Polovica kaviarne aj s nami sa rozplakala. Televízne štáby zastavovali každého čo bol špinavší ako ostatní a získavali rozhovory. My sme sa posúvali blok po bloku ďalej od nešťastia. Prechádzali sme cez niekoľko policajných zátarás. Všade sa nás pýtali či sme v poriadku. Dostali sme respirátory na dýchanie, ale vtedy sme ich už nepotrevovali. Za nami v dyme sme nevideli žiadnu z budov World Centra. Neverili sme však, že by tam neboli. Zdalo sa nám, že len nie sú vidieť cez mračná dymu. Ľudia na uliciach zastavovali pri stojacich autách a počúvali odtiaľ najnovšie správy. Telefónna mobilná sieť nefungovala, nedalo sa nikam zavolať. So Slovenskom sa nám podarilo spojiť až o 4-5 hodín. Ako sme sa dostávali ďalej od centra, videli sme ako armáda obsadzuje križovatky. Jeden Newyorčan držal v rukách americkú vlajku. Ešte raz sme zastavili v kaviarni pozrieť si čo sa vlastne stalo. V kaviarni bolo mŕtve ticho a všetci sa dívali na TV. Čašník nám nalial zadarmo, keď videl ako máme vo vlasoch tmavobiely prach. Všade pri telefónnych automatoch stáli rady ľudí, aby zavolali domov, že sú OK. Pred lekárňami sa tvorili rady. Postupne sme si uvedomovali, že sme mohli miesto v kaviarni sedieť vo veži jednej z budov. Bolo to ako zlý film. Peši sme prešli až k nášmu hotelu asi 40 blokov od nešťastia. Cestou sme stretávali plné policajné autobusy, vyprosťovacie autá, bagre...