Využitie pohybových hier vo futbale

Futbal

Futbal je športová hra, ktorá má formu športového boja. Prebieha podľa určitých zákonitostí a dohovorených pravidiel. Má pevnú organizáciu. Korene futbalu siahajú do dávnej minulosti. Postupne sa stal najobľúbenejším športom na celej planéte. V súčasnosti patrí medzi tzv. veľké športové hry, ktoré hrajú tisíce hráčov v každej krajine a sledujú priaznivci na celom svete.
Futbal vznikol prirodzeným spôsobom zo starých loptových hier, ktoré možno nájsť v rôznych obmenách na všetkých kontinentoch v každej historickej etape kultúrneho vývoja ľudstva. Prvé správy o loptových hrách pochádzajú už z 3. tisícročia pred n.l. V Číne bola najznámejšia hra tsun-kun, v Grécku epyskuros, u Rimanov harpastum, vo Francúzsku soule. Loptové hry obľubovali aj Mayovia a Inkovia. Tieto hry sa ešte nehrali podľa pravidiel, lopta sa však najčastejšie kopala a hádzala. Prejavovala sa v nich živelnosť a často aj hrubá sila.
V stredoveku bol futbal najpopulárnejší v Anglicku, vo Francúzsku a Taliansku. V uliciach Londýna sa hral tzv. skupinový futbal. Družstvo tvorilo aj niekoľko sto hráčov. V hre išlo zvyčajne o to, aby sa lopta dostala do mestskej brány, ktorú bránil súper.
Začiatkom 19. Storočia sa futbal hral v anglických školách. Stratil živelnosť, hra sa organizovala a stala sa prostriedkom výchovy. Futbal postupne prerástol rámec škôl presunul sa do klubov, ktorých počet sa evidentne zvýšil. Pri určovaní pravidiel sa objavili dva smery, jeden umožňoval, druhý nepovoľoval hru rukami (rugby – futbal).
Nejednotnosť pravidiel hry si vynútila riešiť tento stav, preto sa 26.10. 1836 v Londýne zišlo 7 zástupcov škôl a klubov a založili „Football Association“, prvý futbalový zväz. Položili tak základy moderného futbalu. Následne nastal rýchly rozvoj futbalu, pravidlá hry sa upresňovali a dopĺňali. V roku 1885 vyšli prvé medzinárodné pravidlá. Z Anglicka sa futbal postupne rozšírilo Holandska, Dánska, Francúzska, Nemecka a neskôr do strednej Európy.
Na území Slovenska sa futbal začal hrať v rokoch 1892 – 1896. Prvé správy sú zo stredného Slovenska. V r. 1893 založili FC Banská Bystrica a potom postupne vznikali futbalové kluby v Bratislave, Prešove, Košiciach, Trnave, Trenčíne, Vrútkach, Lučenci, Zvolene atď.
Požiadavky na súčasný futbal sa stále zvyšujú. Musí byť divácky príťažlivý, atraktívny aj efektívny z hľadiska očakávaného výsledku.

Keď si futbal chce zachovať svoje súčasné postavenie najväčšieho športového zážitku na svete, musí demonštrovať pozitívne znaky hry.

