Už v dobe, keď ľudia začali špekulovať o prirodzenosti ľudskej spoločnosti, sa ich pozornosť obracala k rozdielom, ktoré boli zrejmé ako medzi jednotlivcami tak i skupinami vnútri spoločnosti. Pojem sociálna nerovnosť opisuje situáciu, v ktorej členovia spoločnosti disponujú rôznym množstvom bohatstva, prestíže či moci. Všetky svetové kultúry sa vyznačujú určitým stupňom tejto nerovnosti.

Keď postavíme systém sociálnych nerovností do hierarchie skupín, hovoríme o tzv. stratifikácii: usporiadané zaradenie celých skupín ľudí, ktorí opakovane dosahujú rozdielnych ekonomických odmien a rozdielny prístup k moci v spoločnosti. Tieto rozdiely potom ovplyvňujú spôsob akým sociálne nerovnosti prechádzajú z generácie na generáciu a dochádza tak ku vzniku skupín ľudí začlenených do určitej spoločenskej hierarchie.

Sociálne nerovnosti sú jedným zo sťažujúcich problémov sociológie. Ich riešením sa zaoberali popredné osobnosti tejto vednej disciplíny.
Napríklad Karl Marx, nemecký teoretik (1818-1883), sa zameral na stratifikáciu všetkých typov ľudských spoločností, začínajúc prvotne pospolitou spoločnosťou až do feudalizmu. Ale najväčšiu pozornosť venoval štúdiu sociálnych tried Európy 19. storočia. Chápal toto triedne rozdelenie ako kľúčový determinant sociálnych, ekonomických a politických nerovností. Podľa neho sociálne vzťahy v ktoromkoľvek historickom období riadi ten, kto ovláda ekonomické zdroje.
Max Weber, nemecký historik, právnik, ekonóm, sociológ (1864-1920), je autorom najprepracovanejšej koncepcie nerovností – tzv. teórie panstva (moc = panstvo). Jej základným kameňom je nerovnosť prístupu k moci.

Vo svojej seminárnej práci by som sa chcela tomuto problému venovať z rôznych uhlov pohľadu so zvláštnym zameraním na:
- mocenské nerovnosti,
- rasové a etnické nerovnosti,
- nerovnosti medzi mužmi a ženami,
- nerovnosti vekových skupín
- postaveniu ženy v spoločnosti

Mocenské nerovnosti
Mať moc znamená mať schopnosť kontrolovať priebeh diania. Mať moc v určitej oblasti znamená byť schopný zvládať, riadiť, určovať, regulovať, teda kontrolovať dianie v tejto oblasti. Moc môže byť použitá ku kontrole prírody, spoločnosti, skupín i jednotlivcov, ku kontrole výkladu sveta a myslenia ľudí. Žiadna spoločnosť nieje schopná zaistiť rovnosť všetkým svojím členom, aj keď nie všetky to sú ochotné priznať. Každá spoločnosť bola, je a zrejme navždy bude diferencovaná do vrstiev a skupín, ktoré sa líšia svojím podielom na statkoch a službách, prístupom k moci a výške svojej prestíže.

Ospravedlnená moc sa nazýva panstvom a rozlišuje sa na tri čisté typy panstva, ktoré sa v minulosti i súčasnosti voľne prelínajú:

Panstvo charizmatické – je založené na viere v nevšedné vlastnosti vodcu, ktorý vládne do doby, pokiaľ je viera v jeho mimoriadnosť dostatočne silná. Vládca môže všetko. Každodenný život si ale vynucuje určité ústupky od pôvodných ideálov a toto panstvo sa mení buď v panstvo tradičné alebo legálne.

Tradičné panstvo – spočíva naopak vo viere v posvätnú zaviazanosť ustanovených mocenských vzťahov medzi jednotlivcami a celými rodmi. Postavenie pánov je založené na tradícii a tá tiež obmedzuje ich ľubovôľu. Neexistuje oddelenie súkromného a verejného. Podriadení sú nútení dávať svoje majetky k dispozícii politickým a vojenským potrebám moci. Existujúce nerovnosti sú brané s prirodzenou nutnosťou.

