Spolok svätého Vojtecha

Myšlienka založiť celonárodný spolok so širokou účasťou členov z ľudových vrstiev dozrievala v slovenskom národe už od bernolákovského hnutia. Jej realizácia mala viacero podôb, z ktorých ako vyvrcholenie jednoznačne treba považovať založenie Matice slovenskej a o čosi neskoršie Spolku sv. Vojtecha.
Spolok sv. Vojtecha v zámeroch jeho osnovateľov, no predovšetkým jeho zakladateľa Andreja Radlinského, mal združovať kňazov, učiteľov, mládež, no najmä roľníkov a robotníkov z celého Slovenska. Medzi nimi sa mala rozširovať nábožensko-mravná vzdelanosť, praktický katolicizmus a navyše zveľaďovať základné školy. Tento základný program sa mal napĺňať vydávaním a rozširovaním príslušných kníh a periodík. Na takomto programe nebolo nič mimoriadne, no v podmienkach druhej polovice 19. storočia šlo o komplexné principiálne úlohy určené k prehĺbeniu náboženského života a záchrane národného života cieľavedome odnárodňovaných Slovákov.
Treba obdivovať vytrvalosť a cieľavedomú neústupnosť tých, ktorí napriek útokom a neúspechom pri schvaľovaní spolku vydržali a opätovne predkladali prepracúvané stanovy v nádeji, že raz sa predsa len schvália. Stalo sa tak takmer po štrnásťročnom zápase, a to práve vtedy, keď sa likvidovali tri slovenské gymnáziá a keď sa blížilo aj zatvorenie Matice slovenskej. V aktivitách Andreja Radlinského a jeho spoločníkov bolo prezieravé, ba prozreteľné, že už pred vznikom Spolku sv. Vojtecha sa usilovali spolkovú myšlienku čo najväčšmi rozšíriť a vytvárať tak podmienky, aby sa najmä knihy dostali medzi ľud. Preto sa usilovali touto literatúrou zaujať a najmä vyjsť v ústrety aj čitateľom so základným vzdelaním. Na prvé miesto preto dali najnovšie preklady Svätého písma, ktoré pripravovali viacerí členovia Výboru SSV, ďalej to boli modlitebné knihy a spevníky zároveň a napokon učebnice. Týmto spôsobom poskytoval spolok aj duchovnú potravu, ale aj jazykovú jednotu, lebo všetky uvedené druhy kníh sa používali v kostoloch, v školách i v domácnostiach a pri zachovaní slovenčiny mali mimoriadny význam, a to aj v slovenských enklávach mimo územia terajšieho Slovenska v rámci celého Uhorska a v ďalších krajinách Európy i v zámorí.
Radlinský však siahol po ďalších zámeroch. Napriek tomu, že uhorská vláda odmietla pomenovať spolok podľa našich vierozvestov sv. Cyrila a sv.

Metoda, žiadal, aby sa aj oni zaradili medzi jeho patrónov, čo znamenalo obnovovať ich úctu a hlásiť sa k ich dedičstvu, vrátane samostatnej cirkevnej provincie. Čelní predstavitelia Spolku sv. Vojtecha zároveň chceli, aby sa k veľkomoravskej idey hlásil celý národ, preto sa najmä aktivitou Jána Palárika usilovali o ekumenizmus a unionizmus, čo znamenalo zároveň národnú jednotu.
Založenie Spolku sv. Vojtecha prijal slovenský národ s nadšením. Už na zakladajúcom valnom zhromaždení 14. septembra 1870 doň vstúpilo približne 500 členov. Rady členstva sa rýchlo rozširovali. Za prvé obdobie spolkového pôsobenia, t.j. do skončenia 1. svetovej vojny napriek nemalým prekážkam a ťažkostiam spolok mal vyše 30 tisíc členov.
Do roku 1918 vyšlo v SSV 346 kníh v mnohotisícovom náklade. Okrem toho Spolok každoročne vydával kalendár Pútnik svätovojtešský a Katolícke noviny. Možno konštatovať, že Spolok sv. Vojtecha svojimi vydaniami získal stabilné čitateľské zázemie, čo mu umožňovalo skvalitňovať a aj kvantitatívne rozhojňovať tento základný nástroj svojej výchovnej a vzdelávacej činnosti v prospech kresťanskej a národnej orientácie.
Práve touto dvojitou orientáciou získal SSV do svojich radov, ale aj pre prácu v Cirkvi a pre zveľadenie slovenského národa, mladšiu generáciu a nastupujúcu inteligenciu. Aktivity spolku na všetkých úrovniach cirkevného, kultúrneho a spoločenského života boli dominantnými pohybmi, ktoré umožnili, aby ústredie v Trnave rozvinulo svoju činnosť do maxima, rozšírilo jeho formy a napĺňalo rozrastajúce sa potreby domáceho i zahraničného členstva. Popri tradičnej činnosti vytvorilo postupne vedecké odbory: literárnovedný, jazykový, historický, ako aj vybudovalo múzeum, archív a knižnicu.
Cieľavedomá a kvalitná práca priaznivo vplývala na vydavateľskú činnosť. Od roku 1920, teda od nástupu Andreja Hlinku za predsedu a Jána Pöstényiho za správcu SSV, do roku 1948 vydal spolok 1460 titulov kníh a popri tom vydával viacero periodík, v niektorých rokoch až desať. Ročne sa do spolku hlásilo postupne až desaťtisíc členov, takže v závere tohto obdobia ich mal SSV vyše 247 tisíc.
Bolo to vrcholné obdobie činnosti SSV. Z účinkov a výsledkov tejto práce žili jeho členovia aj počas štyridsiatich rokov komunistického režimu, počas ktorých spolok v podstate iba živoril pod nanútenou správou, no najmä pod výraznou kontrolou.
Činnosť Spolku sv. Vojtecha vyrastala v tesnom spojení so životom. Ovplyvňovala ho a v zápätí musela pohotovo reagovať na zvýšené požiadavky svojho členstva a živšieho národného etnika. Aj toto bol dôvod, že Spolok sv.

Vojtecha zostal v povedomí najmä staršej a do istej miery aj strednej generácie.






Spolok svätého Vojtecha.