Plánované rodičovstvo

Plánované rodičovstvo je prirodzeným dôsledkom serióznych poznatkov v populačnom vývoji, biológii a medicíne v posledných rokoch,. Organizácie spojených národov uznala a vyhlásila plánovane rodiny za základné ľudské právo. Svetová organizácie plánovaného rodičovstva so sídlom v Londýne sa v širokom rozsahu venuje problémom plánovaného rodičovstva najmä z hľadiska primeraného počtu detí v rodinách. Nemá však v programe len negatívnu zložku – antikoncepciu, ale dôraz kladie predovšetkým na pozitívnu zložku, a to napomáhať vzniku rodín, prinášať podnety pre ich existenčné, kultúrne, sociálne a zdravotné zabezpečenie, lebo rodina je najpovolanejšia inštitúcia pre realizáciu plánovania spoločnosti z hľadiska zdravého populačného prírastku obyvateľstva plodením detí. Ide tu aj o rodinné poslanie partnerov – manželov, ktorí túžia po potomstve, ale rozličné príčiny im zabraňujú jeho splodenie, a preto by im spoločnosť mala umožniť, aby si osvojením dieťaťa alebo detí cudzích rodičov mohli splniť výchovné rodičovské poslanie.

V našom štáte bola ustanovená vládna populačná komisia, ktorej úlohou bolo skúmať populačné problémy, prinášať podnety pre opatrenia a nariadenia vlády, ktoré cieľavedome riešia hlavné otázky populačnej politiky. Tak sa napríklad zvýšil pôrodný príspevok, predĺžila sa materská dovolenka, urýchľuje sa bytová výstavba, budujú sa nové predškolské zariadenia pre deti zamestnaných matiek. Plánované rodičovstvo má vytvárať optimálny časový odstup medzi jednotlivými pôrodmi matky, dáva podnety k správnej regulácii počtu detí v rodine, a tak sa stará o dobrý sociálny základ rodiny a o zdravie matky. Okrem toho radí naplánovať počatie dieťaťa do optimálnych podmienok pre vývin a ďalší rast dieťaťa. To všetko je dôkazom, ako sa naša spoločnosť cieľavedome stará o vývoj zdravých budúcich generácií.

Naša doba je poznamenaná mohutným vedecko-technickým rozvojom. Rapídny prírastok ľudstva na Zeme je podnetom, že sa veda i technika zaoberá aj otázkou tzv. populačnej explózie. V súčasnosti nemožno súhlasiť s antihumanistickými teóriami o regulácii počtu obyvateľstva na Zemi vojnami, epidémiami, vyvražďovaním určitých skupín obyvateľstva, alebo telesne nevyvinutých či duševne zaostalých jedincov. Štatistika dokazuje, že v roku 1830 žila na našej planéte približne 1 miliarda ľudí, roku 1960 už 2 miliardy a predpokladá sa, že v tomto storočí sa počet obyvateľov zväčší šesťnásobne a prírastok bude narastať kvadraticky. Z toho vypláva, že vyspelá spoločnosť pokladá za nevyhnutné prírastok obyvateľstva regulovať.

Sexualita a zodpovedné rodičovstvo

Lekárska sexuológia je vedný odbor, ktorý sa zaoberá fyziológiou pohlavia a problematikou medziľudských, najmä heterosexuálnych vzťahov vo fyzickej i psychickej zložke osobnosti. Úlohou lekárskej sexuológie je poznávať, liečiť, ale najmä predchádzať škodlivým javom vyplývajúcim zo sexuality človeka. Zložitosť tejto problematiky poukazuje na zložitosť sexuálneho života vôbec, lebo problematika sexuality preniká do rozličných medicínskych, psychologických, sociálnych, právnych, kultúrnych a mnohých ďalších odborov, ktoré ovplyvňujú fyzický i psychický vývin jedinca. Sexuálny vývin je neoddeliteľnou súčasťou celkového psychosomatického vývinu jedinca, preto treba rešpektovať jednotu sexuálneho zrenia.

Somatosexuálny a psychosexuálny vývin jedinca, ktorý je determinovaný príslušnou genetickou informáciou, predurčuje na odlišnú výchovu podmienenú spoločenskou konvenciou, kultúrou, etnikou, ako aj sociálnou a ekonomickou tradíciou spoločnosti vedomie vlastnej sexuality a jej individuálnych a spoločenských dôsledkov mnohoročnému procesu „učenie sa sexualite.“ Tento proces sa začína prvou informáciou o rozdielnosti dvoch pohlaví a končí sa prakticky prispôsobením sa obmedzeným možnostiam stareckej sexuálnej aktivity, ktorá celkom nezaniká ani vo vyššom veku. Keďže somatosexuálne a psychosexuálne zložky sa navzájom ovplyvňujú, na somatické procesy pôsobia psychické podnety vonkajšieho, ale najmä sociálneho prostredia. Tieto podnety sú pre jedinca súborom informácií a formujúcich vplyvov, ktoré utvárajú jeho osobnosť a významne ovplyvňujú jeho somatický vývin. Sexualita ľudí závisí od kortikálnych funkcií mozgu.

