Slovo komunikácia sa vyvinulo z latinského communicare, ktorého význam je robiť niečo spoločným, deliť sa, zverovať sa. Vo všeobecnosti komunikáciu chápeme ako rozhovor a slovo komunikovať ako dorozumievať sa, zhovárať sa, sprostredkovať, spájať. V širšom ponímaní je komunikácia výmena informácií medzi jedincami pomocou spoločného systému znakov. Sociálna komunikácia je špecifický druh komunikácie, v procese ktorého vzniká vzájomné dorozumievanie ľudí, výmeny názorov postojov, oznamovanie vlastného prežívania danej situácie i vzťahu k účastníkom komunikácie. Komunikáciu treba považovať za „jednu z podmienok existencie spoločnosti, pretože prepojenie jej štruktúr, účinnosť riadenia, koordinácia i spätná väzba sa zabezpečuje vzájomným prepojením procesu komunikácie.“ Človek komunikuje v každej situácii: ak hovorí o bežných záležitostiach s priateľom, či obhajuje svoje názory pred šéfom, ak číta noviny, či študuje vedecký text, ak píše pohľadnicu z dovolenky alebo štylizuje úradný list. Komunikácia sa dokonca realizuje aj vtedy, keď jeden z jej účastníkov mlčí. Nie je totiž možné nekomunikovať.

T. Kollárik spomína tieto prvky v štruktúre komunikácie:
- komunikátor – osoba, ktorá správu, informáciu odovzdáva,
- komuniké – obsah správy alebo informácie,
- komunikačný kanál – cesta, ktorou sa správa alebo informácia odovzdáva /ústne, písomne, rozhlasom/,
- komunikant – osoba, ktorej je správa či informácia určená.

Do priebehu alebo reťaze komunikácie vstupujú ešte iné faktory – napríklad podmienky, v akých sa informácia odovzdáva, zámer, ktorý sa informáciou sleduje, zmeny správania pod vplyvom informácie, prekážky v komunikácii a pod.

J.A. De Vito spomína 3 základné modely komunikácie:
- lineárny
- interakčný
- transakčný

Lineárny model komunikácie: veľmi zjednodušený pohľad na komunikáciu od hovoriaceho k poslucháčovi. /práca človeka s počítačom, čítanie novín, pozeranie televízie/.

Interakčný model komunikácie: hovoriaci a poslucháč súčasne striedajú pozície hovoriaceho a počúvajúceho. Hovorenie a počúvanie sa však stále považujú za oddelené akcie, ktoré sa neprekrývajú a ktoré tá istá osoba nerobí súčasne.

Transakčný model komunikácie: každá osoba funguje súčasne ako hovoriaci. V rovnakom čase ako vysiela svoje informácie, zároveň ich aj prijíma zo svojej vlastnej komunikácie a z reakcií druhej osoby. Osoba je hovoriaca aj poslucháč zároveň, súčasne komunikujúceho a prijímajúceho informácie.
Pri komunikácii sa ľudia správajú a reagujú na základe súčasnej situácie a tiež na základe svojej minulosti, skorších skúseností, postojov, kultúrnych návykov a ďalších s tým spojených činiteľov. Z toho vyplýva, že akcia a reakcia pri komunikácii sú určované nielen tým, čo sa povedalo, ale aj spôsobom, ako si zúčastnená osoba vykladá to, čo sa povedalo. Vďaka tomu si dvaja ľudia počúvajúci ten istý rozhovor často môžu vyložiť jeho význam veľmi odlišne. Do komunikácie vstupuje aj tzv. šum. Šum prekáža prijímaniu signálov, ktoré vám niekto posiela alebo ktoré posielate vy jemu. Šum je čokoľvek, čo nejakým spôsobom skresľuje informácie alebo bráni v ich prijímaní.

Sociálna komunikácia plní tri významné funkcie:
- informačnokomunikatívnu,
- afektívnokomunikatívnu,
- regulačnokomunikatívnu.

