predovšetkým pri učení zvierat, ako zvládnuť pri plnej spokojnosti súčasné i budúce potrebnosti v prostredí pre kvantitatívnu i kvalitatívnu produkciu.

Z literatúry ďalej vieme, že problémy správania samy o sebe môžu byť zdrojom stresu. Veľa štúdií už dokumentovalo široký rozsah fyziologických porúch, ktoré mohli byť výsledkom problémov v správaní, alebo emocionálnych reakcií zvierat prežívajúcich svoj život na farme.

Správanie zvierat a dizajn produkčných systémov
-koncept systémových dizajnov
Proces tvorby dizajnov pre nové alebo vylepšené systémy zahŕňa špecifické úlohy (ciele). V minulosti sa často rozdeľovali do dvoch kategórií, závisiacich od prostredia alebo hľadajúcich zdroj v zúčastnených subjektoch.
-Anthropocentricky
Zdôrazňuje požiadavky farmárov v takých sférach, ako je prijateľný ekonomický návrat vloženého kapitálu, vysoká úroveň zvierat, nízky pracovný input, vysoká spoľahlivosť prirodzenosť manažmentu.

Zoocentrický. Tento prístup je preberaný biológmi a etológmi. Zakladá sa na dizajnových systémoch vychádzajúcich z potrieb zvierat, ktoré budú zahŕňať. Tieto potreby sú dobre vyjadrené piatimi slobodami pre pohodu zvierat, ktoré teraz formujú základy väčšiny Európskych legislatívnych a kódexových doporučení.
Päť slobôd pre welfare zvierat predstavuje:
-sloboda zbavujúca hlad a smäd
-sloboda zbavujúca nepohodlie.
- sloboda zbavujúca bolesť, zranenia a choroby.
- sloboda zbavujúca stres a strach.
- sloboda vytvárajúca podmienky pre vyjadrenie normálneho správania.

Špeciálny chov hospodárskych zvierat
Postavenie dôležitých druhov hospodárskych zvierat v režime ekologického poľnohospodárstva
Študujúci si iste všimol, koľko kritérii musí rešpektovať ekologický chov zvierat. Ale ustajneniu a ošetrovaniu týmto nemým priateľom po prechode na takýto systém chovu musí manažment venovať obzvlášť prioritnú pozornosť, predovšetkým z hľadiska ich prirodzených potrieb. Pre takýto spôsob chovu treba novostavby i rekonštruované objekty budovať tak, aby sa všetkým kategóriám zvierat, najmä matkám a mláďatám zabezpečili: dostatočne veľký priestor, podstielka slamy, perfektné vetranie, osvetlenie, bezroštové podlahy, čerstvá pitná voda, obmedzené presuny, prvky pre hranie zvierat napomáhajúce znižovaniu agresivity. To sú rozhodujúce potrebnosti, ktoré charakterizujú techniku chovu na farme z pohľadu zásad welfare.
Druhé hľadisko sa bezprostredne dotýka špeciálne chovu podľa jednotlivých druhov, kde sa zohľadňuje jednoznačne výsledok ich produkcie (komodita) z hľadiska predaja na trhu. K tomu pristupuje už spomínaná konkurencia medzi rastlinnou výrobou, jej produkciou, predajom a chovom zvierat.
Veľmi blízko k výrobe ekologických komodít má chov oviec a kôz. Aj keď export, najmä jahniat, zaberá celú produkciu vyrobenú na koncovke u chovateľov, mohla by časť tejto produkcie pochádzať z ekologických podmienok. Rovnako by bolo možné využiť pasenie oviec na vymedzených porastoch krmovín a vyprodukované mlieko využiť pre výrobu výrobkov s zonačením BIO. Pre takúto výrobu majú na Slovensku perspektívu PD Kluknava, PD Ľupča, Fa Zelenyanski a pod. To isté platí aj pre chov kôz. Spolupráca v tejto oblasti už začala medzi niektorými poľnohospodárskymi podnikmi a Výskumným ústavom trávnych porastov a horského poľnohospodárstva, výskumnou stanicou v Nitre. Ovca nie je konkurentom človeka, lebo rovnako ako hovädzí dobytok, využíva človekom nevyužiteľné krmivá. V systéme pasenia po spasení dlhej trávy dojnicami, môžeme stredne dlhú trávu spásať ďalej ovcami. Pri takomto spásaní sa vytvára aj kvalitnejší porast. Vzhľadom na možné zmeny v správaní zvierat vyžaduje sa v skupine maximálne 40 zvierat. Pokiaľ vytvárame priestory pre matku s jahňaťom, treba zabezpečiť minimálne 2 m² plochy.
Odstav jahniat
Podľa spôsobu výživy jahniat v praxi rozlišujeme tri spôsoby odstavu jahniat:
• odstav tradičný
• odstav skorý