Je súhrnom intelektuálnych, emociálnych, psychických a pudových faktorov, podliehajúcich zložitému individuálnemu vývinu od detstva po starobu. Sexualita človeka sa nemení periodický s ročnými obdobiami, čo je jednou z charakteristických odlišností od zvierat. Vývoj sexuality človeka závisí od vplyvov prostredia, skúseností, výchovy, pričom nemalú úlohu majú endogénne faktory, inteligencia, psychická diferencovanosť, vzdelanie, temperament a ďalšie.

Možno konštatovať, že vývoj sexuality závisí od rozvoja osobnosti, pričom sú podstatné odlišnosti v sexuálnom správaní ženy a muža. Tak napríklad sexuálna aktivita sa u ženy rozvíja pokojnejšie, žena je sexuálne menej aktívna a jej sexualita zväčša závisí od vonkajších sexuálnych atakov. Sexuálnymi atakmi rozumieme rozmanité formy odhaľovania sexuálnych zážitkov, napr. čítaním, filmom, možnosťami heterosexuálneho kontaktu v najrozličnejších prejavoch a pod. Hormónový impulz v puberte – premena dievčaťa na ženu – ešte nevyvoláva aktívnu potrebu sexuálneho ukájania. U muža je naopak túžba po sexuálnom ukojení v období puberty veľmi silná. Podľa prieskumov sa oveľa častejšie vybíja onániou. Túžba po sexuálnom ukojení u zdravého muža s pribúdajúcim vekom vzrastá.

Jej intenzita postupne slabne až v štvrtom decéniu. I keď spontánna potreba ukájania sexuálneho pudu u ženy v treťom decéniu klesá, na rozdiel od mužov pretrváva dlhšie a je závislá od pohlavnej stimulácie a vo veľkej miere od predchádzajúcich sexuálnych skúseností. Ženy v klimaktériu a postmenopauze majú podstate rovnaké potreby ukájania a sú schpné zažiť orgazmus. Podľa odborných zistení sexuálna anestézia a parestézia žien v klimaktériu sú oveľa zriedkavejšie ako prejavy hypersexulality. U žien vzťah k sexu vrátane jeho prejavov a zážitkov možno v porovnaní s mužmi hodnotí ako viac emocionálny. Emocionálnosť, ktorá sa najviac vykryštalizuje v puberte, sa tiahne celým životom ženy ako túžba po láske, preto ženy hodnotia sexuálne potreby predovšetkým z tohto aspektu. Emocionálnosť a hlbšie intuitívne založenie ženy úzko súvisia aj s možnosťou alebo nemožnosťou prežiť orgazmus.

Sexuálne aberácie a deviácie

Narcizmus – pri sexuálnom spolužití považujú svojho partnera zväčša len za prostriedok na ukájanie vlastných pudov, neuznávajú fyzickú ani psychickú rovnocennosť partnera.
Exihibicionizmus – pri tejto úchylke ide o odhaľovanie genitálií pred druhým pohlavím v snahe upútať na seba erotickú pozornosť
Sadizmus – táto aberácia je pomenovaná podľa markíza de Sade, ktorý sa vzrušoval pohľadom na zviazané a týrané prostitútky v nevestincoch. Má viacero foriem. Pri perverznom sadizme sa sexuálne vzrušenie vyvoláva skutočnou alebo aspoň symbolicky vyjadrenou krutosťou na osobách druhého, prípadne rovnakého pohlavia. Najťažšou formou je impulzívny sadizmus. Je to patolocický stav sexuálneho vzrušenia pri sledovaní strach a hrôzy u inak bezmocných osôb, týraných takýmito indivíduami. Nekrosadisti po zážitkoch zo svojich ukrutností obete usmrcujú, prípadne ich mŕtvoly zohavujú.
Masochizmus – sú to jedinci, ktorí sa sexuálne vzrušujú a ukájajú len vtedy, keď sami na vlastnom tele súčasne prežívajú prejavy krutosti.
Homosexualita – je sexuálna úchylka, pri ktorej sa erotický vzruch vyvoláva len indivíduami rovnakého pohlavia.

