Slovo komunikácia sa vyvinulo z latinského communicare, ktorého význam je robiť niečo spoločným, deliť sa, zverovať sa. Vo všeobecnosti komunikáciu chápeme ako rozhovor a slovo komunikovať ako dorozumievať sa, zhovárať sa, sprostredkovať, spájať. V širšom ponímaní je komunikácia výmena informácií medzi jedincami pomocou spoločného systému znakov. Komunikácia je základom spoločenského styku ľudí. Človek komunikuje v každej situácii: ak hovorí o bežných záležitostiach s priateľom, či obhajuje svoje názory pred šéfom, ak číta noviny, či študuje vedecký text, ak píše pohľadnicu z dovolenky alebo štylizuje úradný list. Komunikácia sa dokonca realizuje aj vtedy, keď jeden z jej účastníkov mlčí. Nie je totiž možné nekomunikovať.
Každá komunikácia má tieto zložky: komunikanti, komunikačný kanál, komunikačné médium, komunikačný kód, komunikát, komunikačná skutočnosť a komunikačné prostredie.

Komunikanti sú tvorcami komunikačného procesu. Disponujú schopnosťou produkovať rečové javy a porozumieť im. V procese komunikácie vzniká medzi partnermi komunikačný vzťah. Prenos informácií medzi komunikantmi sprostredkúva komunikačný kanál. Prenos danej informácie sprostredkúva komunikačné médium. Na vzájomný prenos informácií medzi komunikantmi slúži spoločný systém znakov – komunikačný kód. Počas komunikácie vzniká výmenou vzájomných informácií medzi partnermi komunikát. Komunikačná skutočnosť predstavuje javy o ktorých sa komunikuje. Na komunikáciu v nemalej miere vplýva aj komunikačné prostredie, v ktorom sa dorozumievanie realizuje.

Ja sa budem venovať verbálnej komunikácii. Základným elementom verbálnej komunikácie je slovná zásoba. Schopnosť dorozumieť sa závisí často od toho, ktoré slová ovláda človek aktívne a ktoré pasívne. Rozsah slovnej zásoby závisí najmä od veku, vzdelania, temperamentu, pracovného zaradenia a pohlavia komunikantov. Napr. vzdelaný človek, extrovert, človek, ktorý pracuje s verejnosťou a ktorý mnoho cestuje, má bohatú aktívnu i pasívnu slovnú zásobu. Menej slov na dorozumievanie používajú introverti, ľudia, fyzicky pracujúci a tí, ktorí nevyrastali v kultúrnom prostredí. Čítaním a vzdelávaním vznikajú niekedy také anomálie, že človek iba so základným školským vzdelaním má väčšiu pasívnu slovnú zásobu ako absolvent vysokej školy. V súvislosti so slovnou zásobou je užitočné si všimnúť si výber slov pri komunikácii, ktorý súvisí s témou rozhovoru, so situáciou, so vzdelaním, temperamentom a pohlavím komunikantov. Pre živú komunikáciu, ktorá vzniká spontánne, nepripravene, je prirodzené, že reč tu nikdy nemá takú dokonalú formu, aká sa predpisuje v normatívnych príručkách. Schopnosť komunikovať ovplyvňujú mnohé faktory, teda živá reč nie je taká plynulá a perfektná, ako si ju predstavujeme v umelom prostredí. V spontánnej komunikácii sa reč zvyčajne neskladá z kompletných, dokonale gramaticky skonštruovaných viet, ale vyskytujú sa v nej rôzne defekty, ktoré z hľadiska umelého, vykonštruovaného textu pôsobia ako chyby v reči, ale z komunikačného hľadiska sú to bežné javy. Ide o bohaté variácie deformovaných slov, nedokončených viet, viet s neusporiadanou stavbou, dodatočných pripájaní slov, opakovaní, zakoktaní, prerieknutí, používania ukazovacích zámen.

Hovoriaci počas svojej reči plánuje odrazu viac ako jedno slovo. Jeho reč vzniká v určitých blokoch. Počas súčasného plánovania textu a jeho slovnej realizácie vznikajú v reči defekty. Hovoriaci vtedy totiž myslí viac na to ,čo povie, než na to, čo simultánne hovorí. Prehrešky proti norme vznikajú aj vtedy, keď má hovoriaci ťažkosti pri hovorení, pretože je napríklad unavený, ponáhľa sa alebo chce vyjadriť svoje emócie. Avšak najviac chýb je v reči hovoriaceho vtedy, keď sa obáva.

Niektorí ľudia v stave úzkosti hovoria príliš pomaly, iný príliš rýchlo, no takmer každý človek, ktorý hovorí so strachom, hovorí gramaticky menej správne, takmer vôbec nie plynulo, reč často prerušuje a jeho prípadný dialekt alebo prípadné poruchy reči sú evidentné. Tu hovoriaci často nevie správne začať svoju repliku.

Jednotlivé charakteristické črty spontánnej, nepripravenej komunikácie:

Prerušenia v reči vznikajú vtedy, keď hovoriaci nevie, ako ďalej pokračovať alebo nechce či nemôže z nejakého dôvodu svoju výpoveď dokončiť.
S nedokončenými výpoveďami úzko súvisia váhania v reči, ktoré sú spojené s vyplnenými alebo nevyplnenými pauzami. Prostriedkami na vyplnenie potenciálnych páuz sú neartikulované zvuky typu uch, ech, ach. Hovoriaci vtedy váha, keď hľadá čo najvhodnejší výraz alebo upravuje text gramaticky.
Opakovanie častí výpovede súvisí najmä s nemožnosťou hovoriaceho plynulo sa vyjadriť, a to buď pre hnev, alebo pre ťažkosť nájsť adekvátny výraz či pre podržanie si slova v prípade, že počúvajúci sa chcel ujať slova, ale hovoriaci chcel vo svojej replike pokračovať, a tak začal rýchlo opakovať niektoré slovo.

Hovoriaci často vysloví slovo alebo niekoľko slov i viet a až dodatočne zistí, že chcel povedať niečo úplne ináč. V takom prípade sa zarazí, reč preruší a časť z nej opraví napr. Bol tam/bola tam Anna, Pani/slečna Anna. Počas reči sa často prerušuje tok informácie rôznymi nelingvistickými zvukmi, ako sú smiech, zakašlanie, nadýchnutie sa kýchnutie.