Panstvo legálne – stojí na platnosti neosobných zákonov, ktoré sa vzťahujú rovnako na držiteľa moci, ako na jej objekty. Poslušnosť sa týka právnych noriem, nie ľudí. Osou panstva je byrokracia. Toto panstvo vychádza z popierania nerovnosti medzi ľuďmi.

Je nutné, aby niektorí členovia spoločnosti získavali väčšie odmeny ako ostatní? Môže byť spoločenský život organizovaný bez nerovností? Potrebujú ľudia spoločensky a ekonomicky ovládať iných? Tieto otázky sú diskutované medzi významnými vedcami i medzi obyčajnými ľuďmi už po dlhé stáročia. Korene nerovností je treba hľadať v histórii alebo v miestach doteraz nedotknutých civilizáciou. Vedecký výskum ukázal, že nerovnosti existujú vo všetkých spoločenstvách. Každému jedincovi sú uznávané hodnoty známe a na základe vrodených dispozícii sa týchto hodnôt (znalostí, zručností) snaží dosiahnuť.
Jeho zručnosti a znalosti sa stanú základom pre jeho povolanie. Dané povolanie (mimochodom ako každé) dosahuje určitú spoločenskú prestíž. Prestížou potom rozumieme rešpekt a obdiv členov spoločnosti k danej profesii. Vo väčšine prípadov s prestížou profesie súvisí aj vyšší príjem, ale nieje to pravidlom.

A opäť sa dostávame k tvrdeniu klasikov, že deľba moci súvisí s rozdelením ekonomických zdrojov.

Rasové a etnické nerovnosti
Rasové nerovnosti majú svoj hlavný a v podstate jediný pôvod v predsudkoch. Z toho vyplýva, že biologicky sú si všetci ľudia rovní a že odlišnosti ľudského druhu sú dané geografickými a klimatickými podmienkami.

Predsudky sa môžu vyvinúť z etnocentrizmu, čo je tendencia usudzovať, že určitá kultúra je nadradená voči všetkým ostatným. Etnocentrickí ľudia súdia iné kultúry podľa štandardov ich vlastnej skupiny, čo celkom logicky vedie k pocitu, že kultúra s inými zvykmi je podradená.
Jednou z najrozšírenejších foriem predsudku je rasizmus. Nadraďovanie sa jednej rasy nad druhú, predovšetkým bielej rasy nad ostatnými, pramení z rozdielov vyspelosti rôznych rás, súvisí to so stupňom civilizácie. Kultúra, kde po niekoľko generácií tento predsudok prevláda, má potom sklony k diskriminácii, vykorisťovaniu a ďalším predsudkom.

Typickým príkladom diskriminačného trendu sú Spojené štáty americké, kde ešte nedávno boli bežne k videniu oddelené systémy vzdelávania, reštaurácie, miesta v dopravných prostriedkoch pre bielych a čiernych a ďalšie veci, privedené až do absurdity. Vlastne až v posledných niekoľkých desaťročiach bolo možné vidieť istý útlm týchto tendencií. Je však nutné priznať, že to bude trvať ešte niekoľko generácií než bude afroamerická rasa považovaná za úplne rovnocennú belošskej rase.

Tiež sa je treba zmieniť o opačnej forme diskriminácie, tzv. pozitívnej, ktorá sa objavila predovšetkým ako snaha čeliť znevýhodňovaniu černochov, predovšetkým na americkom trhu práce. Podľa môjho názoru ani jedna z foriem nieje pre spoločnosť prínosná, lebo vyvoláva sociálne napätie a konflikty. Extrémnym nežiadúcim vzťahom jednej rasy k druhej môže byť genocída - neslobodné systematické zabíjanie príslušníkov určitého národa či rasy.
Najčastejšie sa však tento pojem používa v súvislosti s vyhladením šiestich miliónov európskych Židov, rovnako ako iných etnicky minoritných skupín, behom druhej svetovej vojny.