O ľudských a partnerských vzťahoch všeobecne

Medziľudské vzťahy majú v živote človeka mimoriadne dôležitú úlohu a hlboký význam. Svojou prirodzenosťou je človek nielen biologický tvor, ale aj člen ľudskej spoločnosti a spoločenského prostredia, v ktorom žije a pracuje. Každý z nás si už od narodenia utvára vzťah najprv matke, potom k najbližším dospelým, otcovi, súrodencom, príbuzným a postupne stále k širšiemu spoločenskému prostrediu. Medziľudské vzťahy vznikajú v osobnom styku, v tzv. sociálnej interakcii, ako osobitné citové kvality. Pomocou nich prežíva človek skutočnosť – vzťah k okolitým javom, predmetom, vzťah k sebe a najmä vzťahy k ľuďom. Osobitnými kvalitami v našom duševnom živote sú najmä tie citové vzťahy, ktoré vznikajú v interakcii človeka so sociálnym prostredím postupne od detstva. Dieťa sa ich učí od svojho narodenia od najbližších dospelých tak, že mu ich prejavujú a ono ich zase napodobňuje. Stávajú sa jednou z nevyhnutných potrieb jeho normálneho duševného vývinu už od prvých dní života a postupne veľmi silno vplývajú na utváranie jeho osobnosti. Ak ide o problematiku ľúbostných a partnerských vzťahov, vzťahov muža a ženy, nestačilo by vysvetľovať ich len na úrovni citových stavov a vzťahov, pretože sú v základe podmienené predovšetkým biologickou podstatou človeka – jeho sexuálnymi potrebami.

Výber partnera

Hľadanie partnera je v podstate vývinová úloha ontogenézy, existuje však viacero teórií, ktoré sa snažia nájsť odpoveď na otázku prečo práve tento partner.

Vplyv orientačnej rodiny na výber partnera

Na lásku a partnerstvo sa pripravujeme prvých 15,20 rokov nášho života. Nie je to žiadna systematická školská príprava, počas školskej dochádzky sa len sporadicky dozvieme niečo v rámci výchovy k manželstvu a rodičovstvu, prípadne v rámci zmien v iných školských predmetoch. Na naše vlastné budúce partnerské vzťahy a náš spôsob zvládnutia rolí partnera a rodiča nás skôr nepriamo pripravuje to , s kým a v akých vzťahoch žijeme v období detstva a dospievania. Blízki ľudia, ktorí dieťa obklopujú od narodenia, ho svojím vlastným správaním, svojimi prejavmi učia ľúbiť alebo neľúbiť a majú obrovský vplyv na to, ako sa bude utvárať jeho vzťah k ľuďom všeobecne a v prípade partnerských vzťahov k opačnému pohlaviu. Malé dieťa veľmi citlivo vníma prejavy lásky a nelásky k sebe samému, ale tiež tieto prejavy dospelých, najmä rodičov medzi sebou a nevedome , nepriamo si do hlavy ukladá vzorce spolužitia partnerov, vzorce prejavov lásky, city vôbec, vzorce riešenie problémov, i vzorce rodičovského správania. Veľmi citlivo vníma, čo si matka myslí o chlapcoch a mužoch, čo si otec myslí o ženách, vstrebáva predstavy rodičov o tom , ako sa majú správať ženy a muži, teda aké sú ch sociálne roly- roly muža a ženy nielen v čase , keď sú nedospelými. Ale i v čase, kedy sú dospelými ľuďmi. Na výber partnera, ale samozrejme tiež na charakter spolužitia, vzťahovania sa k partnerovi, vlastným deťom má najsilnejší spôsoby vlastná orientačná rodina človeka.

Osobnosť rodičov a ich vplyv na výchovu detí k rodičovstvu

Rodinné prostredie je dieťaťu predobrazom jeho budúceho rodinného života v dospelosti. Rodinná výchova je špecifická v tom, že sa uskutočňuje prirodzene a spontánne práve tým, že rodičia s deťmi spolužijú. Rodinnú klímu vytvárajú predovšetkým partnerské vzťahy rodičov, ich súdržnosť, pocit zodpovednosti, schopnosť dobre spolunažívať, kvalita partnerských vzťahov, spokojnosť, tolerancia, vzájomné porozumenie, trpezlivosť, pracovitosť, spoločné záujmy, spolupráca a spoločné ciele , pozitívne dopĺňanie  sa charakterov, vernosť a stálosť, rovnoprávnosť, vzájomné ocenenie, zdravie a reálny pohľad na život. Azda to najdôležitejšie vo výchove k rodičovstvu je učiť sa od malička chápať druhého, pomáhať druhým, mať radosť z toho že robíme radosť druhému, nemyslieť len na seba m pretože rodičovstvo najviac ohrozuje práve egoizmus.