Pohybové hry

Vysloviť presnú definíciu a charakterizovať pohybovú hru je pomerne zložité. Podľa Rovného (1981) je pohybová hra od začiatku existencie človeka neoddeliteľnou zložkou jeho kultúry, zladenou s jeho tvorivou prácou, fantáziou, túžbami a ideálmi, prípravou na život, ale aj občerstvením, vášňou života. Takto široké ponímanie pohybovej hry vyžaduje vysvetlenie jej funkcie v jednotlivých vývojových etapách ľudskej spoločnosti až po súčasnosť, v ktorej patria medzi univerzálne prostriedky telesnej výchovy a športu. Podľa Encyklopédie telesnej kultúry (1988) sa pod pojmom pohybová hra uvádza:
1. pravidlami upravená súťaživá pohybová činnosť dvoch súperiacich strán (jednotlivcov alebo kolektívov) aj s nerovnakým počtom členov;
2. nepovinný vyučovací predmet, forma záujmovej telesnej výchovy na prvom stupni základných škôl.
V tomto užšom chápaní pohybovej hry sa dá jednoduchšie vysvetliť jej obsah a objasniť charakteristické znaky. Nie je však možné odlíšiť pojmy pohybová hra a športová hra, nie je jasné z hľadiska systematiky telovýchovných hier ich začlenenie.
Pri charakterizovaní pohybovej hry uvádza Rovný (1981), že jej hlavným znakom je rýchla alternatívna činnosť podľa určitých pravidiel. Táto základná charakteristika sa dopĺňa ďalšími prídavnými znakmi. Je to činnosť zábavná a záujmová, ktorá neprináša priamy ekonomický osoh. Pohybová hra sa uskutočňuje výrazným pohybom hráčov, dej má naplnený menlivými nepredvídanými situáciami. Je vždy určitou súťažou, vyplývajúcou z námetu hry, regulovaného stálymi alebo dohodnutými pravidlami. Väčšina pohybových hier sa hráva kolektívne. Na konci hry sa pointa prejaví vo výsledku. Pohybové hry pestujú u hráčov najmä pohotovosť, obratnosť, ale rovnako aj vytrvalosť, pevnú vôľu a morálku.
V súčasnosti, v období mimoriadneho celosvetového rozmachu športových hier (bejzbal, basketbal, hokej, tenis a ďalšie) sa vyprofilovali pomerne jednoznačné klasifikačné kritériá športových hier (Slovník, 1993):
1. vlastný, ustálený názov hry,
2. pravidlami určený námet hry, predmet hry a cieľ hry,
3. schválené pravidlá hry,
4. pravidelné súťaže a riadiace orgány,
5. relatívne náročná príprava,


6.

spoločné znaky deja hry – protirečivý charakter konania hráčov, konfliktovosť, výskyt rôznych druhov herných situácií a alternatívnosť riešenia herných situácií.
Keď vychádzame z tejto charakteristiky športových hier a zo základnej systematiky hier (Rovný, 1966), ktorá sa používa aj v súčasnosti, za odlišujúce znaky športových hier od pohybových hier považujeme:
- širšie uplatnenie v národnom, medzinárodnom a celosvetovom rozsahu,
- pravidelné súťaže a riadiace orgány,
- relatívne náročnú prípravu.
Za klasifikačné kritériá pohybových hier považujeme:
1. prevažujúcu pohybovú činnosť hráčov,
2. súťaživý charakter vyplývajúci z námetu hry, regulovaného stálymi alebo dohodnutými pravidlami hry,
3. zábavný a záujmový charakter činnosti hráčov.
Vzhľadom na niektoré spoločné znaky pohybových a športových hier vznikajú často situácie, keď sa z pohybovej hry, vplyvom jej veľkého rozšírenia, upresnením a zjednotením pravidiel vyprofiluje športová hra. Pohybové hry tak predstavujú zdroj vzniku športových hier. Príklad zo súčasnosti na tento proces je plážový volejbal.

Pohybové hry na nácvik a zdokonaľovanie herných činností
jednotlivca vo futbale

1. Strieľaná do bránky (streľba, nácvik)
Na stredovej čiare postavíme bránku (bránky) 1 – 1,5 m širokú. Hráči stoja za základnými čiarami a snažia sa loptu kopnúť tak, aby prešla bránou. Súťažiť môžu jednotlivci i družstvá. Víťazí ten, kto dosiahne viac gólov.
2. Futbal do terča (streľba, nácvik)
Na stredovú čiaru hracej plochy postavíme kužele (plné lopty, lopty). Hráči obidvoch mužstiev sa rozostavia na základné čiary čelom proti sebe. Kopú do lopty a snažia sa ňou zraziť kužeľ na súperovu polovicu. Víťazí družstvo, na ktorého strane je menej kužeľov. Obmenou tejto hry je hra, kde sa plná lopta postaví na stredový bod ihriska a hráči sa snažia plnú loptu vytlačiť zo stredového kruhu na stranu súpera.