Odstav tradičný
jahňatá sa od bahníc odstavujú približne vo veku 90-100 dní, keď dosahujú živú hmotnosť okolo 20-25 kg. Pri tomto spôsobe odchovu sa počíta na jedno jahňa do odstavu so spotrebou 15-18 kg jadrovej zmesi (ČOJ II. , resp. Iné) a 15-20 kg sena. Jahňatá sa škôlkujú. Tento systém odchovu nie je náročný na chovateľskú úroveň (vyžaduje ale škôlkovanie), v minulosti sa používal u väčších chovov. V súčasnosti sa už v menšej miere odchovávajú jahňatá do uvedeného veku, v dôsledku ich odpredaja pred Veľkou nocou.

Skorý odstav
Jahňatá sa od bahníc odstavujú na 35-40 deň, v niektorých prípadoch až na 50-60 deň. Jahňatá škôlkujeme od 10-12 dňa a navykáme ich na konzumáciu jadrových zmesí a sena. V prvých dvoch, troch dňoch návykového obdobia sa uzatvárajú v škôlkach na 4-5 hodín. Ovce sa môžu podojiť raz denne. V ďalších 3-4 dňoch sa uzatvárajú jahňatá na 6-8 hodín a ovce sa môžu podojiť dva krát denne. Neskôr sa jahňatá ponechajú v škôlkach celú noc.
Takýmto spôsobom jahňatá spotrebujú 25-28 kg jadrovej zmesi a 25-30 kg sena do veku 90-100 dní.

Veľmi skorý odstav
Jahňatá sa od bahníc odstavujú po mledzivovom období, t.j. najneskôr na 5 deň po narodení. Ovčie mlieko sa nahradzuje mliečnou zmesou (Brezomiz, Relavit) a to už od 2 až 4 dňa. Mliečna zmes sa v teplom stave nalieva do napájačiek, alebo vedier, kde sa namontujú gumové cumle. Jahňatá sa od bahníc odstavia večer, aby ráno mali hlad a chuť do žrania. Prvý deň sa jahňatá kŕmia 3 krát. Na jedno kŕmenie je dávka 0,05 –0,10 l. Za 3-4 dni sa jahňatá naučia prijímať mliečnu zmes. Neskoršie sa mliečna zmes podáva adlibitne. Od 7-10 dňa sa podáva kvalitné lúčne seno. Tento systém si vyžaduje veľkú starostlivosť a hygienu, preto sa v praxi málo používa. Ovce sa začínajú dojiť od piateho dňa.

Záver
Odstav jahniat sa musí robiť postupne, a to len vtedy, ak sú jahňatá popri saní mlieka , resp. mliečnej zmesi naučené prijímať jadrové a objemové krmivo. Za tým účelom sa musia jahňatá škôlkovať. Najčastejší spôsob odstavu , z hľadiska výhodného odpredaja jahniat pred Veľkou nocou, je tzv. skorý odstav.

Bahnenie oviec a ošetrovanie narodených jahniat
Obdobie bahnenia a následne na to odchov jahniat, rozhodujú do značnej miery o ďalšej perspektíve tohto odvetvia živočíšnej výroby v jednotlivých poľnohospodárskych podnikoch. V našich podmienkach, podľa tzv. “karpatského” systému, bahnenie oviec pripadá prevažne na mesiace január, február, poťažne začiatok marca. Z ohľadu na ekonomiku chovu je hneď v úvode treba zvýrazniť, že bahnenie už len viac menej “sumarizuje” predtým vynaloženú., resp. zanedbanú úroveň chovateľskej práce, ktorá sa vykonávala v období pripúšťania oviec, resp. počas ich gravidity.

V našich klimatických podmienkach bahnenie oviec prebieha v zimných mesiacoch, v ovčínoch. Na tento úkon je treba ovčín náležito pripraviť. Jasle, lesice, používané náradie a vnútorné steny ovčínov je treba vydezinfikovať. Optimálna teplota vzduchu v ovčíne by mala byť okolo 12-14 o C, nemala by klesnúť pod 7 o C. V ovčíne by nemal byť prievan, resp. vysoká vlhkosť vzduchu, t.j. nad 65-70 o, na čo sú zvlášť veľmi citlivé narodené jahňatá. Ak sa ovce chovajú na hlbokej podstielke, túto obnovujeme tak aby ovce, ale najmä jahňatá ležali na suchej slame, čím do značnej miery predchádzame infekcii jahniat po narodení.