Antikoncepcia

Veľmi dôležitým prostriedkom na realizáciu plánovaného rodičovstva sú vhodné, spoľahlivé, správne používané a zdraviu neškodné spôsoby antikoncepcie. Zábrana počatia – antikoncepcia – nie je len zdravotníckou, ale celospoločenskou otázkou. V súvislosti s antikoncepciou najprv všeobecne preberieme otázku prerušenia tehotnosti – interrupciu. Takmer vo všetkým kultúrnych krajinách sa ilegálne potraty pokladajú za trestný čin. Trestnosť ilegálnej interrupcie sa oddávna zdôvodňovala etickými a náboženskými dôvodmi, chápaním a tvrdením , že ľudský plod „ako budúci človek“, predstavuje hodnotu, ktorú neslobodno svojvoľne zničiť. Preto sa antikoncepcia, ochrana pred nežiaducim otehotnením , založená na vedecko-zdravotných princípoch, ukazuje ako najvhodnejší prostriedok kontroly a regulácie plodenia, najmä z dôvodov zdravotných a sociálnych, lebo každý potrat, samovoľný i umelo vyvolaný je spojený s určitým nebezpečenstvom.

Spôsoby a druhy antikoncepcie

Antikoncepcia, ako to už z názvu vyplýva, je opakom koncepcie (počatie). Antikoncepciou sa má zabrániť splynutiu mužskej a ženskej pohlavnej bunky. Na docielenie tohto efektu existujú viaceré spôsoby:

1. antikoncepcia bez použitia kontracepčých prostriedkov
2. chemická antikoncepcia
3. mechanická a.
4. vnútromaternicová a.
5. hormónová a.
6. ireverzibilná a.

1.je založená na 2 princípoch:
a.spermie sa nedostanú do vnútorných genitálií vôbec, prípadne len v nepatrnom množstve
b.sperme sa dostanú do vnútorných rodidiel v čase, keď sa nemôžu stretnúť s vajíčkom, t.j. mimo ovulácie
Patrí sem prerušovaná súlož- pohlavný akt sa preruší v čase orgazmu – ejakulácie, kalendárová alebo Kanausova – Oginova metóda – počítanie plodných a neplodných dní, metóda merania bazálnej teploty – je dôležitý a ľahko dostupný ukazovateľ hormónovej činnosti vaječníkov. Na základe pravidelného merania teploty možno takto určiť ovuláciu, ktorá vzniká asi 1 až 2 dni pred vzostupom bazálnej teploty.

2.ide o tablety, čapíky, krémy, želé a pasty so spermicídnou látkou, skladajú sa vždy z 2 častí: z inertného základu, ktorý vytvára fyzikálnu bariéru spermiám, a z účinnej spermicídnej látky, ktorá imobilizuje alebo ničí spermie.

3.nazýva sa aj bariérová metóda, patrí sem mužská ochrana, ktorú reprezentuje prezervatív, ženskú reprezentuje pošvový pesar, cervikálny klobúčik a prísavné klobúčiky.

4.sú to vnútromaternicové telieska , spočíva vo vkladaní inertných vnútromaternicových teliesok, biologicky aktívnych teliesok a teliesok s progesterónom.

5.zakladá sa na poznatku, že steroidy: a. spôsobujú poruchu spätnej väzby, ktorá riadi hypotalomo – hypofýzovo-ovariálne vzťahy a potláča dozrievanie folikulu a ovuláciu, pričom sa normálne krvácanie nenaruší b. vyvolávajú zmeny v reprodukčných ústrojoch, a to v cervikálnom hliene, endomeriu, myometriu a vo vajíčkovodoch.

6.metódy možno rozdliť do 2 skupín : jednofázové alebo kombinované a dvojfázové, sú to luteálna suplementácia, perorálne mesačné alebo týždenné metódy

Mužská antikoncepcia

Môžu sa podľa miesta zásahu do mžskej fertility rozdeliť do niekoľkých skupín
Kretser uvádza tieto metódy:

1. - zabránenie spermiogenézy
   -zásah do bunkového delenia
   -zásah do cievneho zásobenia semenníka
   -zásah do hormónovej regulácie
2. zabránenie dozretia spermií
   -antiandrogénmiň
   -chlórhydrínom
3. zabránenie transportu spermií
   -trvalá alebo dočasná sterilizácia
   -prezervatív

 

Zdroje:

Vojtech Kliment a kol. – Zodpovedné rodičovstvo , Osveta 1990 -