Samobytnosť slovenského národa ako základná myšlienka Štúrovho programu

Štúr sa usiloval o vydobytie národnej samostatnosti nie len z rodoľúbych a národných pohnútok, ale aj zo sociálno – politických pohnútok. V období Štúrovho života dochádzalo k vyvrcholeniu procesu utvárania samostatného novodobého národa. To však predpokladalo existenciu základných čŕt takéhoto národa. Tieto atribúty ale slovenskému národu zväčša chýbali. Štúrova národná filozofia obsahovala nie len národné otázky, ale aj prvky sociálne, politické, vo svojej podstate demokratické až kapitalistické. Primát svojbytnosti Slovákov v Štúrovom programe logicky vyplýval s postavenia slovenského národa v Uhorsku. Filozofickým základom pre uznanie Slovákov v Uhorsku bol Štúrovi Hegel a Herder, konkrétne ich filozofia dejín. Heglove dielo malo na Štúra veľký vplyv, ako to potvrdzuje aj jeho literárne dielo. Štúr sa tejto filozofie na miestach, kde mu vyhovuje, pridŕža takmer doslovne, na iných miestach, keď jej výklad nie je preňho uspokojivý, pretvára ju a prispôsobuje potrebám svojej doby a národa na základe jeho subjektívneho pociťovania. Štúr vidí na základe kmeňového rozčlenenia Slovanov cestu k dosiahnutiu vyššej jednoty. Prijatie slovenského nárečia ako spisovného jazyka však narazilo na kollárovské chápanie kmeňovosti a češtiny ako spisovného jazyka československého kmeňa. Preto bolo dôležité, aby sa zmenil prístup vtedajšieho chápania kmeňovosti a Slováci sa uznali za samostaný národ. Argumenty v prospech tejto zmeny rozpracoval Štúr v článku Hlas k rodákom a v práci Nárečia slovenskô aľebo potreba písaňja v tomto nárečí.

Reč a ďalšie atribúty samobytnosti slovenského národa

Štúr poukazuje na citové spojenie každého národa so svojím jazykom, pričom ho považuje za prvý produkt národného ducha, za najistejší znak podstaty samobytnosti každého národa. Je to preto, že v jazyku sa zrkadlí duch národa. Jazyk je prejavom samostatnosti a vývojaschopnosti národa, jeho ľudskosti. V ustanovaní spisovného jazyka vidí Štúr aj možnosť odstrániť dávny rozkol Slovákov v reči na bernolákovčinu a češtinu a taktiež rozporov medzi katolíkmi a protestantmi. Jednou z najcharakteristickejších čŕt štúrovcov je obracanie sa v činnosti na Slovákov, postaviac sa na jeho obranu proti všestrannému útlaku. Pre Štúra bolo dôležité, aby hnutie, ktoré viedol, mohlo komunikovať so slovenským národom ich vlastnou rečou. Pri obrane slovensčiny kastokrát poukazoval práve na tento fakt, že Slováci nerozumejú po česky písaným knihám. Uzákonenie slovenčiny znamenalo uskutočnenie nevyhnutného kroku pri utváraní novodobého slovenského národa. Preto zostane natrvalo veľkou Štúrovou zásluhou. Uzákonenie stredoslovenského nárečia však prinieslo aj ťažkosti. Proti situácii vystúpili najmä čechisti na čele ktorých stál Ján Kollár. Vyčítali Štúrovi, že vniesol medzi Čechov a Slovákov nepokoj. Na tieto argumenty Štúr reagoval najmä v článku Hlas proti hlasom. Je dôvody na uzákonenie spisovnej slovenčiny vôbec nepramenili z nepriateľstva voči čechom, ale zo snahy pomôcť vlastnému národu.

Spätosť Štúrovej národnej koncepcie so sociálno – politickým programom

Dosiahnutie slovenskej samobytnosti v spojení s politicko – sociálnym obsahom tohoto procesu bolo jedinou možnou cestou k vytlačeniu konkurencie cudzej, maďarskej vládnucej vrstvy, jej hospodárskej a politickej moci na úszemí obývanom slovenským obyvateľstvom. Uspech boja za samostatnosť bol úzko spätý zo snahou emancipácie hospodárskej, národnej. Štúr sa plne orientoval najmä na roľnícku vrstvy a to z toho dôvodu, že mala najviac čŕt pôvodného národa a bola najväčšou opozíciou voči feudálom. Útok proti poddanskému systému bol priamym útokom proti feudalizmu a Štúr ho tak aj chápal, o čom svedčia jeho články Slovo na čase, Kde leží bieda a Naše nádeje k nastávajúcemu snemu. Štúrove požadavky možno zhrnúť do nekoľkých bodov: 1) zrušenie urbárskej služobnosti. 2) zrušenie tzv. partimoniálneho súdu a tzv. panských stolíc. 3) umožnenie zastúpenia ľudu v správe tzv. slobodných kráľovských miest a vyčlenenie mestečiek spod právomoci panských stolíc. 4) poskytnutie politických práv ľudu a zrušenie privilégií šľachty.