Približne 10 až 14 dní pred očakávaným termínom pôrodu, zhotovujeme “osobitné koterce” pre individuálne ustajnenie oviec a jahniat. Koterce majú mať rozmery 1,0 x 1,5 m, v kapacitne menších ovčínoch by tieto mali dosahovať rozmery 1,0 x 1,0 m a umiestnené by mali byť v najteplejšej časti ovčína. Na 100 bahníc sa doporučuje vytvoriť okolo 25 kotercov. Bahnice sa do týchto kotercov umiestňujú tesne pred obahnením, týka sa to najmä prvôstok, resp. po obahnení, aby si bahnica osvojila jahňatá. Je nevyhnutné aby bahnica mala po obahnení viachodinový nepretržitý kontakt s jahňatami, aby sa medzi nimi vytvorilo “pevné puto”. V tomto zariadení sú bahnice s jahňatami približne 3-5 až viac dní (záleží to od počtu rodiacich sa bahníc) až dovtedy, kým sa jahňatá naučia prijímať mlieko a dokedy nie je vytvorený kontakt medzi bahnicou a jej potomstvom.

Koterce by mali byť zhotovené tak, aby zamedzili jahňatám opúšťať vytvorený priestor. V kotercoch, popri objemovom a jadrovom krmive, ktoré by mali dostávať do jasiel a válovčekov, vytvorených k tomu účelu, by sa nemalo zabúdať na napájanie bahníc v čistou, nezávadnou, nie však studenou vodou. Vodu bahnice potrebujú nevyhnutne na tvorbu mlieka. Prístup k vode by mali mať taktiež jahňatá, pretože inak “trpia smädom” (vysoký obsah tuku, až 7% v ovčom mlieku), čo má za dôsledok pitie moču, čím následne dochádza k hnačkám, resp. k iným nežiaducim zdravotným prejavom. Taktiež zo zdravotných dôvodov by sa mala bahniciam ostrihať vlna v blízkosti vemena, čím sa preventívne predchádza cicaniu znečistenej vlny jahňatami a s tým súvisiacim zdravotným problémom.

Vlastné bahnenie bahníc prebieha spravidla veľmi ľahko a jeho dĺžka závisí od počtu narodených jahniat. Pôrod má tri fázy: otváraciu (trvá 2-3 hodiny), vypudzovaciu (1-2 hodiny, u jedináčikov trvá 30-40 minút) a pôrodnú (2-3 hodiny). Pôrod končí až vyvrhnutím lôžka. Pokiaľ sa lôžko neuvolní do 6 hodín po pôrode, je potrebné zavolať veterinárneho lekára, aby sa predišlo úhynu bahnice.

Ak je pôrod ťažší, snažíme sa bahnici pomôcť a to tak, že najprv zistíme polohu plodu a podľa potreby ho narovnáme tak, aby predné končatiny, s voľne položenou hlavou smerovali k východu rodidiel. Predné končatiny uchopíme pravou rukou a ťaháme ich smerom k vemenu ovce, ľavou rukou upravujeme otvor na uvoľnenie hlavy. Po uvoľnení hlavy, vyťahujeme aj ostatnú časť tela. Jahňatá ťaháme len vtedy, keď ovca tlačí, čím sa bahnenie veľmi uľahčuje.
Počas obdobia bahnenia musí byť v ovčíne stála služba počas celých 24 hodín. Po narodení jahniat ošetrovateľ týmto očistí nozdry a papuľku čistou utierkou, telo zbaví plodových blán a prestrihne pupočnú šnúru (má dosahovať 8-10 cm) a dezinfekčným prostriedkom ju zastrieka. Na tento účel sa veľmi dobre osvedčila ľahko dostupná jódová tinktúra, do ktorej sa pupočný pahýľ ponorí. Bahniciam sa má umyť vemeno teplou vodou a do osobitnej nádobky by sa malo vydojiť malé množstvo mledziva z obidvoch ceckov. Po týchto úkonoch je treba k bahnici priložiť jahňa aby ho “olízala”, čo má veľký význam z hľadiska vytvárania vzájomného kontaktu. Ak bahnica porodí viac jahniat, je zvlášť potrebné vytvoriť takýto kontakt medzi bahnicou a jahňatami, aby prijala všetky jahňatá. V praxi sa vyskytujú prípady, kedy bahnica najmä pri viacpočetnom vrhu neprijme niektoré z jahniat a preto je nevyhnutné vyhľadať “náhradnú matku”. Obyčajne na tento účel sa hodia bahnice, ktoré porodili jedináčika približne v rovnakom časovom slede, alebo bahnice, ktorým jahňa uhynulo, resp. sa narodilo mŕtve. Ak takáto bahnica príjme jahňa odpadá veľa problémov s fixáciou bahnice, aby sa jahňa mohlo čím skôr napiť mledziva. V praxi je dokázané, že jahňa musí prijať mledzivo najneskôr do 3-4 hodín, inak je ohrozený zdravotný stav, ako aj vývoj jahňaťa. Dávka mledziva v prvý deň života je minimálne 8 g na 1 kg živej hmotnosti, pri 3-4 cicaniach by jahňa malo vypiť aspoň 200 gramov. V KÚ je nutné venovať pozornosť tomu, aby sa presne evidoval “pôvod” jahniat, najmä ak sú odchované náhradnými bahnicami, aby sa predišlo neskorším problémom pri zisťovaní paternity jedincov. Týka sa to najmä šľachtiteľských, šľachtiteľsko-experimentálnych, ale aj rozmnožovacích chovov, kde sa odchovávajú plemenné zvieratá.

