ZNEČISŤOVANIE MORÍ

Je zrejmé, že najväčším problémom pre moria a oceány je odpad z pobrežných štátov a samozrejme ropa, ktorá je vypustená do mora väčšinou pri haváriách tankerov, alebo dokonca úmyselne- ako v roku 1991, keď Irak zámerne vypustil do mora obrovské množstvo ropy. Výsledky sú známe- znečistené more, úhyn rýb a vodných rastlín. A dokonca aj smrť ľudí. V tom istom roku sa odohrala i najväčšia umelá škoda na životnom prostredí- Kuwait zapálil naraz 500 ropných veží, čím tak zničil životné prostredie, že i doteraz sa ekosystém len chabo spamätáva. Ropa je zmes nízkomolekulárnych a vysokomolekulárnych uhľovodíkov, z ktorých sa frakčnou destiláciou získava petroléter, benzín, petrolej a plynový olej- ostáva mazut, ktorý sa používa na vytápanie kotlov. Hlavné zdroje ropy ležia väčšinou mimo ťažiska priemyslovej výroby , preto sa dopravuje cisternovými loďami alebo potrubiami dlhými niekedy až tisíce kilometrov.

Hlavná cesta tankerov, najpoužívanejšia, vedie cez juhozápadnú časť Indického oceánu od Arabského polostrova okolo Južnej Afriky do západnej Európy, druhou dôležitou traťou je karibská oblasť a taktiež cesta od Arabského polostrova do Japonska. Zoberme do úvahy, že dnes môže tanker prenášať maximálne okolo 100 000 ton ropy ( v 50 rokoch tankery prepravovali max. 30- 50 000 ton) , pričom priemerný počet tankerov na hlavnej trati za deň je 224. To je 224 000000 ton ropy v mori- síce uložené v cisternách, ale vždy existuje riziko havárie a následné vypustenie do mora. No ale k vypusteniu ropy do mora dochádza i pri normálnom prevážaní a pri čistení tankerov- je to až 33 000 ton ročne, čo je naozaj neuveriteľné množstvo- doplatia na to milóny rýb a malých organizmov žijúcich vo vode. Ale havárie, ktoré i teraz napriek technickej vyspelosti naďalej pretrvávajú, predstavujú oveľa väčší problém. Prečo tak ľahko havarujú?

Sú to príliš ťažkopádne lode, majú veľmi dlhú brzdnú dráhu. Firmy, ktoré tankery vlastnia, volia ľahšiu ( a aj nebezpečnejšiu) cestu zárobku. Vo väčšine európskych amerických krajín je výroba tankerov prísne strážená- dodržiavajú sa prísne bezpečnostné predpisy pre výrobu tankerov a hlavne pre ich vlastníctvo.Podnikanie s nimi (a teda i s ropou) je vysoko zdanené a tak koncerny hľadajú ľahšiu a lacnejšiu cestu.Východiskom je Libéria v západnej Afrike, kde sa tankery registrujú- obchodníci sa tak vyhnú zdaneniu, pričom prižmúria oko nad tým, že tankery z Libérie neboli vyrobené pod prísnou kontrolou a bezpečnostné opatrenia na palube lode nie sú absolútne spoľahlivé. A tak dochádza k haváriám.Veď len v priebehu dvadsiatich rokov (šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov) havarovalo niečo cez vyše 250 tankerov.

Niektoré katastrofy:

1957, MEXICKÝ POLOOSTROV DOLNÁ KALIFORNIA- havária cisternovej lode Tampico, vypustenie 9 ton ropy s veľmi vysokým obsahom aromatických zlúčenín. Chaluhy, riasy a živočíšstvo úplne vyhynulo v okolí 10 kilometrov. 

1967, POBREŽIE CORNWALL, KALIFORNIA- havária tankeru Torrey Canyon, vypustenie 20 000 ton ropy. V okolí 30 kilometrov všetky organizmy uhynuli, dokonca i riasy, no následky sa dostali až do 80 kilometrov- v tom pásme ostali organizmy choré, neschopné produkcie i konzumácie. Veľký pokles i chráneného vtáctva- z 5000 jedincov ostalo len 600. Ďalšie kilometre a kilometre mora sa ešte mesiace pomocou ľudí spamätávalo z tohto šoku.

1976, VÝCHODNÉ POBREŽIE USA- havária lode Argo Merchant, značné škody, keďže sa loď prelomila práve v bohatom lovisku rýb a vypustila 28 000 ton ropy. Havária veľmi publikovaná, pretože loď bola stará 25 rokov a už pár mesiacov pre haváriou nespĺňala podmienky na prevážanie ropy.