Vekové nerovnosti
Tak ako u iných sociálnych nerovností, tiež chápanie vekového rozvrstvenia sa líši kultúrou od kultúry. V jednej spoločnosti chovajú k starším ľuďom veľký rešpekt, zatiaľ čo v inej sú seniori chápaný ako neproduktívny a „obtiažni“.

Ageizmus poukazuje na hlbokú nevrlosť mladých ľudí a ľudí v strednom veku voči starším. Pre mnohých vysoký vek symbolizuje choroby, neschopnosť a smrť. Pohľad na starých ľudí slúži ako pripomienka, že raz aj oni budú starí a nemohúci. Aj skúsení profesionáli sa dopúšťajú ageizmu a to napríklad v prípadoch, keď lekári až príliš rýchlo stanovujú u pacientov diagnózu senility. V rozpore k negatívnym stereotypom, vedci zistili, že starší pracovníci môžu byť pre svojich zamestnávateľov prínosom napríklad dosiahnutými skúsenosťami.
Hlavne mladí ľudia sa stále dívajú na starých ako na tých, ktorí im kradnú zamestnanie (v podstate rovnaký postoj sa prejavuje v prípade imigrantov).

Táto situácia nielen zväčšuje vekový konflikt, ale vedie i k vekovej diskriminácii.

V našej zemi sa v poslednej dobe objavuje trochu opačný trend. Po roku 1989, keď boli vyhľadávaní na trhu práce mladí ľudia, teda bez skúseností, nezaťažení naučenými spôsobmi jednania, ale ochotní sa vzdelávať a prispôsobovať potrebám. Dnes, keď uplynulo 10 rokov od zmeny politického a ekonomického zriadenia, sú na trhu práce požadovaní ľudia so skúsenosťami a šance na získanie dobrého zamestnania mladého absolventa sú nízke.

Nerovnosti medzi mužmi a ženami
Medzi mužmi a ženami sú pochopiteľné biologické rozdiely. Najdôležitejší z nich je, že ženy sú schopné rodiť deti. Mnoho spoločností ustavilo sociálne rozdiely medzi pohlavím, ktoré určite nevychádzajú z rozdielov biologických. Každému pohlaviu je v spoločnosti určená úloha, ktorú by malo zastávať. Tieto úlohy možno definovať ako očakávania určitého spôsobu chovania, postojov a činností mužov a žien. Zástupcovia obidvoch pohlaví sú fyzicky schopní naučiť sa variť, písať na stroji, ale v mnohých západných krajinách sa predpokladá, že to prináleží iba ženám. Rovnako ako muži i ženy sú schopné naučiť sa zvárať či pilotovať lietadlo, ale tieto profesie sú všeobecne prisudzované mužom. A muž ako letuška? Táto predstava vyvoláva skôr úsmev.

Od mužov sa očakáva odolnosť, nebojácnosť, rozhodnosť, emočná zdržanlivosť. Nie každý muž či chlapec sa s týmito očakávanými štandardmi môže zmieriť. Žena by mala byť zosobnením jemnosti, citlivosti, tolerancie, emočnej lability. V dávnej minulosti boli ženy vysoko rešpektované, ako matky, na ktorých plodnosti závisela budúcnosť rodu. Neskôr jej bola prisúdená úloha podradná až neslobodná. Ešte na začiatku tohoto storočia nemali ženy prístup k vyššiemu vzdelaniu, byť múdrejší ako muž bolo považované za faux pas.

V tomto storočí sa objavili feministické organizácie, ako hnutie bojujúce o zrovnoprávnenie postavenia žien v spoločnosti. Úroveň úspešnosti týchto hnutí sa opäť (rovnako ako u predošlých nerovností) odvíjajú od kultúry každej krajiny. V iných krajinách zase naopak k veľkému vývoju v rovnoprávnom postavení pohlavia nedošlo a ženy sa považujú aj naďalej za „vec“ v rukách mužov.