O hmotnosti, životaschopnosti, často aj zvýšenej mortalite jahniat sa rozhoduje už počas gravidity oviec a tieto ukazovatele závisia do značnej miery od výživy bahníc počas uvedeného obdobia, najmä však od výživy, ktorú poskytujeme bahniciam v poslednej fáze gravidity. Od 4 mesiaca gravidity sa doporučuje kŕmiť bahnice okrem objemového krmiva aj jadrovými zmeskami, v dávke najmenej 0,3-0,4 kg na kus a deň. Bahnice kŕmené plnohodnotnou kŕmnou dávkou majú ťažšie jahňatá (3,5-4,5 kg), tieto sú životaschopné a ďaleko odolnejšie voči rôznym ochoreniam. Takéto bahnice produkujú dostatočné množstvo mlieka, ktoré zaručuje dobrý vývin jahniat aj z viacpočetných vrhov. Je len samozrejmé, že výžive bahníc sa musí venovať pozornosť aj v čase kojenia jahniat, kedy sa dávka jadrového krmiva má pohybovať na úrovni 0,5-0,7 kg na kus a deň, pričom u bahníc, ktoré mali viacpočetný vrh sa dávka jadrového krmiva má ešte zvýšiť.

Záver
Bahnenie vyžaduje od ošetrovateľa veľké pracovné úsilie, počas celých 24 hodín. Ovcu a jahňa po pôrode ošetríme a snažíme sa , aby sa jahňa čím skôr napilo mledziva, najneskoršie do troch hodín. Ak ovca jahňa neprijme, musíme ho dať náhradnej matke, resp. prikrmovať cumľom. V ovčíne vytvárame vhodnú klímu.

Technologické zariadenia pre ovce
Ustajnenie oviec
Ustajnenie oviec, ktoré je na najnižšej technickej a technologickej úrovni zo všetkých druhov hospodárskych zvierat sa rieši dvoma spôsobmi:
- Modernizáciou existujúcich objektov, ktoré doteraz slúžili na ustajnenie oviec, prípadne objektov, ktoré boli pre ovce určené z iných úsekov živočíšnej výroby. Tento spôsob je prijateľný, pretože umožňuje modernizovať a špecializovať chov a šetrí investície. Jeho efektívnosť sa prejaví v nízkych nákladoch na renováciu, čím sa znížia odpisy a zaťaženie na jednotku produkcie.
- Novou výstavbou komplexných špecializovaných fariem, a to buď naraz, alebo v etapách, podľa finančných možností podniku.
Zootechnické požiadavky na ustajňovacie priestory pre ovce
Z hľadiska zootechnických požiadaviek stavby pre ovce majú spĺňať tieto kritériá:
• vytvoriť optimálnu mikroklímu,
• v maximálnej miere umožniť mechanizáciu práce spojenú s kŕmením, napájaním a ošetrovaním oviec a s odstraňovaním maštaľného hnoja, a tým zvýšiť produktivitu práce.

Požiadavky na vzdušný priestor
Pre jednotlivé kategórie oviec sa počíta s týmto priestorom:
• na bahnicu s jahňaťom do odstavu 4,5 m3 (pri hlbokej podstielke mimo vrstvy hnoja),
• na jarku a škopa 3-3,5 m3,
• na jahňa vo výkrme 2,5-3 m3,
• pre barana 4,5 m3,
• plocha výbehov má tvoriť polovicu plochy ovčiarne.