V skupinách prebieha podstatná časť našej sociálnej komunikácie, či už je to rodina, pracovná skupina, organizácia, spolok.

T. Kollárik spomína vklad H.J. Leavitta a A. Bavelasa do formovania komunikačných štruktúr v rámci sociálnych skupín. Ide najmä o ich výskumy s päťčlennými skupinami, výsledky ktorých umožnili stanoviť päť základných komunikačných schém:
- Reťaz: Možnosť komunikácie je iba medzi dvoma členmi, ktorí sú blízko seba, pričom dvaja z nich sú na periférii komunikačnej siete.
- Koleso: Jeden člen je v centrálnom postavení, celá sieť komunikácie je viazaná na neho a ostatní štyri sú v periférnej pozícii, bez vzájomných komunikačných väzieb.
- Ypsilon: Centrálna pozícia jedného člena vo vzťahu k trom členom nie je silná, ešte menej je centrálna pozícia voči dvom členom, pričom traja členovia sú na periférii vzťahov a komunikácie.
- Kruh: Ide o uzavretú reťaz komunikačnej štruktúry, kde každý člen môže komunikovať iba s dvoma členmi.
- Všekanálová: V tejto štruktúre má každý člen rovnakú pozíciu a možnosti vzájomne komunikovať so všetkými.

Verejná komunikácia:
Verejný prejav je taká forma sociálnej komunikácie, v ktorej hovoriaci hovorí k relatívne početnému publiku. Už starí Gréci a Rimania rozvinuli teóriu rétoriky a verejného prejavu. Verejný prejav si vyžaduje viaceré spoločenské, akademické aj profesijné zručnosti. Odporúča sa, aby sa pri príprave efektívneho verejného prejavu postupovalo podľa týchto krokov:
- voľba témy a účelu,
- analýza publika,
- voľba témy a identifikácia propozícií,
- preskúmanie témy,
- podpora hlavných propozícií,
- usporiadanie materiálu k prejavu,
- štylizovanie prejavu,
- zostavenie záveru a úvodu,
- nacvičenie prejavu,
- prednesenie prejavu.

Sociálna psychológia rozlišuje tri skupiny komunikačných kanálov, na základe ktorých možno vyčleniť tri druhy sociálne komunikácie:
- komunikáciu verbálnu, teda slovnú,
- komunikáciu neverbálnu, teda mimoslovnú,
- komunikáciu činom.

Pri verbálnej
Rozsah slovnej zásoby závisí najmä od veku, vzdelania, temperamentu, pracovného zaradenia a pohlavia komunikantov. Napr. vzdelaný človek, extrovert, človek, ktorý pracuje s verejnosťou a ktorý mnoho cestuje, má bohatú aktívnu i pasívnu slovnú zásobu. Menej slov na dorozumievanie používajú introverti, ľudia, fyzicky pracujúci a tí, ktorí nevyrastali v kultúrnom prostredí. Čítaním a vzdelávaním vznikajú niekedy také anomálie, že človek iba so základným školským vzdelaním má väčšiu pasívnu slovnú zásobu ako absolvent vysokej školy. V súvislosti so slovnou zásobou je užitočné si všimnúť si výber slov pri komunikácii, ktorý súvisí s témou rozhovoru, so situáciou, so vzdelaním, temperamentom a pohlavím komunikantov. Pre živú komunikáciu, ktorá vzniká spontánne, nepripravene, je prirodzené, že reč tu nikdy nemá takú dokonalú formu, aká sa predpisuje v normatívnych príručkách. Schopnosť komunikovať ovplyvňujú mnohé faktory, teda živá reč nie je taká plynulá a perfektná, ako si ju predstavujeme v umelom prostredí. V spontánnej komunikácii sa reč zvyčajne neskladá z kompletných, dokonale gramaticky skonštruovaných viet, ale vyskytujú sa v nej rôzne defekty, ktoré z hľadiska umelého, vykonštruovaného textu pôsobia ako chyby v reči, ale z komunikačného hľadiska sú to bežné javy. Ide o bohaté variácie deformovaných slov, nedokončených viet, viet s neusporiadanou stavbou, dodatočných pripájaní slov, opakovaní, zakoktaní, prerieknutí, používania ukazovacích zámen.

