Agresivita a brutalita v optike etiky
Zdá sa, že agresivita a brutalita sa podobne ako peniaze stávajú univerzálnym fetišom a všeobecnou otázkou, ktorá zaujíma asi všetkých ľudí. Jestvujú pesimistické teórie, podľa ktorých sa narastajúca brutalita a agresivita stávajú symptómom samozničenia našej civilizácie, ktorá čerpá svoju univerzálnosť a legitimitu práve z konštitutívnej nenásilnosti. Vychádzajúc práve z konštitutívnej nenásilnosti, ktorú pokladáme za základ našej civilizácie a humanity, považujeme agresivitu a brutalitu za spoločensky neželateľné javy.
Pod agresivitou v najširšom slova zmysle rozumieme tendenciu k agresii, agresívnemu správaniu. U človeka sa často prejavuje ako forma reagovania na frustráciu, pričom pod agresiou rozumieme útočné, nepriateľské správanie voči ľudom či predmetom. Môže prebiehať ako heteroagresia, útok navonok, vedený voči druhému človeku alebo ako autoagresia, útok dovnútra, voči sebe. Vyvrcholením heteroagresie je vražda, zničenie predmetu, vyvrcholením autoagresie je samovražda.
Cieľom agresie je zastrašiť druhého, zmocniť sa objektu, či ho odstrániť, inému zmariť a sebe zaistiť spoločenské výhody. Cieľavedomé presadzovanie sa deje v preostredí s určitými vzťahmi, ktoré ovplyvňujú voľbu nástrojov agresie, ktorá potom môže byť kultivovaná.
Zdrojom agresie v človeku môže byť nielen pudové jednanie, ale aj racionálne premyslené, plánované jednanie proti morálnym zásadám. Takéto jednanie je potom zložitejšie a je potrebné ho posudzovať ako konanie pudové.
Agresivita je zabudovaná do celého spôsobu nášho života. Slabosť pre surové jednanie, ktoré nás vzrušuje, je jednanie zo základných ľudských inštinktov. Niektorí autori považujú agresiu za hnaciu všetkého ľudského konania, za vôlu k moci, za podstatnú zložku úsilia o individualizáciu jedinca.
Tendencia jednať agresívne vzniká vždy, ked musíme prekonať prekážku, ktorá stojí v ceste k uspokojeniu niektorej našej potreby. Ak sa nám nepodarí prekážku prekonať, naše vnútorné napätie vzrastá a s ním obvikle aj agresivita. Cítime sa ohrozený a vzniká potreba chrániť seba samého. Agresivita býva často len prezlečený strach.
Jedným z dôležitých vysvetlení ľudskej agresivity a brutality je hypotéza, že človek si na rozdiel od šeliem nevyvinul inštinktívne zábrany proti zabíjaniu jedincov svojho druhu. Vysvetluje sa to tým, že človek, ktorý od prírody nie je predátorom, nie je vybavený nebezpečnými prirodzenými zbraňami ako sú pazúry a podobne, a preto tieto zábrany nepotrebuje. Tento nedostatok inštinktívnych zábran u človeka je nebezpečný preto, že sme si umelo vytvorili účinné zbrane.
V súčastnosti sa človek s agresivitou a brutalitou stretáva na každom kroku a stále viac sa k nej stavia ľahostajnejšie. Agresivita a brutalita sprevádza človeka od narodenia až po jeho smrť, je súčastou jeho existencie. Dnešná spoločnosť do určitej miery od každého vyžaduje určitý stupeň agresivity, aby sa človek mohol uplatniť v spoločnosti ako jej plnohodnotný člen. Takéto agresívne správanie je spoločnostou uznávané alebo aspoň tolerované, pričom ale hranice tolerovaného agresívneho správania si každá kultúra určuje inak. Ukážem to na jednoduchom príklade. Keby hinduista alebo budhista, taký, ktorý pociťuje skutočnú hlbokú spojitosť so všetkými živými bytosťami, uvidel priemerného moderného človeka, ako bez najmenšieho zaváhania zabíja muchu, mohol by to pokladať za výraz neobyčajnej necitlivosti a brutality, ale v tomto svojom úsudku by sa mýlil. Mnoho ludí totiž mucho proste nepokladá za cítiacu a vnímajúcu bytosť, a tak s nou jednajú ako s ktoroukoľvek rušivou vecou. Títo ľudia nie sú príliš krutí alebo brutálni, len ich pojatie toho, čo je živá bytosť, je zúžené.