Požiadavky oviec na podlahovú plochu
Ovce jednotlivých kategórií potrebujú nasledovnú podlahovú plochu:
• jalové a kotné bahnice 0,8-0,9 m2,
• bahnica s jahňaťom 1,2-1,3 m2, s dvojičkami 1,3-1,5 m2,
• jahnica alebo škop 0,5 m2,
• baran v skupine 2 m2,
• samostatne umiestnený baran 3 m2,
• jahňa do 6 mesiacov 0,40-0,45 m2,
• jahňa vo výkrme 0,35-0,40 m2,
• chovný baran do veku 1 roka 0,5-0,7 m2, vo veku nad 1 rok 0,8-1,0 m2.
V uvedenej ploche sú započítané aj plochy manipulačných priestorov. V letných prístreškoch sa pre ovcu počíta 0,4-0,5 m2, pre mladú ovcu 0,3-0,4 m2.

Požiadavky oviec na teplotu a vlhkosť
Na mikroklímu v ustajňovacích priestoroch majú ovce tieto základné požiadavky:
• ustajňovacie priestory majú byť suché, bez prievanu,
• teplota pre jahňatá v profilaktóriu 17-20°C (min. 16°C), pre ostatné jahňatá 10-12°C (min. 8°C), pre bahnice a ostatné ovce 8-10°C (min. 5°C),
• relatívna vlhkosť v profilaktóriu max. 80 %. opt. 60-75 %, pre ostatné jahňatá max. 95 %, opt. 60-80 %, pre bahnice a ostatné ovce max. 85 %, opt. 60-80 %,
• prúdenie vzduchu v profilaktóriu opt. 0,2 m za sekundu, pri ostatných ovciach optimálne 0,3 m za sekundu,
• optimálna teplota vody10-12 °C,
• koncentrácia CO2 max. 0,35 %, NH3 max. 0,0025 % a H2S max. 0,001 %.

Vytváranie skupín zvierat
Pre najlepšiu manipuláciu so zvieratami a dobrý prehľad o zvieratách sa vytvárajú skupiny , napr. do:
• 125 bahníc, pred bahnením má skupina bahníc 25 kusov, po obahnení do 25 kusov, do odstavu jahniat 50 kusov,
• vo výkrme jahniat sa vytvárajú skupiny po 100 jahniat,
• chovné barany v skupinách do 50 kusov, plemenné barany po 10 kusov.
Mechanizácia kŕmenia oviec
Vo väčšine starých stavieb sa ovce kŕmia ručne. Tento spôsob je namáhavý, neumožňuje ani miešanie krmív, a tak ich lepšie využitie. Okrem toho dochádza aj k tzv. zakrmovaniu rúna oviec, t.j. k znečisťovaniu rúna podávaním krmiva “cez hlavu”. Produktivita práce je tu nízka. V rekonštruovaných ovčiarňach , príp. farmách je táto práca mechanizovaná. Druh mechanizácie závisí od vnútorného usporiadania ovčiarne. V neprejazdných ovčiarňach sa na dopravu krmív používa zabudovaná mechanizácia (vozíky na visiacej drážke, tzv. stacionárne linky, nadžľabové dopravníky), ktorá však nemusí vyhovovať, keď sa počas roka mení vnútorné usporiadanie, napr. oddelenie pre ovce s jahňatami, škôlky a pod.). V nových, prípadne v niektorých rekoštruovaných ovčiarňach sa krmivá dopravujú pomocou samozakladacích kŕmnych vozíkov alebo prívesov ťahaných traktormi.

Pri tomto spôsobe kŕmenia treba realizovať požiadavku, aby dĺžka kŕmneho žľabu stačila na kŕmenie všetkých zvierat naraz (pre 1 jahňa sa počíta20cm, pre jarku 25-30 cm, pre bahnicu 35-40 cm a pre barana 40-50 cm dĺžky kŕmneho žľabu). Tuto požiadavku treba akceptovať pri kŕmení oviec ad libitum, pretože pri samoobslužnom kŕmení oviec, ovce nežerú naraz ale postupne, takže počet kŕmnych miest je minimálny (až päťkrát menší). Jadrové krmivo sa môže podávať samozakladacím vozom. Jahňatá pri veľmi skorom odstave sa kŕmia tekutými mliečnymi náhradkami z napájacích automatov alebo z upravených vedierok s cumľami. Pri takomto kŕmení je produktivita práce vysoká, spotreba zmesi je však väčšia ako pri kŕmení z nádob, kde je zasa väčšia pracnosť a nižšia produktivita práce.