1978, PORTSELL- BRETÁNSKE POBREŽIE- loď Amoco Cadiz (registrovaná v Libérií) viezla dva typy ropy z Iránu a Saudskej Arábie. Boli to aromatické uhľovodíky, ktoré i doteraz pokladáme za najškodlivejšie. Tie sa v množstve 60 000 ton rozliali do mora a v rýchlosti 30 km/h sa dostali až do Portsellu. Povlak ropy sa naďalej presunul do rybárskeho prístavu Roscoffu, ďalej do Lennionu a iných pobrežných mestečiek. Na začiatku sa ropa rozširovala po 72 kilometroch mora, po mesiaci povlak pokryl až 300 kilometrov a o ďalšie dva mesiace to kleslo na 220 kilometrov. Ropa sa udržala až do zimy, keď zaberala 100 km morskej hladiny, na ďalšiu jeseň už “len“ 50 km. Jazerá, do ktorých ústilo more, boli na tom horšie, tam sa ropa udržala 5 až 9 rokov, čo je neuveriteľné. Takže znečistenie mora a iných tokov spojených s ním bolo katastrofálne. Najviac bolo more znečistené prvých 11 dní. Potom sa znečistenie činnosťou ľudí zmenšilo na polovicu- do 40 dní, ale iba v okolí pobreží.

More bolo schopné rozložiť 5 percent ropy, ďalšia ropa bola prirodzene zahrabaná do piesku, alebo zničená príbojom na skalách. Vysoká koncentrácia ropy sa však nezmenila ani po rokoch- ani doteraz. Samozrejme, najviac na to doplatili živočíchy v okolí 50 kilometrov havárie v čase stroskotania. Všetky organizmy uhynuli( aj zvieratá žijúce v bezprostrednej blízkosti pláže- na ploche 220 tis hektárov bola nájdená biomasa tvorená uhynutými živočíchmi hmotnosti až 260 000 ton- drobné živočíchy nezarátané )a ešte stovky kilometrov mora vyhadzovalo na hladinu mŕtve živočíchy. Počet drobných živočíchov sa zredukoval o 30 až 50 percent. Vtáky, poškodené ropou stratili tuky a uhynuli zamrznutím, alebo sa priamo otrávili ropou. U niektorých druhov sa pobadala dlhodobá redukcia rozmnožovania. Malo to samozrejme dopad na ľudí. Okrem značne zredukovaného zdroja vody, na mŕtvy bod klesol rybolov, ktorý tam nebol možný desiatky rokov. Ryby uhynuli ihneď, nepohyblivé, odolnejšie živočíchy ako ustrice boli pre konzumáciu jedovaté- v tom období ich bolo zničených 6 000 ton živej váhy. A i tie živočíchy, čo prežili, žili po celý zvyšok svojho života s rakovinou alebo neoplazmou, ktorá sa prenášala na ďalšie generácie. Lepšie pochodili chaluhy a živočíchy na skaliskách (vďaka spomenutým príbojom) 

Poznámka na záver: Vyčistenie (a to len pobreží) stálo francúzsku vládu 700 mil. frankov.

Všeobecne je obdobie na prelome 70- tych a 80- tych rokov pokladadané za mesiace “SKAZY MORA“. Veď už na konci 70- tych rokov sa nachádzalo v mori 1500 ton ropy ( a to len zbytky)- ropa sa vetrala veľmi pomaly, vo vode sa ešte nachádzali kúsky ľadu, vďaka ktorým bola situácia ešte ťažšia- a k tomu sa ešte pridružili ďalšie havárie v roku 1980 ( tanker Tanio v La Manche- 26 000 ton ropy, tanker Antonio Gramsci, Lotyšsko- 5 500 ton ropy) Situácia vodných organizmov bola teda katastrofálna. I drobná chaluha, známa svojou odolnosťou, týmto katastrofám podľahla a jej miesta výskytu na skalách ostali holé- začali sa obnovovať až po 2,5 roka. Straty týchto rastlín sa tiež počítajú na tony.

Vrty na naftu sú ďalším problémom. Keďže ropné veže nie sú nijak chránené proti búrkam, dochádza často k výbuchom. Už len samotná ťažba znečisťuje more- a čo havárie spojené s výbuchmi? 

1979, PETROLEOS MEXICANOS- výbuch výskumného vrtu IXTOC I. Požiar a výlev ropy bol zastavený až po neuveriteľných 290 dňoch. Do Mexického zálivu sa tak dostalo 475 000 ton ropy(4,5 tisíc ton denne)- výbuch zničil celú platformu.O tom, ako bolo znečistené more a poškodené živočíchy, už ani nehovoríme.

V USA vybuchne ročne v priemere 1 vrtná veža. V 70-tych a 80- tych rokoch malo USA 22 havárií. Miliónové škody, úhyn hlavne vtákov a rýb. (napr. havárie: Garvey, Union Oil, Ekofisk...)

Na záver: ropa je obšírnou témou. Znečistenie je síce plošne obmedzené, ale rozsiahle a s dlhými následkami. Ropa je dôležitá surovina- ale koľko organizmov jej pre našu nedôslednosť padlo za obeť? Technika sa stále zdokonaľuje, no ešte stále havárie tankerov a výbuchy vrtov nie sú žiadnou vzácnosťou. Je hrozné, že patria takmer do každodenného života- až si ich pomaly prestávame všímať. Lenže o malú chvíľu už nebude more schopné rozložiť toľko ropy...