3. Na hradného (streľba, nácvik)
Uprostred stredového kruhu postavíme hrad (kužeľ, plná lopta, lopta). Hráči v kruhu si prihrávajú loptu a vo vhodnom okamihu sa snažia zasiahnuť hrad. Tomu sa snaží zabrániť strážca hradu, ktorý môže loptu odkopnúť, odraziť telom, nesmie však hrať rukou. Strážcovia hradu môžu byť 2 až 3. Kto zasiahne hrad, vymení si miesto so strážcom.
4. Loptu kapitánovi (prihrávky, nácvik)
Družstvá súťažia v presnosti a rýchlosti prihrávok. Pred každým stojí v rovnakej vzdialenosti kapitán. Tomu postupne prihrávajú všetci hráči družstva a on im loptu vracia. Po vykonaní prihrávky každý hráč beží na koniec zástupu. Postupne môžeme dať možnosť každému hráčovi aby sa stal kapitánom. Prípadne môžeme robiť výmenu prúdom – začína prihrávať prvý zo zástupu a hneď beží na miesto kapitána, tak robia aj ostatní. Hru možno sťažovať náročnejšími druhmi prihrávok a predlžovaním vzdialenosti. Vyhráva družstvo, ktoré splní úlohu prvé.
5. Štafeta s kopaním lopty (prihrávky, nácvik)
Družstvá stoja v zástupoch so vzdialenosťami hráčov 15 až 20 m.

Poslední majú loptu. Na pokyn ju prihrávajú predposlednému, ten ďalšiemu, až sa lopta dostane k prvému a ten zakončuje streľbou na bránu. Vyhráva družstvo, ktoré prvé vystrelí na bránku. Druhá variant tejto hry je, že sa nezakončuje streľbou na bránku, ale prvý hráč ju prihráva naspäť. Vyhráva družstvo, ktoré si prvé dokáže prihrať tam aj späť.
6. Nedaj loptu strednému – bago (prihrávky, zdokonaľovanie)
Päť alebo šesť hráčov stojí v kruhu a prihráva si loptu. V strede kruhu sa pohybuje stredný a usiluje sa dotknúť lopty. Ak sa mu to podarí, vymení ho hráč, ktorý si loptu prihrával. Hráči sa vymenia aj vtedy, keď niekomu ujde lopta mimo kruhu. Hru sťažujeme predpísaným spôsobom prihrávky, počtom dotykov s loptou a počtom stredných.
7. Na desať prihrávok (prihrávky, zdokonaľovanie)
Dve družstvá s počtom 5 až 10 hráčov hrajú proti sebe vo vymedzenom území. Hru začína družstvo spoza autovej čiary. Hráči si nahlas počítajú a usilujú sa prihrať si 10 ráz, za čo družstvo získa 1 bod. Súper bráni dovoleným spôsobom a snaží sa dotknúť lopty. Ak sa mu to podarí, rozohráva spoza najbližšej čiary a znovu sa snaží prihrať si 10 ráz. Počet prihrávok môžeme meniť. Hrá sa na čas alebo do určitého počtu bodov.
8. Futbalový slalom (vedenie lopty, zdokonaľovanie)
Družstvá súťažia vo vedení lopty po hustej slalomovej dráhe zostavenej z tyčiek, kužeľov .. Prekážky hráč obchádza striedavo z ľavej a pravej strany. Späť vedie loptu po tej istej dráhe. Ďalší čaká, až kým lopta neprejde štartovú čiaru. Víťazí rýchlejšie družstvo.
9. Štafeta s tromi loptami (vedenie lopty, zdokonaľovanie)
Družstvá stoja v zástupoch, prví majú 3 lopty. Na povel vybehnú k méte. Dve plné lopty a futbalovú loptu vedú okolo méty. Po obehnutí méty sa vrátia a lopty odovzdajú ďalšiemu. Obmena: hráč jednu loptu nesie a do dvoch kope. Víťazí družstvo, ktorého prvý člen dostane opäť všetky lopty.
10. Strážnik uličky (vedenie lopty, zdokonaľovanie)
Uprostred hracej plochy vymedzíme 5 až 6 m širokú uličku. Hráči vedú loptu a uličkou prechádzajú s loptou na nohe. Dvaja – traja strážnici sa im snažia loptu odobrať. Po uplynutí stanoveného času sa hodnotí, ktorý zo strážnikov alebo z hráčov je najúspešnejší. Použitá literatúra

Argaj G.a kolektív: Pohybové hry
Univerzita Komenského, 2001
Kačáni L.: Futbal – teória a prax hernej prípravy
Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2000.