Napájanie oviec
V starších objektoch sa na napájanie oviec používajú kade, vane, drevené žľaby, nádoby z plastov a pod. Takéto napájanie je fyzický náročné, vzniká nebezpečenstvo infikovania vody a pri vylievaní zvyškov vody sa rozbahňuje podstielka. V rekonštruovaných ovčiarňach sa používajú samočinné napájačky, ktoré sú hygienické a nenáročné na fyzickú prácu.

Mechanizácia odstraňovania výkalov
Výkaly sa odstraňujú niekoľkými spôsobmi podľa riešenia stavby:
• V starých stavbách so svetlou výškou 3,5 m sa na vyhŕňanie hnoja používa buldozer s radlicou. Vyhrnutý hnoj sa nakladačom nakladá na prívesy, prípadne na nákladné autá alebo rozhadzovače maštaľného hnoja a odváža sa. Ak je pri ovčiarni nakladacia rampa, možno hnoj buldozérom vyhŕňať rovno na odvozové vozidlo.
• V stavbách so svetlou výškou nad 4,5 m možno hnoj nakladať nakladačom na vlečky v objekte a vyvážať.
• V objektoch, kde sú ovce ustajnené na celodennom stojisku, sa po odstránení roštovej podlahy vyhŕňa hnoj jednorázovo buldozérom s radlicou, alebo kontinuálne so zabudovaným zariadením, napr. šípovitou lopatou počas ustajnenia zvierat.
• Pri mechanizácii a odstraňovaní výkalov je najvhodnejší UNC – 060 s vidlami s pridržiavačom.

Hlavné druhy stavieb pre ovce a požiadavky na novú výstavbu
V chove oviec sa podľa koncentrácie, špecializácie, prípadne kooperácie výroby budujú a používajú popri starých, zväčša jednoúčelových stavbách najmä:
• ovčiarne na ustajnenie bahníc a jariek,
• odchovne jahniat na skorý odstav a profilaktóriá na veľmi skorý odstav jahniat,
• výkrmne jahniat,
• dojárne a syrárne pre stáda, v ktorých sa ovce doja,
• prístrešky na pasienkoch,
• na špecializovaných veľkofarmách sklady na krmivá, dielne, barančinec, striháreň, karanténa a pod.,
• administratívna budova so sociálnymi zariadeniami,
• ubytovňa pre pracovníkov,
• oplôtkové hospodárstva.

Ustajnenie bahníc a jahniat na odchov a na výkrm
Ustajnenie bahníc má základnú ustajňovaciu jednotku pre 500 bahníc. Je to prejazdná stavba s mechanizovaným kŕmením a odstraňovaním maštaľného hnoja. Rieši sa buď na hlbokej podstielke, alebo ako celoroštové ustajnenie. Najznámejšie typy sú MU 500, Polom 500. Produktivita práce je 500 bahníc na jedného ošetrovateľa. V objekte sa ovce kotia a odchovávajú sa tu najmä jahňatá, pričom sa ovčiareň rozdelí na koterce pre 50 kotných a 10-20 okotených oviec. Súčasne sa tu zriaďujú škôlky pre jahňatá.

Ustajnenie jahniat na odchov a na výkrm
Na ustajnenie jahníc a jahniat na výkrm, možno použiť objekty ako na ustajnenie bahníc, pričom v nich možno ustajniť 1000 jahničiek, 1000-1200 jahniat na výkrm alebo 500-700 jariek. Tam, kde sa ovce bahnia 3 krát za 2 roky, možno budovať aj špeciálne odchovne jahniat, v ktorých sa ustajnia chovné, alebo výkrmové jahňatá od veku 30-35 dní. Stavby sú prejazdné, stojiská prevažne celoroštové. Produktivita práce pri odchove a výkrme je aspoň 1000 jahniat.

Dojárne a centrálne syrárne
Tieto objekty sa budujú tam, kde sa používa dojacie zariadenie. Nadojené mlieko sa spracuje v centrálnej syrárni. Na jeden výrobník syra možno počítať na spracovanie 250 litrov ovčieho mlieka.

Prístrešky
pre mladé zvieratá v pastevnom výkrme sa spravidla budujú na vzdialených pasienkoch. Môžu byť stabilné alebo premiestniteľné. Používa sa v nich hlboká podstielka i rošty.

