Slnečné hodiny sú prastarým prostriedkom na meranie času za pomoci rotácie zeme a tým spôsobeného zdanlivého pohybu slnka po oblohe. Pohybujúce sa slnko vrhá rovnako pohyblivý tieň, ktorý potom za pomoci tienidla a stupnice ukazuje čas.

História

Najstaršie pramene hovoria o používaní hodín v Číne a Egypte v období okolo roku 1500 pred Kr. V Grécku zostrojil prvé slnečné hodiny Alexander Lakedaimonský asi v prvej polovici 5. storočia pred Kr. [1] Antické hodiny boli zložené z pologuľovej misy so zvislým polomerom, ktorý slúžil ako os. Koniec tyče zapadal do stredu gule a vodorovného kruhu, ktorý bol okrajom pologule. Polokruh v mise bol delený na 12 rovnakých dielov a tyč vrhala v priebehu dňa na polokruh svoj tieň. Do Ríma priniesol slnečné hodiny konzul Manlius Valerius Massala zo Sicílie v roku 263 pred Kr.

Prvé slnečné hodiny s gnómonom kolmým na zemský povrch boli nepresné. O ich podstatné zlepšenie nastalo vtedy, keď sa gnómon umiestnil tak, že koniec tyče smeroval do polohy svetového pólu a bol tak rovnobežný so zemskou osou. Pri takejto úprave sa nemerala dĺžka vrhnutého tieňa, ale smer. Okrem pevných slnečných hodín sa od stredoveku používali aj prenosné slnečné hodiny. Z niektorých slnečných hodín sa dali zistiť rôzne kalendárne údaje, sviatky, hodiny východu a západu Slnka a pod.

O zdokonalenie stredovekej gnomoniky sa zaslúžili Arabi, v 13. storočí to bol najmä Abú Hasan Alí. V Európe sa slnečné hodiny objavili najskôr v nemeckých krajinách, približne okolo roku 1450. Medzi známych výrobcov slnečných hodín patrili Hans Dorn, Ján Pretorius, Erazmus Habermel a ďalší.