Jedným z aspektov, kde sa prejavuje nerovnosť postavenia mužov a žien, je trh práce. Je všeobecne známe, že zamestnávateľ pri obsadzovaní výkonného postu, dá prednosť pri rovnakých znalostiach a schopnostiach mužovi pred ženou. Ďalším faktom je to, že finančné ohodnotenie za rovnako odvedenú prácu, je v prípade muža vyššie. Možno tu hrá úlohu zažité dogma, že muž, ako živiteľ a hlava rodiny, by mal mať vyšší príjem.

Postavenie ženy v spoločnosti
Ženy sa konečne prebudili k životu približne v 19. storočí, to ale neznamená, že by sa predtým nenašlo pár silných ženských osobností či už v politike, kultúre, umení.

V 19. storočí mali tiež muži dominantné postavenie, ale ku koncu ženy vo Veľkej Británii získali majetkové právo. Vznikom nových profesii (napr. sekretárka, telefonistka) sa rozšírili nové možnosti zamestnať sa. Zlepšila sa aj kvalita vzdelávania žien. Univerzity konečne začali prijímať dievčatá.
V mnohých európskych krajinách vznikali feministické hnutia žiadajúce volebné právo pre ženy. To bolo ženám dané roku 1918 vo Veľkej Británii (iba ženám nad 30 rokov vzdelaným a platiacim nájom).

20. storočie prinieslo ešte ďalšie zmeny. Bolo to vidieť hlavne na móde. Ženy začali odmietať dlhé sukne a skrátili si ich pod kolená. Už nechceli byť iba nástrojmi v rukách mužov, ale chceli dosiahnuť nezávislosť najmä finančnú. Tiež nechceli byť stroje na rodenie detí, ale chceli sa aj profesionálne rozvíjať, viac sa vzdelávať.

Začali prenikať aj do čisto mužských povolaní a silou-mocou sa im chcú vyrovnať aj teraz, čo nemá vždy pozitívne následky.

Začali vznikať mnohé ženské spolky bojujúce za uznanie interupcie a rozvoj antikoncepcie, ktoré majú celú kopu nežiaducich účinkov na organizmus. Tehotenstvo je niečo prirodzené iba pre ženu, je preto divné, že sa proti tomu búria práve ženy. Zjavili sa tiež mnohé pánske časopisy vystavujúce na obdiv ženské telo. No v dnešnej dobe sa dá presadiť všelijako. Aj keď máme už 21. storočie a ženy pracujú vo všetkých oblastiach, dokázali, že sú samostatné a finančne nezávislé, ich postavenie vo svete nie je až také ideálne. Možno vo vyspelých krajinách. Tento svet ešte stále ovládajú muži. Stačí sa pozrieť do moslimských a afrických krajín, kde sú ženy iba nástroje a predmety v rukách svojich otcov, neskôr manželov. Ďalej si niektorí obmedzení chlapi myslia, že udrieť ženu je niečo úplne normálne.

Vo svojej obmedzenosti asi nevedia, že uplatňujú násilie na ženách. Zrejme si potrebujú dokázať, akí sú oni silní chlapi. Ja len dúfam, že sa týrané ženy naučia brániť.

Sú tu ešte vyššie platy u mužov a skrytá diskriminácia na pracovisku. Podľa môjho názoru a názoru iných, ktorých som sa pýtala by sa ženské pohlavie malo viac angažovať vo verejnom živote hlavne v politike. Určite by bolo menej vojen v dejinách. Dôvod ? Ženy sú od prírody citovejšie a vnímavejšie, majú určite väčší súcit. Práve ma napadlo, že celá naša spoločnosť vlastne leží na ramenách žien. Je pravda, že muži sú živitelia a zabezpečujú rodinu. Ale žena porodí dieťa, vychováva ho a ešte stíha budovať kariéru a podaktoré popri práci aj študujú.

Záverom mojej práce by som chcela podotknúť, že síce tieto problémy stále budú a nevymiznú, ale je potrebné venovať sa im, riešiť ich a najmä o nich hovoriť.