V roku 821 uzavreli Čína a Tibet dohodu, v ktorej sa hovorí o tom, nech zostanú zachované doterajšie hranice medzi Čínou a Tibetom, nech už nikdy nevedú vojnu, nech jeden nikdy neobsadí územie druhého, tibeťania nech sú šťastný v Tibete, číňania v Číne.

Prišiel rok 1949. Armáda čínskej ľudovej republiky vtrhla do Tibetu, porazila slabú tibetskú armádu, obsadila polovicu zeme a v máji 1951 vnútila tibetskej vláde zmluvu o "mierovom oslobodení Tibetu". Čínska ľudová republika však nikdy svoj nárok na nadvládu nad Tibetom neodôvodnila. V Tibete sa postupom času dvíhali vlny protestov. Nenásilné protesty a demonštrácie prerástli v roku 1959 vo veľké povstanie v Lhase. Číňania toto povstanie rozdrvili bombardovaním, len v okolí hlavného mesta zahynulo približne 87000 ľudí. Dalajláma ušiel do Indie, kde doteraz sídli s tibetskou exilovou vládou. Po takmer 50-tich rokoch je bilancia hrozivá. Viac ako milión tibeťanov bolo popravených, alebo zomrelo v pracovných táboroch, pritom väčšina z nich nikdy nepočula obvinenie, ani rozsudok. Priznania sú vynucované mučením, právo na obhajobu je obmedzované. Zo zeme už ušlo viac ako 120000 ľudí. Z viac ako 6000 kláštorov a chrámov zostalo už iba 13. Komunistická totalitná moc zbavila obyvateľov Tibetu ich základných práv - slobodné vyjadrovanie, užívanie materinského jazyku, voľný pohyb, náboženské presvedčenie. Pôvodné obyvateľstvo sa vo svojej vlastnej zemi stalo menšinou. Na 6 miliónov tibeťanov je 7,5 milióna číňanov.

Ekologická stabilita tibetskej planiny je vážne narušená. Dochádza k systematickému likvidovaniu lesa, v niektorých provinciách bolo zničených vyše 70% porastu. Následkom ťažby dreva sú narušené hydrologické a klimatické podmienky, ktoré majú katastrofálne následky nie len pre Tibet, ale aj pre okolité krajiny. Čína používa Tibet na skúšku chemických zbraní a na uskladnenie jadrového odpadu. Nie je pochýb o tom, že ide o genocídu - zničenie svojbytnej kultúry a národa tibeťanov.