Hovoriaci počas svojej reči plánuje odrazu viac ako jedno slovo. Jeho reč vzniká v určitých blokoch. Počas súčasného plánovania textu a jeho slovnej realizácie vznikajú v reči defekty. Hovoriaci vtedy totiž myslí viac na to ,čo povie, než na to, čo simultánne hovorí. Prehrešky proti norme vznikajú aj vtedy, keď má hovoriaci ťažkosti pri hovorení, pretože je napríklad unavený, ponáhľa sa alebo chce vyjadriť svoje emócie. Avšak najviac chýb je v reči hovoriaceho vtedy, keď sa obáva.

Niektorí ľudia v stave úzkosti hovoria príliš pomaly, iný príliš rýchlo, no takmer každý človek, ktorý hovorí so strachom, hovorí gramaticky menej správne, takmer vôbec nie plynulo, reč často prerušuje a jeho prípadný dialekt alebo prípadné poruchy reči sú evidentné. Tu hovoriaci často nevie správne začať svoju repliku.

Jednotlivé charakteristické črty spontánnej, nepripravenej komunikácie:
Prerušenia v reči vznikajú vtedy, keď hovoriaci nevie, ako ďalej pokračovať alebo nechce či nemôže z nejakého dôvodu svoju výpoveď dokončiť.
S nedokončenými výpoveďami úzko súvisia váhania v reči, ktoré sú spojené s vyplnenými alebo nevyplnenými pauzami. Prostriedkami na vyplnenie potenciálnych páuz sú neartikulované zvuky typu uch, ech, ach. Hovoriaci vtedy váha, keď hľadá čo najvhodnejší výraz alebo upravuje text gramaticky.
Opakovanie častí výpovede súvisí najmä s nemožnosťou hovoriaceho plynulo sa vyjadriť, a to buď pre hnev, alebo pre ťažkosť nájsť adekvátny výraz či pre podržanie si slova v prípade, že počúvajúci sa chcel ujať slova, ale hovoriaci chcel vo svojej replike pokračovať, a tak začal rýchlo opakovať niektoré slovo.

Hovoriaci často vysloví slovo alebo niekoľko slov i viet a až dodatočne zistí, že chcel povedať niečo úplne ináč. V takom prípade sa zarazí, reč preruší a časť z nej opraví napr. Bol tam/bola tam Anna, Pani/slečna Anna. Počas reči sa často prerušuje tok informácie rôznymi nelingvistickými zvukmi, ako sú smiech, zakašlanie, nadýchnutie sa kýchnutie.

Neverbálna komunikácia- patrí sem oznámenie bez použitia slov - reč tela, mimika, gestikulácia, zovňajšok. Neverbálny význam je názorný, zmyslovo vnímateľný. Hovorí o citovom prežívaní človeka. Nedá sa ovládať, je spontánna a má veľkú výpovednú hodnotu. Predpokladá sa však, že väčšina neverbálnej komunikácie je nezámerná. Je to dané vďaka skutočnosti, že neverbálna komunikácia je komunikáciou pôvodnejšou. V rozhovore sa snažíme kontrolovať naše verbálne prejavy, neverbálne, ale i paralingvistické prejavy nám však často unikajú, nedokážeme ich všetky volnou cestou uspokojivo kontrolovať. Patria sem: paralingvistika - skúma jazykové a mimojazykové prvky, ktoré sa viažu na komunikáciu v konkrétnom prostredí. Je to jedna z oblasti neverbálnej komunikácie - intonácia, prestávky, tón hlasu..., proxemika - vzdialenosť pri komunikácii, fyzické postoje- konfigurácia všetkých častí tela, haptika - podanie rúk, gestika - posunky rúk, kinezika - vystupovanie, spôsoby, chôdza, sedenie, mimika, pohľady, úprava a vzhľad.