Ubytovne
pre ošetrovateľov sa budujú na vzdialených pasienkoch, a to buď stabilné, alebo prevozné, prípadne pojazdné. Ošetrovatelia sú v nich ubytovaní 5-6 mesiacov. Tieto ubytovacie priestory musia byť zo sociálneho a hygienického hľadiska na úrovni.

Požiadavky na novú výstavbu pre ovce
Ekonomika a efektívnosť výstavby je daná najmä: koncentráciou a špecializáciou chovu, ktorá závisí predovšetkým od krmovinovej základne, umiestnením výstavby na prístupných lokalitách blízko osídlenia s nízkymi nákladmi na inžinierske siete, využitím možnosti kooperácie, umiestnením farmy tak, aby zvoz krmív bol bez veľkých problémov a nákladov.

Prevádzkovo-organizačné predpoklady:
budovať univerzálne ovčiarne, vhodné na celoročné ustajnenie bahníc, ale aj jahniat, jariek a pod., v oblasti s nedostatkom slamy voliť celoroštové ustajnenie, voliť optimálne riešenie odpratávania maštaľného hnoja, ovce napájať zásadne so samočinných napájačiek, ovce strihať v ovčiarňach, ovce dojiť v dojárňach a mlieko spracovať vo vlastnej syrárni.

Chovateľské hľadiská:
vytvoriť ovciam priaznivú mikroklímu a prirodzené i umelé osvetlenie, pomer okien k podlahe je 1: 20, zabezpečiť primeraný priestor a plochu pre ustajnenie zvieraťa, zabezpečiť dostatok miest na kŕmenie a na napájanie, umožniť vnútorné členenie ovčiarne na vytváranie menších skupín zvierat,
ozabezpečiť potrebné výbehy.

Technické hľadiská:
podľa finančných možností budovať komplexy stavieb buď komplexne v celom rozsahu, alebo postupne po skončení čiastkových objektov, postupne zabezpečovať výrobu, voliť vhodné stavebné materiály, maximálne šetriť kvalitnú pôdu, rešpektovať hľadiská ochrany prírody, rešpektovať ochranné, bezpečnostné pásma.

Ochorenia z porúch vo výžive
• Akútne bachorové acidózy – vyskytujú sa po pastve a na strniskách s väčším množstvom nezobratých klasov, alebo po skŕmení väčšieho množstva obilovín. Po jednorázovom prijatí väčšieho množstva obilia, dôjde v bachore k jeho rýchlemu skvaseniu a tým k prekysleniu obsahu. Prejaví sa to silnou hnačkou, slabosťou a úhynom. Liečba má úspech len v ľahších prípadoch a prakticky spočíva v nálevoch roztoku sódy bikarbóny (nátrium bicarbonicum 100-200g).
• Ketózy gravidných oviec – vznikajú v poslednom období gravidity. Prejavujú sa otupenosťou, nechutenstvom, polihovním, bez zvýšenej telesnej teploty. Ochorenie vzniká u dobre živených oviec, ak sa ich výživa náhle zhorší, alebo u oviec nedostatočne živených. Zdá sa vznik podporujú predispozičné vplyvy. Ochorenie sa lieči podávaním propionátov a predchádza sa mu zabezpečením vyrovnanej výživy.
• Strnulosť jahniat (Svalová dystrofia) –vyskytuje sa u celkom mladých jahniat. Postihnuté kusy väčšinou ležia, neradi vstávajú, chôdza je ťažkopádna až strnulá, jahňatá sa rýchlo unavia, nakoniec vôbec nevstávajú. Ochorenie zisťujeme iba v chovoch, kde sú matky kŕmené nekvalitným krmivom, v ktorom chýbajú vitamíny a mikroprvky (vyplavené seno, nekvalitná siláž). Liečbu doporučuje veterinárny lekár. V prevencii sa osvedčilo podávanie prípravkov s vitamínom E a selénom gravidným matkám, ak nie je možné zlepšiť kŕmnu dávku.
Opatrenia na udržanie dobrého zdravotného stavu stáda
• Základnou požiadavkou je preventívna dezinfekcia a schopnosť chovateľa dosiahnuť dobrú hygienu chovateľského prostredia počas celého roka.
• Preventívnu dezinfekciu ovčína treba robiť dva krát ročne. Je spojená s vývozom maštaľného hnoja, s bielením a dezinfekciou ovčína.
• Ustajnenie má byť vzdušné, bez prievanu. Na bahnicu počítať 1,3 až 1,5 m2, pre chovné jahničky 0,5 – 0,8 m2 ustajňovacej plochy. Každá bahnica má mať miesto pri kŕmnom žľabe. Zabezpečiť priestor na škôlkovanie jahniat a na izoláciu chorých. Optimálna teplota 10 – 12 o C. nízka teplota a vysoká relatívna vlhkosť je zdrojom prechladnutia, kožných ochorení (svrab, hniloby paznechtov, vypadávanie vlny).
• Na napájanie môžeme používať drevené, plechové, plastové (automatické) žľaby, uložené po obvode ovčína nad úrovňou podstielky. Treba ich premiestňovať aby podstielka nepremokla. Vodu udržiavať v čistote. Denná spotreba pitnej vody je 3 – 6 litrov.
• Výbehy umiestňovať na slnečnú stranu. Nesmú byť mokré, rozbahnené a neošetrené (kríky, burina).
• Krmivo nesmie byť plesnivé, nahnité a zamrznuté (zažívacie poruchy, zmetanie). Minerálne a vitamínové doplnky pridávať podľa zloženia základnej kŕmnej dávky. Soľné lizy majú byť stále k dispozícii.
• Pastva má byť suchá (mokrade treba ohradiť a porast skosiť). Vodný zdroj má byť výdatný, zdravotne nezávadný, prístup k nemu spevnený (nerozbahnený). Pastvu treba priebežne ošetrovať, odstrániť plevelné rastliny, kríky, krtince a mraveniská. Nehnojiť košarovaním, podľa potreby hnojiť minerálnymi hnojivami. Dodržiavať zásady pastevnej techniky. Jahňatá pásť oddelene od stáda bahníc a nepásť na pasienkoch , na ktorých sa predtým pásli dospelé bahnice.
• Udržovať prísnu hygienu dojičov, najmä pri dojení a spracovaní mlieka. Poranené ruky, hnisavé zápaly u dojičov sú častým zdrojom infekcii a príčinou kontaminácie syra.
• Dodržiavať správnu manipuláciu s ovcami (zadusenie) pri chytaní a fixácii. Nechytať za vlnu a prednú končatinu. Ovce sa chytajú za zadnú nohu nad pätovým kĺbom. Mimoriadnu pozornosť venovať chytaniu gravidných oviec.

