Historia-papirus

Od čias, ako si ľudia vytvorili prvé písmo, začali písať prakticky na všetky dostupné materiály, ktoré im príroda ponúkala - na olivové, či palmové listy, na lyko z lipy, na brezovú kôru, na drevené doštičky, na hlinu vypálenú aj nevypálenú, na plátno aj na kameň alebo vyrývali znaky do kovu aj do tabuliek pokrytých voskom. Najpoužívanejšiu látku na písanie však vyrobili v Egypte okolo roku 1800 p.n.l.. Starí Egypťania vyrábali na zaznamenávanie myšlienok a udalostí špeciálne upravené lyko rastliny Gyperus papyrus. Odtiaľ teda pochádza názov starovekého predchodcu papiera -papyrus, ale aj samotné pomenovanie papier. Egypťania pri výrobe papyrusu postupovali tak, že z byle tejto štvormetrovej rastliny narezali tenké plátky, nakládli ich vedľa seba na rovnú kamennú platňu, zaliali škrobom z jačmeňa a znova priečne preložili jednou vrstvou plátkov. Obe vrstvy sa zlisovali a vyhladili - a  po orezaní okrajov vznikol úhľadný štvorcový hárok s rozmermi 30x30 cm. Egypťania ho balili po 20 kusoch a úspešne vyvážali prakticky do celého sveta.

Papyrus bol na svoju dobu naozaj prevratným objavom, ale súčasne mal niekoľko nevýhod. Bol veľmi krehký, neznášal vlhko a nedal sa nijako skladať. Napríklad knihy z neho sa museli vyrábať osobitým spôsobom tak, že sa jednotlivé plátky (hárky) zlepovali do dlhého, niekoľko metrového pásu, ktorý sa zroloval do zvitku ukončeného valčekom na držanie. Na papyrus sa písalo iba z jednej strany a to priečne, takže kniha vyzerala ako dlhý rad krátkych stĺpcov zoradených vedľa seba. Riadky boli tiež krátke, po 34-38 znakov.

Takto písané knihy sa ukladali do koženého alebo pláteného puzdra. Knižky to boli síce krásne, ale nepraktické. Častokrát sa veľmi dlhý zvitok skrúcal, utekal späť, takže ten, kto chcel v knižke niečo nájsť potreboval k čítaniu špeciálneho pomocníka, ktorý zvitok držal. A tak ľudia začali premýšľať, ako vytvoriť niečo jednoduchšie. Pomohla, ako mnohokrát náhoda.

V Egypte vládol pred prelomom nášho letopočtu kráľ Ptolemaios Piaty, ktorý zakázal vyviesť do neďalekého kráľovstva zvaného Pergamon čo i len hárok papyrusu. Znepáčilo sa mu totiž, že pergamonský vládca Eumenes Druhý pozýval do svojej krajiny učencov z celého sveta a pre jeho knižnicu spisovali svoje myšlienky do pergamonových kníh. V Pergamone si však poradili aj bez papyrusu - vynašli úplne novú a oveľa praktickejšiu látku, na ktorú sa dalo písať. Nazvali ju podľa svojej krajiny - pergamen.


Od pergamenu k papieru

Pergamen sa vyrábal tak, že sa koža z jahniat, kôz alebo teliat niekoľko dní močila v roztoku vápna, potom odstránili srsť, zvyšky mäsa a blany a takto očistenú kožku znova namočili do vápenného roztoku. Potom ju zrovnali ostrým nožom, napli do dreveného rámu, vysušili a napokon povrch po oboch stranách upravili morskou penou a kriedou. Výroba pergamenu nebola vďaka dostupným surovinám veľmi drahá a dal sa vyrobiť prakticky kdekoľvek na svete. Navyše v porovnaní s papyrusom bol oveľa praktickejší: bol pevný, nelámal sa, netrhal, až tak veľmi mu neškodilo vlhko a hlavne, dalo sa naň písať z oboch strán Rimania, ktorý dovtedy používali voskové tabuľky, pergamen veľmi uvítali a hojne ho začali používať. Ukladali ho podobne ako tabuľky, jeden na druhý a zväzovali motúzom cez dierky na okraji. Tak sa vlastne zrodila prvá hranatá knižka, podobná tým dnešným. Dalo sa v nej pohodlne listovať, mohla sa zviazať do tvrdých dosiek a prenášať tak bez rizika poškodenia. Starí Rimania ju nazvali kódex podľa klátika (po latinsky coudex, codex), z ktorého sa štiepali doštičky, tvoriace základ už spomínaných tabuliek.

Pergamen sa často farbil na purpurovo a oranžovo. Právo používať takýto farebný pergamen bol výsadou byzantských cisárov, v stredoveku ho používala cirkevná hierarchia. Manufaktúrnym spôsobom sa pergamen vyrábal už v staroveku, staršom stredoveku ho pre svoju potrebu vyrábali kláštory. S rozvojom remesiel sa postupne výroba pergamenu stala remeselnou živnosťou, ktorú vykonávali pergamenisti nazývaný tiež pergamenári. Na území Slovenska bol až do 14. storočia pergamen jediným materiálom používaným na písanie a tlač, a slovenský pergamenári sa zvyčajne pridružovali do remeselného cechu blanárov. Výroba tohto materiálu sa udržala až do 18. storočia, hoci už 3 storočia predtým sa u nás začal udomácňovať nový lacnejší materiál - papier.