Abnormálne správanie
Komunikačným zmyslom oviec je zrak, sluch, hlasové prejavy. Úchylky hlasových prejavov, často sprevádzané pohybovými sktivitami, sú pozorované hlavne pri oddelení jedinca od stáda alebo pri deprivacii zvierat z nedostatku základných potrieb – vody a krmiva.

Potreby správania
Tretia trieda potrieb hospodárskych zvierat zahŕňa požiadavky na správanie. Zvieratá by mali mať možnosť prejaviť prirodzené, normálne správanie, ktoré je charakteristické pre daný druh v prostredí, ktoré zviera nijak neobmedzuje, s dostatkom pohybu, bez vyrušovania, s možnosťou pohodlného odpočinku na mäkkom podklade, v spoločenstve zvierat rovnakého druhu na dostatočne veľkom priestore. Pri hovädzom dobytku je takáto možnosť napríklad na pastve, alebo vo voľnom kotercovom ustajnení s bohatou podstielkou, či na hlbokej podstielke. V chove ošípaných je to tiež pastevný chov alebo ustajnenie v podstielanej maštali a možnosťou ísť kedykoľvek do mäkkého, bahnitého výbehu. Charakteristickým prejavom prirodzeného správania ošípanej je totiž váľanie v bahne a rytie v zemi. Keď jej to ustajnenie neumožní, napríklad v koterci s pevnou podlahou bez podstielky, je frustrovaná (sklamaná) a začne sa u nej prejavovať náhradné správanie. Tieto prejavy sú väčšinou škodlivé a nazývame ich tiež ako abnormálne správanie. Keďže sa toto správanie väčšinou často opakuje, nazývame ho aj stereotypným. Udáva sa, že abnormálne správanie je spôsobované tromi základnými príčinami:
a. vyrovnávanie sa s chudobným prostredím, ktoré obsahuje len minimálne stimulov (napríklad bezpodstielkový chov)
b. je to prejav vyvolaný trýznením
c. je to spôsob zabíjania času, keď sa zviera nudí

Najpodrobnejšie študované stereotypie hospodárskych zvierat sú hryzenie ohrád kotercov a boxov a vzájomné vyciciavanie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ochrana zvierat a produkcia potravín - Welfare a chov oviec